Klasifikácia podkladového aktíva pre hypotekárne záložné listy

V tomto článku sa venujem problému výkladu verejnoprávnych noriem, ktoré neposkytujú celkom jasnú odpoveď na otázku, ktorú si pri podnikaní kladie ich adresát. Alebo čo v prípade, ak adresát nesúhlasí s takouto normou, lebo je názoru, že zákonodarca to tak nemyslel ako to napísal? V tomto článku sa budem venovať analýze ustanovenia § 72 ods. 1 zákona o bankách, ktoré umožňuje dvojaký výklad a na ktorom si načrtneme možné scenáre ich výkladu. 

Klasifikácia podkladového aktíva pre hypotekárne záložné listy

Predmetné ustanovenie hovorí:

  • „Na riadne krytie vydaných hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií môžu byť použité len pohľadávky hypotekárnej banky z hypotekárnych úverov a pohľadávky z komunálnych úverov, ktoré sú zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti podľa § 74 a ktoré nepresahujú 70 % hodnoty založenej nehnuteľnosti určenej podľa § 73.“ 

Úvod 

Hypotekárne záložné listy („HZL“) poznáme hlavne z nedávnych dôb, kedy sa častokrát nepekne označovali ako toxické aktíva - prapôvod hospodárskej recesie na Slovensku v roku 2009. HZL však vďaka ich regulácii predstavujú bezpečné aktívum napríklad pre UCITS (článok 52 (4) smernice č. 2009/65/ES) alebo poisťovne (článok 24 (4) smernice č. 2002/83/ES), ale aj pre účely kapitálovej primeranosti úverových inštitúcii a investičných spoločností (článok 129 (1) (d) nariadenia č. 575/2013/EU). Na to, aby HZL boli bezpečné cenné papiere, musia mať bezpečné podkladové aktívum, ktorým je hypotekárny úver zabezpečený nehnuteľnosťou. Inými slovami, banka predá hypotéky a na poskytnutie ďalších hypoték si požičia od trhu tým, že vydá HZL, ktoré sú kryté úverovou disciplínou hypotekárneho klienta banky a subsidiárne trhovou hodnotou nehnuteľnosti. Keďže graf trhovej hodnoty nehnuteľností je volatilný (a nie aritmeticky rastúci ako sme si mysleli pred hypotekárnou krízou v USA), zákon o bankách stanovuje, že ako podkladové aktívum pre výdaj HZL môže banka použiť iba tie pohľadávky z hypotekárnych úverov, pri ktorých výška úveru nepresahuje 70 % hodnoty založenej nehnuteľnosti.

Význam spojenia „nepresahuje 70 % hodnoty založenej nehnuteľnosti“ však umožňuje dvojitý výklad:

  • hypotekárna banka je povinná vylúčiť z riadneho krytia hypotekárnych záložných listov iba tú časť pohľadávky, ktorá presahuje 70 % z hodnoty založenej nehnuteľnosti (ďalej len „Názor 1“); alebo
  • hypotekárna banka je povinná vylúčiť z riadneho krytia HZL celú pohľadávku, ak presahuje 70% hodnoty založenej nehnuteľnosti (ďalej len „Názor 2“).

Adresáti tejto normy (t.j. hypotekárne banky) by prirodzene radi uvítali Názor 1, lebo by sa im tým rozviazali ruky pri vydávaní HZL (a teda pri získavaní cudzích zdrojov). Keďže však gramatický výklad predmetného ustanovenia spolu s dôvodovou správou zákona nedáva Názoru 1 asi žiadnu šancu, musia banky zabojovať inými výkladovými prostriedkami a to najmä tým, že Názor 2 sa míňa do istej miery účelu predmetného ustanovenia.

Argumenty v prospech Názoru 1

Teleologický a logický výklad

Predpokladám, že dôvodom regulácie tejto oblasti má byť predchádzanie materializovaniu systémových rizík na realitnom trhu pri zachovaní primeranej flexibilite finančných trhoch (ďalej len „Predpoklad“). Ak by však jediným účelom tejto regulácie mala byť eliminácia systémového rizika, a teda vytvorenie akéhosi bezpečnostného vankúša pre finančné trhy (ďalej len „Záujem 1“), pomer výšky pohľadávky a hodnoty založenej nehnuteľnosti (ďalej len „LTV“) by mohol byť nižší. Nižšej miere LTV však na základe Predpokladu bráni ekonomický záujem udržania primeranej miery flexibility finančných trhov (ďalej len „Záujem 2“). Koľko by bolo HZL, ak by muselo byť LTV 10 %? Logicky menej ako je ich dnes, lebo menej pohľadávok z hypotekárnych úverov by spĺňalo túto podmienku. A ak by bolo menej HZL, existovalo by menej možností pre konzervatívne investovanie pre UCITS a banky by zároveň museli mať iných bezpečných aktív viac, keďže by nemali toľko HZL na balance sheete.  Z toho nám vyplýva, že požadovaná miera LTV má tak slúžiť ako racionálny prienik týchto dvoch legitímnych záujmov (tj. Záujmu 1 a Záujmu 2).

Názor 2 nie je podľa mňa dostatočne efektívny vo vzťahu k určeniu tohto racionálneho prieniku. Pri aplikácii Názoru 2, pohľadávka s LTV napríklad 71 % nemôže byť použitá ako celok na riadne krytie HZL. Avšak rozdiel miery rizika pri pohľadávke s LTV 70% a s LTV 71 % nie je významný na toľko, aby konflikt medzi Záujmom 1 a Záujmom 2 bol vyriešený absolútne v prospech Záujmu 1 a nie kompromisom, ktorý poskytuje práve Názor 1 (tj. v prípade LTV 71% nie je možné použiť celú pohľadávku na riadne krytie HZL, lebo presahuje hranicu LTV 70%, čiže nie je tak bezpečná (Záujem 1), ale je možné pre flexibilitu finančných trhov použiť aspoň tú časť, ktorá LTV 70 % nepresahuje (Záujem 2). Režim Názoru 2 tak vytvára binárnu reguláciu, ktorá s ohľadom na Záujem 2 neefektívne vyhodnocuje mieru rizika pohľadávky z hypotekárneho úveru.

Teleologický výklad podporuje aj česká právna úprava, ktorá v ustanovení § 30 ods. 1 zákona č. 190/2004 Sb. o dlouhopisech (ďalej len „Český zákon o dlhopisoch“) hovorí, že: „Pro řádné krytí souhrnu závazků ze všech hypotečních zástavních listů v oběhu vydaných jedním emitentem mohou sloužit pouze ty jeho pohledávky z hypotečních úvěrů nebo jejich části, které plní podmínky § 28 odst. 3 a 4. Tyto pohledávky nebo jejich části nesmí ve svém souhrnu po dobu, kdy k takovému krytí slouží, převýšit 70 % zástavní hodnoty zastavených nemovitých věcí zajišťujících tyto pohledávky.“ Ustanovenie tak stanovuje požadovanú minimálnu agregátnu úroveň tzv. bezpečnostného vankúša – kvantifikácia Záujmu 1. Ak by sme hypoteticky na takéto ustanovenie aplikovali Názor 2, ustanovenie by sme neporušili. Rovnako by sme ho však neporušili ani v prípade aplikácie Názoru 1. Názor 1 je však efektívnejší práve preto, že umožňuje využiť pohľadávky z hypotekárnych úverov s LTV > 70 % v rozsahu časti týchto pohľadávok s LTV = 70 % pre potreby finančných trhov a to napriek tomu, že Záujem 1 kvantifikovaný vyššie nie je porušený.

V súvislosti s vyhláškou Národnej banky Slovenska a Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 600/2001 Z. z. o registri hypoték a podrobnostiach o postavení a činnosti hypotekárneho správcu a jeho zástupcu (ďalej len „Vyhláška“) je možné sa domnievať, že podobný agregátny prístup ako v Českej republike má aj slovenský regulátor. V súlade s § 2 ods. 3 Vyhlášky sa pre účely údajov o riadnom krytí HZL do registra hypoték zapisujú údaje:

  • číslo emisie hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií,
  • celková hodnota založených nehnuteľností,
  • schválená celková výška poskytnutých úverov a výška ich čerpania,
  • celková výška pohľadávok z úverov,
  • výška a forma náhradného krytia z celkovej menovitej hodnoty vydaných hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií,
  • celková hodnota pohľadávok podľa § 72 ods. 2 zákona,
  • celková menovitá hodnota vydaných hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií vrátane výnosov,
  • celková menovitá hodnota predaných hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií,
  • dátum overenia riadneho krytia a náhradného krytia hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií hypotekárnym správcom a jeho podpis.

Z toho vyplýva, že účelom predmetného ustanovenia by mohlo byť vytvorenie šablóny pre hypotekárne banky na individuálne posudzovanie jednotlivých hypotekárnych úverov pre účely riadneho krytia HZL, aby sa v agregátnom vyjadrení miera LTV pri pohľadávkach, ktoré môžu byť použité na riadne krytie HZL nedostala cez úroveň 70 % a nebol tak ohrozený Záujem 1.

Koniec koncov, gramatický výklad predmetného ustanovenia nemá racionálny podklad už len preto, že ho banky môžu hravo obísť rozdelením hypotekárnych úverov. A síce, banka poskytne 1. úver, ktorý spĺňa požiadavku 70 % a vytvorí tak podkladové aktívum pre HZL a tomu istému spotrebiteľovi poskytne zvyšok úveru ako účelový spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou v druhom rade alebo vôbec. Aj keď, táto optimalizácia banky môže byť v kontexte abuse of law zaujímavá, ale to už je na inú debatu.

Komparatívny výklad

V Českej republike predmetnú problematiku upravuje Český zákon o dlhopisoch, ktorý v § 28 ods. 1 stanovuje, že: „Hypoteční zástavní listy jsou dluhopisy, jakož i obdobné cenné papíry představující právo na splacení dlužné částky vydávané podle práva cizího státu, jejichž jmenovitá hodnota a poměrný výnos (dále jen "závazky z hypotečních zástavních listů") jsou plně kryty pohledávkami z hypotečních úvěrů nebo částí těchto pohledávek (řádné krytí) a popřípadě též náhradním způsobem podle tohoto zákona (náhradní krytí).” Toto ustanovenie Českého zákona o dlhopisoch na rozdiel od predmetného slovenského ustanovenia explicitne rozoznáva pojem časť pohľadávky v súvislosti s riadnym krytím HZL. Dovtedy platná právna úprava HZL opierajúca sa o starší český zákon č. 530/1990 Sb., o dlouhopisech bola v obsahovej stránke identická k predmetnému slovenskému ustanoveniu.

Právna úprava predmetnej problematiky v Českej republike nás môže priviesť k názoru, že:

  • český zákonodarca úpravami v predmetných ustanoveniach len precizoval právnu úpravu, aby tak poskytovala jednoznačný výklad, ktorý by bol v súlade s jej účelom. Navyše dôvodová správa k Českému zákonu o dlhopisoch o ktorej sa zmieňujem v časti o argumentoch v prospech Názoru 2 nižšie nemá normotvorný charakter. Keďže k úprave predmetných ustanovení došlo až prijatím nového Českého zákona o dlhopisoch, mohla práve táto skutočnosť v súlade s efektivitou normotvorby slúžiť ako príležitosť na precizovanie nejasnej normy bez toho, aby sa zmenil jej význam, ktorý mu dovtedy bol prikladaný; alebo
  • český zákonodarca opravil predmetné ustanovenie (ako indikuje dôvodová správa k Českému zákonu o dlhopisoch), pretože neposkytovalo taký význam, aký zákonodarca pôvodne chcel. 

Argumenty v prospech Názoru 2

Gramatický výklad

Keďže predmetné ustanovenie sa nezmieňuje o častiach pohľadávok, pri aplikácii striktne formalistického výkladu je možné dospieť iba k Názoru 2.

Komparatívny výklad – Česká právna úprava

Výklad predmetného ustanovenia nám môže veľkoryso ponúkať dôvodová správa k § 28 ods. 1 Českého zákona o dlhopisoch, ktorá okrem iného hovorí: „Oproti stávající úpravě zákon umožňuje, aby ke krytí závazků z hypotečních zástavních listů mohla být použita i pouze část pohledávky z hypotečního úvěru. Dosud emitent nemohl zařadit do řádného krytí úvěr přesahující 70 % zástavní hodnoty, nyní může zařadit do řádného krytí i jen část pohledávky z takového úvěru.“ Z toho vyplýva, že predošlá česká právna úprava, ktorá je obsahovo identiická súčasnej slovenskej právnej úprave, Názor 1 neumožňovala.

Historický výklad - Status quo slovenskej právnej úpravy

Za predpokladu, že normy Zákona o bankách ako verejnoprávne normy sú čo do kvality precízne, pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí len o pohľadávke (a nie o časti pohľadávky), ak by úmysel zákonodarcu bol zahrnúť do predmetného ustanovenia aj časť pohľadávky, musel by to explicitne uviesť. Keďže, zákon o bankách vstúpil do účinnosti 1. 1. 2002[1] a teda o viac ako 2 roky skôr ako Český zákon o dlhopisoch, mal na to zákonodarca viac ako 13 rokov, pričom viac ako 11 rokov sa mohol inšpirovať českou právnou úpravou.

Čo teraz?

Máme dva rôzne názory a jeden z nich je pre hypotekárne banky priaznivejší. Môžu si hypotekárne banky pomôcť ústavnoprávnym exkurzom (napríklad cez nález sp. zn. II. ÚS 148/06) a oprieť sa o požiadavku jednoznačnosti a precíznosti verejnoprávnych noriem, aby tak nevytvárali zbytočne širokú manévrovaciu plochu pre rôzne interpretácie legalizujúce rôzne aplikácie takýchto ustanovení štátnou mocou? Môžu sa prípadne oprieť o princípy právneho štátu, ktoré zakazujú vykladať nejasné a neurčité právne normy v neprospech ich adresáta (t.j. hypotekárne banky)?

Myslím si, že je ústavne komfortné, ak dobromyseľné konanie adresáta verejnoprávnej normy, ktoré ani s touto normou nie je technicky v rozpore, nie je sankcionované aplikáciou iného výkladu, ktorý je objektívne v neprospech tohto adresáta. Samozrejme to platí za predpokladu, že takéto konanie nie je v rozpore s  materiálnou spravodlivosťou, respektíve nie je v rozpore s podstatnou daného práva, čo v našom prípade nie je.


[1] S výnimkou ustanovení článku V, ktoré nadobudli účinnosť dňom vyhlásenia, a s výnimkou čl. I § 2 ods. 8 časti vety za bodkočiarkou, § 11 až 20, § 45 ods. 2 a § 49 ods. 3, ktoré nadobudli účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii.

  • Súvisiace právne predpisy:
    • zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách