Ako skúmať úmysel páchateľa pri dokazovaní vraždy?

Trestné právo je odvetvím, zaoberajúcim sa tou najzávažnejšou protiprávnou činnosťou, následkom ktorej sú najprísnejšie sankcie. Trestný zákon, ako základná úprava hmotnej časti trestného práva prináša rozmanitú škálu skutkových podstát trestných činov. Pri skúmaní každého skutku je potrebné dôsledne zisťovať okolnosti prípadu a dopracovať sa k správnej klasifikácii skutku. Nesprávne zaradenie činu k skutkovej podstate môže mať za následok neprimerane vysokú sankciu a v konečnom dôsledku predstavovať citeľný zásah do integrity jednotlivca.

Ako skúmať úmysel páchateľa pri dokazovaní vraždy?

Len 21.9.2017 uzrel svetlo sveta Nález Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 1038/17, ktorým Ústavný súd Českej republiky (ďalej len ÚS) ozrejmil úmysel, ako dôležité kritérium pre zaradenie skutku k príslušnej skutkovej podstate. Z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu rozlišujem trestné činy spáchané úmyselne alebo z nedbanlivosti. Úmysel sa však v trestnom práve vyskytuje aj ako kritérium, na základe ktorého možno čin správne klasifikovať. Pre lepšie pochopenie problematiky sme sa na úvod, vzhľadom na trestný čin vraždy, ktorým sa ÚS v predmetnom náleze zaoberal, rozhodli zacitovať ustanovenie § 141 ods. 1 zákona č. 300/2005 Trestný zákon v zmysle neskorších predpisov (ďalej len TZ): „Kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov.“[1] Dôležité je slovíčko úmyselne, ktoré je vyjadrením subjektívnej stránky trestného činu. Ak by teda páchateľ konal napríklad v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu, ale svoju obeť by zabil, nejednalo by sa o trestný čin vraždy ale o trestný čin zabitia podľa § 147 TZ. Ako však majú súdy postupovať, aby dostatočne preukázali úmysel páchateľa?

Skutkový stav

Sťažovateľ bol rozhodnutiami viacerých súdov uznaný za vinného z vydierania a pokusu vraždy a odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke 10,5 roka. Sťažovateľ sa mal týchto trestných činov dopustiť na tom skutkovom základe, že sa svojmu sokovi v láske vyhrážal, aby sa nestretával s jeho priateľkou, inak si to s ním vybaví a skončí sa to zle. Ďalej mal túto osobu zvaliť na zem, omotať jej okolo krku kábel a krátky čas (asi 10-15 sekúnd) ju škrtiť. Sťažovateľ sa podľa svojej výpovede po tom, čo začal poškodený modrať, postavil a s vedomím, že jeho protivník sa zviecha zo zeme odišiel. Krajský súd v Ostrave, pobočka Olomouc (ďalej len krajský súd) ho na tomto skutkovom základe rozsudkom sp. zn. 29 T 1/2016 uznal vinným z vyššie uvedených trestných činov a vymeral mu trest odňatia slobody v dĺžke 10,5 roka. Krajský súd argumentoval tým, že páchateľ bol vzhľadom na modranie svojej obete s následkom (smrťou) uzrozumený a naplnil tak znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy. Ďalej argumentoval tým, že obeť upadla do bezvedomia a páchateľ ju nechal na mieste bez poskytnutia pomoci. S týmto názorom sa potom stotožnil aj Vrchní soud v Olomouci[2] a Najvyšší súd Českej republiky. Sťažovateľ sa teda rozhodol obrátiť na ÚS.

Argumentácia ÚS

Na tomto mieste by sme si dovolili znova skĺznuť k citácii, tentokrát predmetného nálezu, v ktorom ÚS vyslovil názor, že: „O pokuse vraždy možno hovoriť len v prípade, keď páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť smrť poškodeného, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, pričom konkrétne prevedenie tohto konania musí mať jednoznačnú súvislosť s možnosťou smrti, ktorá je bežne rozpoznateľná pre páchateľa a ktorá je relatívne pravdepodobná.“[3]

ÚS sa ďalej zaoberal možnosťou reflektorickej zástavy srdca. Je nepochybné, že bežný laik si je vedomý možného usmrtenia v prípade dlhodobého škrtenia. Široká verejnosť však nemá vedomosť o možnej reflektorickej zástave srdca v dôsledku krátkodobého škrtenia. Aj keď útok na krk môže spôsobiť smrť osoby, nie je možné z toho vyvodiť, že akýkoľvek útok na túto oblasť je vedený s úmyslom osobu usmrtiť.

Reflektorická zástava srdca je málo známym pojmom, no podľa znalca môže nastať aj po menej intenzívnom údere do krku a spôsobiť smrť. ÚS tak konštatoval, že by sa tak každý úder do krku mohol považovať za pokus o vraždu. Znaleckým dokazovaním sa tiež dospelo k záveru, že škrtenie tomto prípade odpovedalo prvej, prípadne prechodu medzi prvou a druhou fázou škrtenia, zo štyroch fáz. Fakt, že sa poškodený hýbe tiež nebol v konaní nijako vyvrátený.

ÚS vo svojich vyjadreniach nepoprel odsúdeniahodnosť sťažovateľovho konania, ale nestotožnil sa s názorom, že pri súčasnom stave poznania skutkového stavu bola kvalifikácia skutku ako pokusu o vraždu správna. ÚS tak považuje činnosť súdov za zásah do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces a porušenie zásady „nullum crimen sine lege“.

ÚS sa rozhodol vyššie spomínané rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Zdroj: Ústavný soud České republiky

 

Poznámky pod čiarou:

[1] § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. (TZ) .

[2] Vrchné súdy

  1. a) rozhodujú v prípadoch stanovených zákonmi o konaní pred súdmi ako súdy druhého stupňa vo veciach, v ktorých rozhodovali na prvom stupni krajské súdy patriace do ich obvodu,
  2. b) rozhodujú v ďalších zákonom stanovených prípadoch.

 

[3] Nález ÚS ČR I. ÚS 1038/17 .