30 rokov trvajúce najstaršie súdne konanie ukončené na Ústavnom súde SR

Ústavný súd Slovenskej republiky vydal dňa 28. februára 2014 tlačovú informáciu, kde konštatoval za rok 2013 extrémne zbytočné prieťahy okresných a krajských súdov v 34 nálezoch. Sťažovateľom priznal 214.900 EUR a dĺžka najstaršieho sporového konania, ktoré zaevidoval Ústavný súd Slovenskej republiky je 30 rokov.

Marek Maslak 19. 03. 2014 13 min.
Nekonečné prieťahy Nekonečné prieťahy Train next to highway from 4freephotos.com

Nasledujúca analýza ponúka spracovanie najstaršieho sporového konania, ktoré zaevidoval Ústavný súd Slovenskej republiky, a ktoré sa týkalo určenia otcovstva. [1]  

Argumentácia sťažovateliek a súdov

Sťažovateľky (matka spolu s dcérou) pred ÚS SR namietali: „dňa 2. 6. 1983 bol vtedy maloletou sťažovateľkou I. zastúpenou kolíznym opatrovníkom podaný na Okresný súd Bratislava III návrh na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k sťažovateľke I. Sťažovateľka II - matka sťažovateľky I. v konaní vystupuje ako vedľajšia účastníčka na strane sťažovateľky I. Rozsudkom ... zo dňa 7.2. 1991 (po ôsmich rokoch) súd určil odporcu ako otca maloletej navrhovateľky, ktorú zveril do výchovy a starostlivosti matky a zaviazal odporcu prispievať na jej výživu počnúc od 2. 6. 1980 ... Proti rozsudku sa odporca odvolal. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 7. 4. 1992 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozsudkom ... zo dňa 24. 10. 1995 Okresný súd Bratislava III opätovne rozhodol, že odporca je otcom sťažovateľky a určil výživné. Rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2001 Krajský súd Bratislava opäť rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozsudkom ... zo dňa 23. 2. 2012 Okresný súd Bratislava III už po tretíkrát rozhodol, že odporca je otcom sťažovateľky I. a určil výživné a odporca sa dňa 28. 3. 2012 zase odvolal. Odvolacie konanie je momentálne vedené na Krajskom súde Bratislava ...

Pôvodne maloletá sťažovateľka má dnes už 33 rokov a stále nie je právoplatným rozsudkom určené otcovstvo a výživné (v čase rozhodnutia ÚS SR bolo toto konanie už právoplatne skončené ku dňu 13. júna 2013, keď krajský súd potvrdil, že odporca v občiansko-právnom konaní je otcom sťažovateľky I – pozn. autora) ... Sťažovateľka I. prežila celé svoje detstvo s vedomím, že nie je určené kto je jej otec, pričom bola opakovane nútená podstupovať odoberanie vzoriek na účely genetických testov. Navyše, celé detstvo nemala určené výživné ... Sťažovateľka II nielenže bola na opakujúcich sa pojednávaniach nútená opakovať detaily zo svojho intímneho života, ale počas celého dcérinho dospievania sa musela sama postarať a živiť sťažovateľku I. ... Osobnou tragédiou je, že otca fyzicky pozná, vie, kto to je, no nesmie uviesť jeho meno...“

Sťažovateľky žiadali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur každej.

ÚS SR si vyžiadal stanovisko predsedu okresného súdu, ktorý pomenoval nasledujúce príčiny dlhotrvajúceho sporu:

  • ide o vec s cudzím prvkom, čo malo vplyv na dĺžku konania v súvislosti s vykonávaním znaleckých posudkov, najmä odbermi biologického materiálu
  • samotné správanie účastníkov, pretože súd nemohol vo veci konať, nakoľko nepoznal bydlisko sťažovateľky I., ktorá sa zdržiavala v zahraničí na rôznych adresách

Sudkyňa, ktorá vo veci konala na prvom stupni tvrdí, že správanie sťažovateliek v konaní nemožno hodnotiť ako aktívne a súčinné. Tvrdí, že aj ich správanie spôsobilo prieťahy v konaní.

Právny zástupca sťažovateliek vzhľadom k tvrdeniam protistrany uviedol: „Čo sa týka problematiky odberu biologických materiálov ako zdržiavaciemu prvku v konaní, k tomu uvádzame, že na základe stanoviska znalca v oblasti DNA analýzy, určovania otcovstva a iných príbuzenských vzťahov bolo určovanie otcovstva na základe DNA používané už začiatkom deväťdesiatych rokov, pričom takáto vzorka má trvanlivosť 10-15 rokov. Zo spisu vyplýva, že znalec musel odobrať vzorky zúčastneným minimálne už v roku 1991. Máme zato, že súd neúčelne využíval znalecké dokazovanie nariaďovaním odoberania vzoriek a dal tým priestor odporcovi na obštrukcie v konaní. Čo sa týka vymenovaných úkonov, na ktorých sa sťažovateľky nezúčastnili, išlo o 4 úkony v období rokov 2003 - 2004, ktoré boli spôsobené rodinnými problémami sťažovateliek, pričom toto považujeme za zanedbateľné vzhľadom k 30 rokov trvajúcemu konaniu, z čoho 28 rokov boli sťažovateľky maximálne súčinné.“

Dcéra (v čase začatia konania ešte ako maloletá, v súčasnosti už 33-ročná) vo vyjadrení v konaní pred ÚS SR uviedla: „Súdy sa vyhovárajú na našu nespoluprácu v konaní, ale nevidia to, že kvôli ich nečinnosti moja mama na mňa nikdy nedostávala výživné. V 18 rokoch som bola chtiac či nechtiac vtiahnutá proti svojej vôli do súdneho sporu, ktorý ma ponižoval. Dovtedy sa ma mama snažila uchrániť, ale nemohla zabrániť tomu, aby som tušila, že sa niečo deje, napr. kvôli odoberaniu vzoriek. Kvôli sporu o otcovstvo som radšej ušla do zahraničia, pričom ma finančne podporovala moja teta, mamina sestra. Tiež som sa pohádala s mamou, keďže som pochopila, že toto konanie nemá zmysel, a že od môjho otca nikdy neuvidím ani korunu, odhliadnuc od toho, že som fakticky nikdy nijakého otca nemala. Pohádali sme sa tak, že som s mamou nekomunikovala, preto v uvedené roky nevedela súdu uviesť môj pobyt ... Príde mi úplne bizarné, že súdy sa vyhovárajú na to, že moja mama dvakrát neprišla na pojednávanie, pričom oni vec rozhodovali 30 rokov a ja dodnes nemám konečné rozhodnutie ... Cítim však ako veľkú krivdu, že orgány SR nevedeli 30 rokov určiť, kto je môj otec napriek tomu, že súčasťou súdneho spisu boli listy vlastnoručne písané mojim otcom, v ktorých priznával otcovstvo ku mne.“

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

Ochranca ústavnosti, teda ÚS SR aj v tomto konaní odkázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty. Podotýka však, že samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje, pretože k stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu. Z toho dôvodu je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pripomeňme aké kritériá zohľadňuje ÚS SR pri posúdení, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ide o tri základné kritériá:

  • právna a faktická zložitosť veci (v rámci tohto kritéria sa prihliada aj na predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľa)
  • správanie účastníkov konania
  • postup súdu

K prvému kritériu

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ÚS SR konštatoval, že posudzovaná vec je vzhľadom na jej konkrétne okolnosti tak z právneho hľadiska, ako aj skutkového hľadiska zložitá.

Právna zložitosť veci podľa ÚS SR spočívala v tom, že odporca ešte pred začatím konania v roku 1983 emigroval do cudziny a zdržiaval sa na území štátov tzv. „západného bloku“. V tom čase ČSSR s týmito štátmi nemala vytvorené podmienky na efektívne fungovanie zmluvných vzťahov o poskytovaní právnej pomoci. Ako podotýka ÚS SR: „právny styk s cudzinou bol zdĺhavý a kompetencie jednotlivých kooperujúcich štátnych orgánov často nejednoznačne určené, čo malo vplyv na neefektívny priebeh namietaného konania najmä do roku 1989. V období po vzniku Slovenskej republiky a najmä po jej vstupe do Európskej únie sa právny styk s cudzinou zjednodušil, avšak skutočnosť, že ide o konanie s cudzím prvkom, nepochybne z právneho hľadiska sťažovala postup okresného súdu.“

Naproti tomu faktická zložitosť veci spočívala najmä v potrebe vykonávania časovo náročného znaleckého dokazovania (resp. kontrolného znaleckého dokazovania) v kontakte s príslušnými orgánmi iných štátov. Potreba vykonať nové (kontrolné) znalecké dokazovanie vyplynula z nových vedeckých poznatkov, ktoré viedli k spochybneniu záverov z predchádzajúceho znaleckého dokazovania. Ako pripomína ÚS SR „tieto skutočnosti síce nemôžu ospravedlniť zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania, ale umožňujú, aby ústavný súd právnu i faktickú zložitosť namietaného konania zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia.“

K druhému kritériu

Druhým kritériom, podľa ktorého ÚS SR skúma existenciu prieťahov v konaní, je správanie účastníkov konania. Toto správanie má byť aktívne, účastníci konania majú byť súčinní, tak aby k prieťahom nedochádzalo. Vyššie sme uviedli argumentáciu súdov, ktoré dĺžku konania ospravedlňovali o. i. neaktívnym postojom sťažovateliek. ÚS sa s touto argumentáciou vysporiadal v prospech sťažovateliek. „Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľky vystupujúce v konaní ako navrhovateľky sa zúčastňovali nariadených pojednávaní a poskytovali vo veci konajúcim všeobecným súdom potrebnú súčinnosť, až na ojedinelé výnimky v roku 1989 a v rokoch 2002 — 2003, keď sa neustanovili na pojednávanie, resp. neoznámili okresnému súdu požadované informácie v určenej lehote. Vzhľadom na celkovú dĺžku namietaného konania však nemožno uvedené skutočnosti hodnotiť ako také, ktoré by mali zásadnejší negatívny vplyv na jeho priebeh“ dodáva ÚS.

Ku kritériu tretiemu

ÚS konštante zastáva názor, podľa ktorého zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou. Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu.

V nami rozoberanom prípade: „Ústavný súd v súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vzal predovšetkým do úvahy celkovú dĺžku namietaného konania a na tomto základe konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je (už samo osebe) neakceptovateľné, aby sťažovateľky museli čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu v ich veci takmer 30 rokov.“

Keďže predmetné konanie bolo začaté ešte v roku 1983 ÚS SR „považoval za potrebné poukázať aj na ďalší právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého sa jeho jurisdikcia („rationae temporis“) síce vzťahuje len na obdobie po 15. februári 1993, pričom ale bez zreteľa na konštituovanie svojej právomoci ústavný súd v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateliek prerokovala okresným súdom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, konštantne prihliada aj na deň začatia namietaného konania pred okresným súdom a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade s uvedenou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 1993 namietané konanie trvalo takmer desať rokov.“

Zo spisu ÚS zistil, že v období po založení jeho jurisdikcie (15. februára 1993) došlo v napadnutom konaní k viacerým obdobiam nečinnosti všeobecného súdu ako aj k jeho neefektívnej a nesústredenej činnosti (napr. neefektívny postup súvisiaci s prípravou pojednávaní a zabezpečovaním účasti účastníkov konania na nariadených pojednávaniach, zdĺhavý postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania).

ÚS SR teda dospel k záveru, že došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru[2]

Sťažovateľky okrem porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov namietali porušenie práva podľa čl. 8 Dohovoru, ktorý upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života , obydlia a korešpondencie. V tejto časti sa ÚS odvoláva na rozhodnutie ESĽP vo veci Mikulič v. Chorvátsko.[3]

Išlo o konanie, kde sa sťažovateľka pred príslušnými chorvátskymi orgánmi domáhala poznania svojej biologickej identity zistením osoby jej otca. Jadrom jej sťažnosti bolo namietané porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania pred vnútroštátnymi orgánmi. Chorvátske orgány nedokázali prinútiť muža, ktorý bol jej matkou označovaný za otca, k odobratiu vzoriek DNA. ESĽP tu zdôraznil, že prípadom týkajúcim sa občianskeho stavu a spôsobilosti je potrebné venovať osobitnú starostlivosť. V prvom rade treba uviesť, že ESĽP rozhodol, že v danom prípade došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (vzťahujúcim sa aj na právo prejednania veci v primeranej lehote), pretože chorvátske štátne orgány nesplnili požiadavku dosiahnuť konečné rozhodnutie v spore týkajúcom sa občianskych práv a povinností v primeranej lehote.

Čo sa týka čl. 8 Dohovoru ESĽP v danom prípade konštatoval, že medzi sťažovateľkou a jej otcom sa nevytvorili také rodinné väzby, ktoré by spadali pod ochranu rodinného života, a preto posudzoval túto vec z hľadiska ochrany súkromného života. Súkromný život podľa názoru ESĽP zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby a niekedy môže zahŕňať aspekty individuálnej fyzickej a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromného života“ musí zahŕňať do určitej miery aj právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi. Aplikačná prax ESĽP poskytuje rámcový okruh vecí, ktoré možno pod pojem súkromný život zahrnúť. Patria k nim napríklad osobná autonómia, rozhodnutie byť či nebyť rodičom, spôsobilosť na právne úkony, fyzická a sociálna identita osoby vrátane informácií o rodičoch a pod.

V nadväznosti na uvedené ESĽP v rozsudku vo veci Mikulič v. Chorvátsko pripomenul, že zatiaľ čo podstatným predmetom čl. 8 dohovoru je chrániť jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi zo strany orgánov verejnej moci, nejde len o to prinútiť štáty, aby sa zdržali takéhoto zásahu, ale okrem tohto negatívneho záväzku môžu prichádzať do úvahy aj pozitívne povinnosti spočívajúce v účinnom rešpektovaní súkromného a rodinného života. Tieto povinnosti môžu zahŕňať prijatie opatrení na zabezpečenie rešpektovania súkromného života, a to aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami. Ako podotýka ÚS SR: „z rozsudku ESĽP vo veci Mikulić v. Chorvátsko vyvodiť záver, že k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného života sťažovateľky došlo predovšetkým v súvislosti s porušením pozitívneho záväzku štátu konať a nastoliť stav právnej istoty v predmetnej právnej veci „v primeranej lehote“.“

Podľa názoru ÚS SR sú na vec sťažovateliek aplikovateľné kľúčové právne názory ESĽP vyjadrené vo veci Mikulič v. Chorvátsko. „V posudzovanom prípade nepochybne existoval pozitívny záväzok štátu (Slovenskej republiky) konajúceho prostredníctvom okresného súdu (a v odvolacom konaní aj krajského súdu), ktorý bol povinný rozhodnúť o ich žalobe o určenie otcovstva a zaplatenie výživného ...

Za ďalší faktor zakladajúci dôvod na vyslovenie porušenia práva sťažovateliek na rešpektovanie ich súkromného života považuje ústavný súd legitímny záujem sťažovateliek na rozhodnutie o veci, ktorá bola predmetom ich žaloby, ktorý v danom prípade korešponduje aj so záujmom spoločnosti (všeobecným záujmom) ... Podľa názoru ústavného súdu z charakteru posudzovanej veci možno vyvodiť vážny individuálny záujem sťažovateliek na rozhodnutie o otázkach, ktoré boli predmetom žaloby v primeranom čase, pretože konanie sa týka základných hodnôt a zásadných aspektov ich súkromného života.“

Namietané porušenie čl. 41 Ústavy SR[4] týkajúci sa ochrany manželstva, rodičovstva a rodiny

K namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 Ústavy SR sa ÚS vyjadril nasledovne: „Článkom 41 ústavy sa manželstvu, rodičovstvu a rodine priznáva ochrana v rámci piateho oddielu druhej hlavy ústavy, ktorý je označený nadpisom „Hospodárske, sociálne a kultúrne práva“.

Ak by sa pri vymedzovaní obsahu práv vyvoditeľných z čl. 41 ústavy neprihliadalo na nadpis piateho oddielu druhej hlavy ústavy, medzi základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a medzi právami zabezpečujúcimi ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny v zmysle čl. 41 ústavy by neexistoval žiadny rozdiel. Ak však ústavodarca tieto práva upravil v rozdielnych oddieloch druhej hlavy ústavy, tak to zjavne urobil preto, aby s oboma ustanoveniami ústavy spojil iný obsah, z čoho potom logicky vyplývajú aj rozdielne povinnosti štátu pri zabezpečovaní týchto práv.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého čl. 41 ústavy priznáva ochranu manželstvu, rodičovstvu a rodine ako osobitným právnym inštitútom (II. ÚS 47/97). Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom celého radu právnych noriem patriacich najmä do odvetvia rodinného, ale aj správneho, finančného, príp. aj trestného práva, ktorých základom nie sú subjektívne práva, ale ktoré vychádzajú z materiálnej podstaty zmyslu a účelu manželstva i rodiny, ako sa tieto po stáročia rešpektujú v európskom kultúrnom priestore. Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny zaručená prostredníctvom čl. 41 ods. 1 ústavy nie je preto podľa názoru ústavného súdu v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením subjektívnych práv sťažovateliek v konaní pred ústavným súdom (pozri m. m. II. ÚS 47/97). Navyše ... vo veci sťažovateliek nešlo o ochranu rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru, do ktorého nepochybne patrí aj ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny, ale o ochranu ich súkromného života v zmysle označeného článku dohovoru.” K porušeniu čl. 41 ods. 1 Ústavy SR teda nedošlo.

Priznanie finančného zadosťučinenia

Pri priznávaní primeraného finančného zadosťučinenia ÚS SR vychádza zo zásady spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc z:

  • doterajšej dĺžky napadnutého konania,
  • období, v ktorých došlo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj
  • rozsahu vysloveného porušenia označených práv sťažovateliek,

ÚS dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia každej v sume 15 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci.



Spracovaný nález ÚS SR zo dňa 24. júla 2013, sp. zn. 134/2013.

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Dostupné na: <http://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf> (02.03.2014).

Rozsudok ESĽP č. 53176/99 zo 4. septembra 2002 vo veci Mikulić v. Chorvátsko.

čl. 41 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb.: „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.“