Ochrana vlastníckeho práva

Tak ako v právnom poriadku Slovenskej republiky, naši susedia rovnako garantujú ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva, konkrétne v čl. 11 Listiny základních práv a svobod. Pozrime sa, ako v tejto právnej veci rozhodol Ústavný súd Českej republiky.

Ochrana vlastníckeho práva

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí, pričom skutkový stav bol nasledovný. Sťažovateľ uzatvoril kúpnu zmluvu so spoločnosťou, na základe ktorej previedol na spoločnosť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pričom došlo aj k zmene v osobe vlastníka katastrom nehnuteľností. O tri roky neskôr, sťažovateľ vystupujúci na strane predávajúceho od kúpnej zmluvy odstúpil z dôvodu, že kupujúci neuhradil kúpnu cenu, k uhradeniu ktorej ju aj písomne vyzval. Medzi časom však nadobúdateľ – spoločnosť previedla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na tretiu osobu. Nový vlastník tieto ďalej previedol a to na základe darovacej zmluvy.

A problém bol na svete

Pre tieto okolnosti podal sťažovateľ určovaciu žalobu, prostredníctvom ktorej sa domáhal určenia, že je naďalej spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, poukazoval na skutočnosť, že platne odstúpil od zmluvy. O podanom návrhu rozhodol Okresný súd v Kolíne tak, že svojím rozsudkom žalobu zamietol. Z oddôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľ od kúpnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou síce platne odstúpil, čím došlo k zrušeniu predmetnej zmluvy, avšak toto zrušenie má účinky iba medzi účastníkmi zmluvy a ďalší nadobúdatelia, ktorí vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere nezaväzuje (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. I. ÚS 223/15, z 21. mája 2015). Podľa súdu prvého stupňa mal sťažovateľ uniesť dôkazné bremeno a v konaní pred súdom preukázať, že ďalší nadobúdateľ nehnuteľností nebol dobromyselný. Avšak toto nepreukázal. Krajský súd v Prahe rozhodnutie okresného súdu potvrdil a stotožnil sa so skutkovými závermi súdu prvého stupňa. Nestotožnil sa len s tým, že povinnosť uniesť dôkazné bremeno mal podľa neho nový nadobúdateľ. V konečnom dôsledku však uvedené nový nadobúdateľ preukázal. Najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie Ústavného súdu

Rozhodnutia odvolacieho a dovoalcieho súdu sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou. Mal zato, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny. Odvolaciemu súdu vytko, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie, aj keď dospel k inému právnemu záveru a bez toho aby opätovne vykonal všetky relevantné dôkazy. Uvedené malo založiť vadu konania, ktorá mala mať za následok porušenie tohto jeho práva. Preto označil rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, nedostatočne oddôvodnené a formalistické (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. I. ÚS 223/15, z 21. mája 2015).

Ústavný súd v prvom rade preskúmal všetky okolnosti spornej právnej veci a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatneným návrhom. Uviedol, že Ústavný súd je orgánom ochrany ústavnosti a nie bežnej zákonnosti. Vyjadril sa v tom zmysle, že posudzovaná sťažnosť je pokračujúcou polemikou sťažovateľa so záverom rozhodnutí všeobecných súdov, že nadobúdateľ nehnuteľností tieto nadobudol v dobrej viere. Mal zato, že tento záver oboch súdov bol riadne a zrozumiteľne oddôvodnený.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa vyššie popísanej procesnej vady konania uviedol, že nie je pradvou, že by odvolací súd dospel k inému právnemu záveru ako prvostupňový súd. Odvolací súd sa s so súdom prvého stupňa nestotožnil iba v otázke týkajúcej sa zaťaženia povinnosťou uniesť dôkazné bremeno a táto nebola pre posúdenie spornej právnej veci rozhodná. Námietka sťažovateľa by nemohla by byť dôvodná ani vtedy, ak by tomu naozaj tak bolo. Procesné pochybenie nepredstavuje odlišné právne posúdenie prvostupňovým súdom zisteného skutkového stavu. Ako už bolo uvedené, na základe týchto dôvodov Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

  • Súvisiace právne predpisy:
    • zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
    • zákon č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu
    • zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník