Zriadenie exekučného záložného práva, porušenie základných práv garantovaných Ústavou Českej republiky?

Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky týkajúce sa namietaného porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súvislosti so zriadením exekučného záložného práva.

JUDr. Alexandra Podivinská 20. 05. 2015 4 min.

Podľa ustanovenia § 72 ods 1 zákona č. 120/1993 Sb o Ústavním soudu v znení pozdejších právních predpisu (ďalej len „zákon o Ústavnom súde“) môže ústavnú sťažnosť podať fyzická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím v konaní, ktorého bola účastníkom, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci bolo porušené jej základné právo alebo sloboda zaručená ústavným poriadkom. V súlade s uvedeným sa sťažovateľka podanou sťažnosťou domáhala zrušenia exekučných príkazov, pričom tvrdila, že malo dôsjť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, práva na súdnu ochranu a ochranu vlastníctva v zmysle príslušných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  

Skutkový stav spočíval v tom, že sťažovateľka sa rozviedla so svojím manželom, rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 22.01.2011, na základe čoho malo dôjsť aj k zániku bezpodielového spoluvlastníctvo manželov. Do tohto počas manželstva patrila aj bytová jednotka  vrátane podielu na spoločných častiach domu, ktoré po rozvode pripadli každnému z rozvedených manželov v podiele ½. Manželia sa iným spôsobom nedohodli a neexistovalo ani iné súdne rozhodnutie upravujúce ich spoluvlastníctvo iným spôsobom. V predmetnom byte bývala v čase po rozvode sťažovateľka. Jej bývalý manžel sa nasťahoval do podnájmu k oprávnenému s exekúcie, lenže neplatil žiadny nájom. Následkom bolo podanie návrhu na začatie konania zo strany oprávneného a neskoršie schválenie súdneho zmieru medzi oprávneným a povinným (bývalý manžel sťažovateľky). Potom podal oprávnený návrh na exekúciu.

Sťažovateľka namietala, že exekútor mal zriadiť exekučné záložné právo k uvedenej nehnuteľnosti ako keby išlo o spoločný majetok manželov. Povinnosť podielať sa na splácaní dlhu vzniknutého jej bývalému manželovi považovala za rozpor s dobrývmi mravmi.

Rozhodnutie Ústavného súdu  sp.zn. I. ÚS 469/15, z 27. apríla 2015

V prvom rade Ústavný súd skúmal, ši sťažnosť spĺňa všetky zákonom predpokladané náležitosti a či sú dané formálne podmienky na prejednanie sťažnosti vyplývajúce zo zákonnej úpravy. Jedným z pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako procesného prostriedku ochrany ústavne zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita, z ktorej plynie princíp minimalizácie zásahov Ústavného súdu do činnosti ostatných orgánov verejnej moci, čo znamená, že ústavná sťažnosť je krajným prostriedkom k ochrane práva, nastupujúci vtedy, keď náprava pred týmito orgánmi verejnej moci už nie je štandardným postupom možná.

Ďalej Ústavný súd Českej republiky uviedol, že v súlade s ustanovením § 75 ods. 1 zákona o Ústavnom súde nie je ústavná sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky procené prostriedky, ktoré mu zákon k ochrane jeho práv priznáva. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 47 ods. 4 zákona č. 120/2001 Sb. o soudních exekutorech a exekuční činnosti (exekuční řád) a o změně a doplení ďalších zákonu vylučuje podanie opravného prostriedku proti exekučnému príkazu. Z toho však nevyplýva, že povinný nemá právo domáhať sa ochrany v prípade nezákonne vedenej exekúcie. Zákon mu priznáva právo na podanie návrhu o vylúčenie veci zo súpisu, alebo žalobu o vylúčenie veci a návrh na zastavenie exekúcie v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

Na záver Ústavný súd konštatoval nasledovné

„Ústavní soud si je vědom, že s ohledem na paralelnost procesu zahájeného exekučního řízení a řízení o soudních prostředcích, jež mají sloužit k nápravě pochybení v exekučním řízení, mohou v praxi nastat takové faktické situace, kdy náprava eventuálních vad či excesů v postupu exekutora, zasahujících citelně do práv účastníků řízení, není dostatečně rychlá a efektivní. Vzhledem k požadavku ustanovení § 75 odst. 1 zákona o Ústavním soudu, vyplývajícímu ze subsidiárního charakteru ústavní stížnosti, však Ústavní soud musí trvat na vyčerpání všech procesních prostředků, které zákon stěžovateli k ochraně jeho práva před podáním ústavní stížnosti poskytuje (srov. usnesení ze dne 12. 9. 2013, sp. zn. I. ÚS 2181/12). Stěžovatelka v tomto ohledu ani neuvedla, zda některé z uvedených možností využila, popř. jaké jiné úsilí v tomto směru vynaložila.“ (Uznesenie Ústavného súdu českej republiky, sp.zn. I. ÚS 469/15, z 27. apríla 2015)

Na základe uvedených skutočností Ústavný súd v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 písm. e) zákona o Ústavnom súde nemal inú možnosť, ako neprípustnú sťažnosť odmietnuť.

  • Súvisiace právne predpisy