Je výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v judikatúre slovenských súdov v súlade s Ústavou SR?

Ústavnému súdu SR bol doručený návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade právnych predpisov týkajúci sa nesúladu ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR. Prečo je podľa názoru všeobecného súdu predmetné ustanovenie protiústavné?

Odporovateľný úkon Odporovateľný úkon - Stack of eurocents from 4freephotos.com

Odporovateľné právne úkony v Občianskom zákonníku

V zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.“ Práve použitie vymáhateľnosti pohľadávky (nie vykonateľnosti) v danom ustanovení podľa všeobecného súdu zakladá protiústavnosť.

Návrh na Ústavný súd SR

V konaní pred Okresným súdom Žilina sa navrhovatelia domáhali určenia, že darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný žiaden nárok. Navyše žalovaný vo svojich vyjadreniach poprel existenciu pohľadávky. Všeobecný súd v návrhu doručenom Ústavnému súdu SR poukazuje na to, že pre úspech žaloby o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu stačí, ak žalobca pred súdom tvrdí, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Ako však podotýka, tieto tvrdenia a ani prípadná žaloba nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a OZ a aplikujú ho tak (konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“), umožňujú byť procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov konania.

Citujúc z odôvodnenia návrhu: „Keďže účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí, že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov konania proti odporcovi. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj svojho právneho zástupcu ... pohľadávku, ktorej zabezpečenie vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu o peňažné plnenie alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie zobrať späť. Povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry.“ Predmetné ust. § 42a je v zmysle návrhu aj v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu porušenia princípu právnej istoty: „Každý subjekt, ktorý je vlastníkom, nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie právnej neúčinnosti, pričom očakáv a, že sa bude môcť brániť, resp. obhajovať svoje práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky, čo do výšky, ako aj dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť.“[1]