Monitorovanie hovorov v Európskej Únii- Data retention (epizóda 2)

Dňa 10. októbra 2012 bol na Ústavný súd Slovenskej republiky doručený návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. V ľudskej reči preložená „ústavná žaloba“ pojednávala o návrhu skupiny 31 poslancov vtedajšej Národnej Rady Slovenskej republiky na posúdenie súladu vybraných ustanovení zákona o elektronických komunikáciách, Trestného zákona a zákona o policajnom zbore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, s Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd a s Chartou základných práv Európskej únie.

JUDr. Filip Petrinec, PhD. 09. 04. 2014 6 min.
Odpočúvanie Odpočúvanie Music and sound from 4freephotos.com

Dôvod podania ústavnej žaloby spočíval v presvedčení navrhovateľov o protiústavnosti napádaných ustanovení zákonov, ako aj v presvedčení o príkrom rozpore uplatňovania z toho vyplývajúcich kompetencií štátnych orgánov voči súkromiu a osobnosti jednotlivcov.

článku venovanom žalobe podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky sme hovorili aj o dôvodoch možnej protiústavnosti týchto predpisov. Išlo najmä o skutočnosť, že napádané ustanovenia zákonov boli výsledkom transpozície článkov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES[1], ktorá zavádzala povinnosť členských štátov EÚ prijať do právneho poriadku normy zabezpečujúce uchovávanie prevádzkových komunikačných údajov s pôvodom vo verejnej komunikačnej sieti akými sú:

  • identifikácia zdroja komunikácie,
  • identifikácia adresáta komunikácie, (volané číslo, meno)
  • určenie dátumu, času a trvania komunikácie,
  • určenie typu komunikácie, (telefónna, internetová atď.)
  • identifikácia komunikačného zariadenia užívateľa alebo      ich údajného zariadenia (mobil, počítač atď.)
  • a zaznamenania polohy mobilného komunikačného      zariadenia. (GPS súradnice).

Navonok nevinné a nič nehovoriace prevádzkové údaje, niekedy označované aj ako „odtlačky“ resp. metadáta komunikácie, sa stali predmetom obrovských ústavných rozporov naprieč celou Európskou úniou. Išlo najmä o podanie podobných ústavných žalôb vo viacerých štátoch Európskej únie, ktorými sa prejavovala snaha o vyhlásenie domácich výsledkov transpozície tejto Smernice za protiústavné. Hlavnými pojmami skloňovanými v tejto súvislosti boli pojmy ako ochrana súkromia, osobnosti, osobných údajov, ako aj pojem proporcionalita. Napriek tomu, že Smernica samotná vylučovala možnosť zbierania údajov v rozsahu znenia komunikácie samotnej, jej ustanovenia, dávajúce imperatívne členským štátom povinnosť zaviesť právne normy umožňujúce zber prevádzkových údajov komunikácie (data retention) sa stali hlavným predmetom námietok voči jej protiústavnosti.

Právo na súkromie?

Hoci samotný obsah komunikácie nemohol byť sledovaný, ani inak zaznamenávaný, zbieranie prevádzkových údajov z komunikácie bežného občana, dávala obrovský priestor na vytvorenie komplexného profilu jednotlivca po jeho osobnostnej, komunikačnej a pohybovej stránke. Štátne orgány nadobudli tak možnosť vytvorenia komplexného okruhu Vašich kontaktov, súkromného života ako aj zistiť intenzitu Vašich spoločenských a medziľudských vzťahov. Úplne samostatnou kategóriou sú v tomto prípade advokáti a novinári, ktorí sú zo zákona povinný dodržiavať mlčanlivosť o ich profesionálnych záležitostiach, vrátane klientov a informačných zdrojov samotných.

Takýmto spôsobom nadobúda komunikačný údaj oveľa väčšiu výpovednú hodnotu, ako len prevádzkovú. Zjednodušene povedané, tieto zdanlivo nič nehovoriace „prevádzkové údaje“, sú akoby rubom mince, ktorá predstavuje ochranu Vášho súkromia a súčasne bránou k jej porušeniu.

Obrat v prípade menom „suverenita európskeho vnímania občianskych hodnôt“

Dňa 8. Apríla 2014 došlo k významnému zvratu v posudzovaní tejto Smernice. Súdny dvor Európskej únie posúdil rozsudkom v spojených veciach C-293/12 a C-594/12 Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. účinky tejto Smernice, ako aj jej následky na ochranu súkromia bežných občanov.

Súdny dvor na základe predložených argumentov rozhodol
o neplatnosti Smernice.[2]

Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „Smernica predstavuje rozsiahly a mimoriadne závažný zásah do základných práv na rešpektovanie súkromného života a ochranu osobných údajov, pričom tento zásah nie je obmedzený na nevyhnutné minimum.“

Keďže Súdny dvor neobmedzil časové účinky svojho rozsudku, vyhlásenie neplatnosti je účinné ku dňu nadobudnutia účinnosti smernice a teda predmetná Smernica stráca platnosť počnúc dňom vyhlásenia tohto rozsudku a to so spätným účinkom ex tunc.

Súdny dvor sa touto cestou stotožnil s argumentmi sťažovateľov voči rozporu Smernice s Chartou základných práv Európskej únie. Dôvodom tohto rozhodnutia bolo práve „prekročenie medzí (európskeho; pozn. aut.) zákonodarcu“[3] a nedodržanie zásady proporcionality pri tvorbe Smernice ako aj jej následnej realizácii.

Okrem toho, že sa Súdny dvor stotožnil s argumentmi o možnosti tvorenia komplexného súkromného profilu jednotlivca, stotožnil sa aj s neprimeraným zásahom do základných práv na rešpektovanie súkromného života a ochrany osobných údajov. „Navyše skutočnosť, že uchovávanie a následné použitie týchto údajov sa uskutočňuje bez informovania účastníka alebo registrovaného užívateľa, môže v mysli dotknutých osôb viesť k presvedčeniu, že ich súkromný život je predmetom nepretržitého sledovania.“ A práve tento výrok je jedným zo základných argumentov svedčiacich v prospech neplatnosti Smernice. Samotné zhromažďovanie údajov komunikácie je definované účelom, ktorým je v slovenskom práve „právo orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iného orgánu štátu požiadať o poskytnutie komunikačných údajov na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením.“[4] Avšak, bez ohľadu na to, či ste akýkoľvek z týchto vybraných trestných činov vôbec spáchali, sú Vaše komunikačné údaje automaticky zhromažďované. Túto skutočnosť považujú ústavní žalobcovia za porušenie prezumpcie neviny.

 

Budúci osud Smernice

V súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora je treba poznamenať, že napriek stotožneniu sa Súdneho dvora s viacerými argumentmi žalobcov, prihliadol aj k účelu zhromažďovania komunikačných údajov.

Súdny dvor síce vyjadril nesúhlas s plošným sledovaním občanov avšak jeho výhrada smerovala voči tomu, že nebolo stanovené akékoľvek rozlišovacie kritérium alebo výnimka.

Tiež kritizoval nezohľadnenie hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok, v rámci ktorých môžu mať príslušné vnútroštátne orgány prístup k údajom a ich neskoršiemu použitiu ako aj to, že prístup k údajom najmä nie je podriadený predbežnej kontrole zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu. Nevyjadril však nesúhlas so sústreďovaním takých údajov.

Kritika smerovala aj voči dĺžke uchovávania komunikačných údajov. Tá je vymedzená hranicou minimálne šiestich mesiacov a maximálne dvadsiatich štyroch mesiacov bez toho, aby smernica spresňovala objektívne kritériá určujúce dĺžku uchovávania na zabezpečenie jej obmedzenia na nevyhnutné minimum. Tu Súdny dvor bezprostredne aplikoval zásadu proporcionality, tak aby časový rozsah uchovávania komunikačných údajov nepresiahol účel a účelnosť ich uchovávania.

Významným je ale posúdenie Súdneho dvora v časti venovanej nebezpečenstvu zneužitia komunikačných údajov, ako aj možnosti akéhokoľvek nezákonného prístupu k týmto údajom a ich neoprávnenému použitiu. Tu sa Súdny dvor obracia najmä na to, že smernica povoľuje poskytovateľom služieb zohľadniť ekonomické dôvody pri určení stupňa ochrany, ktorú uplatnia (najmä pokiaľ ide o náklady na realizáciu bezpečnostných opatrení), a nezabezpečuje nenávratné zničenie údajov po uplynutí obdobia ich uchovávania.

Súdny dvor záverom kritizoval aj skutočnosť, že smernica neukladá povinnosť uchovávať údaje na území Únie.

Na základe prijatého rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sa teda dosiahlo významné víťazstvo vo vnímaní ochrany súkromia a ochrany osobnosti na celoeurópskej úrovni. Toto rozhodnutie bude ďalej aj významným podkladom pre prebiehajúce ústavné konania v členských štátoch EÚ ako aj v Slovenskej republike. Avšak spôsob rozhodnutia Súdneho dvora a faktické uznanie odôvodnenosti argumentov pre aj proti platnosti Smernice, však vytvára signál do budúcnosti o tom, že Smernice ako taká ako aj inštitúty, ktoré obsahuje pravdepodobne nebude bezprostredne v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie. Situáciu, ktorá po rozhodnutí Súdneho dvora nastala, by sme skôr mohli nazvať vydaním akejsi direktívy na zosúladenie inštitútov Smernice a výhrady uvedené v tomto rozhodnutí ako ciele akým spôsobom sa zosúladenie má vykonať.

Osobne neočakávam absolútne zrušenie Smernice, ani jej inštitútov. Je však nepochybné, že v jej súčasnom znení k porušeniu základných práv občanov jednoznačne dochádza.

Zásadnou však bude otázka, nie ani tak to akým spôsobom sa zosúladenie Smernice s rozhodnutím Súdneho dvora vykoná po legislatívnej stránke. Pochybnosti však vyvstávajú pri úvahe nad tým, ako sa zabezpečí ochrana súkromia počas jej realizácie v bežnom živote.



  • Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES z 15. marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice 2002/58/ES
  • Súdny dvor Európskej únie; TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 54/14; v Luxemburgu 8. apríla 2014
  • Tamtiež
  • § 58 ods. 7 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách