Trvanie a dôvody väzby podľa Ústavného súdu SR

Všeobecné súdy verzus Ústavný súd SR, tak by bolo možné pomenovať rozhodnutie nášho ochrancu ústavnosti vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu (podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky) a práva na slobodu a bezpečnosť (podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Ústavný súd SR vo veľmi dobre odôvodnenom náleze určil za protiústavnú väzbu sťažovateľa (obvineného), ktorá celkovo trvala viac než 10 rokov. 

Trvanie väzby Trvanie väzby - Metalic grill over a large hole from 4freephotos.com

Skutkový stav

Skutkový stav prípadu možno stručne opísať tak, že sťažovateľ sa domáhal na Ústavnom súde SR vyslovenia porušenia vyššie uvedených práv z dôvodu, že jeho väzba trvala de facto neustále od roku 2002 a všeobecné súdy ju znova a znova predlžovali, resp. väzba v jednej veci sa skončila a väzba v druhej veci sa začala. Potom ako bol sťažovateľ obvinený z jedného trestného činu v dôsledku ktorého bol z rôznych dôvodov vzatý do väzby, následne ako uplynula celková zákonná lehota väzby (resp. ak skončila väzba skôr), bol obvinený z iného trestného činu a preň takisto vzatý do väzby, pričom podľa všeobecných súdov začala plynúť nová zákonná lehota väzby.

Odmietnutie formalistického výkladu v prípade max. prípustnej dĺžky väzby

Sťažnosť obvineného smerovala voči uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ktorý rozhodol o ďalšej väzbe sťažovateľa naposledy). Zaujímavé je, že Ústavný súd SR sa s touto otázkou vysporiadal celkovo a nielen voči konkrétnemu predmetnému uzneseniu Krajského súdu a vyslovil, že uvedené práva porušené boli. Z odôvodnenia nálezu: ,,V danom prípade tak síce boli naplnené formálne podmienky väzby, pretože existovalo uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi, ktoré spĺňalo podstatné náležitosti, ale materiálne podmienky už všeobecné súdy neskúmali. Ústavný súd SR pri výkone svojej právomoci zabezpečuje materiálnu ochranu ústavnosti, a preto v prípade sťažovateľa sa nemohol uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych predpokladov väzby. Jeho úlohou bolo preto komplexne vyhodnotiť mnohoročné väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto posúdenie neobmedzil iba na posúdenie aktuálnej väzby“). Ústavný súd SR uviedol ako je potrebné interpretovať ustanovenie § 76 ods. 6 Trestného poriadku[1] upravujúce celkovú lehotu väzby: ,,Nemožno ju (celkovú lehotu väzby, pozn. redakcie) vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, v dôsledku čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine; takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.“

Väzba ako výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca a prezumpcia neviny

V zmysle predmetného nálezu „väzba predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, a preto je pri ňom nutné postupovať značne reštriktívne“, pričom netreba zabúdať na zásadu prezumpcie neviny - každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. „Ústavný príkaz zladiť trestno-procesný inštitút väzby so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a ľudskej dôstojnosti jednotlivca. Preto sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého človeka a najmä jeho slobody (teda aj sťažovateľa - obvineného) zakazuje štátu rozhodovať o jednotlivcovi len ako o prostriedku k dosiahnutiu iného účelu (tu napr. k zľahčeniu vyšetrovania), nech by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných osôb, či iného verejného záujmu. Zbavenie slobody bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším zásahom do základných princípov individuálnej slobody a prezumpcie neviny.“ Ústavný súd zdôraznil, že väzba má vždy predbežnú povahu, v žiadnom prípade neslúži ako trest.

Dôvody väzby

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že nepovažuje napadnuté uznesenie Krajského súdu za presvedčivo odôvodnené. Ďalšie trvanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajský súd odôvodnil faktom, že:

  • sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu,
  • je cudzincom,
  • hrozí vysoký trest,
  • vec je v štádiu prípravného konania, s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa.

Ústavný súd SR podotkol, že sťažovateľ bol do súčasnej, ako aj do predošlej väzby vzatý hneď potom, ako bol z predchádzajúcej väzby prepustený, a preto sa logicky nemohol pochopiteľne zdržiavať v čase rozhodovania o vzatí do väzby v mieste svojho pobytu. Skutočnosť, že sťažovateľ je cudzincom, ktorému hrozí vysoký trest považuje Ústavný súd za ústavne udržateľný väzobný dôvod avšak s tým, že čím dlhšie je trvanie väzby, tým viac sa tento väzobný dôvod zoslabuje. Ďalej uviedol dôležitú právnu vetu, a to, že samotná fáza trestného konania nemôže nikdy sama osebe odôvodňovať potrebu ďalšieho väzobného stíhania sťažovateľa.

Záver

Summa summarum väzobné stíhanie sťažovateľa založené na dôvodoch tak, ako boli špecifikované v uznesení krajského súdu, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé legitimizovať trvajúce zbavenie slobody. V tejto súvislosti Ústavný súd SR upriamil pozornosť na vyše desať rokov trvajúce väzobné stíhanie sťažovateľa v iných veciach, väzbu neposudzoval izolovane, ale v celkových súvislostiach. Uprednostnil materialistický výklad práva pred všeobecným prísnym formalizmom. Sťažovateľ sa nachádzal vo väzbe fakticky neprestajne od 25. júna 2002 – a práve tento závažný fakt neumožňuje vyhodnotiť napadnuté uznesenie ako ústavne akceptovateľné (také, ktoré by zabezpečilo plnohodnotnú ochranu ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľa).[2]



[1]              Zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov

[2]              Spracované podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 15. júna 2013, sp. zn. I. ÚS 47/2013

  • Súvisiace právne predpisy:
    • zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok