Ústavnosť dôvodov útekovej väzby

Dňa 10. apríla 2014 Ústavný súd Českej republiky (ďalej ako „ÚS ČR“) zamietol ústavnú sťažnosť týkajúcu sa namietaného porušenia čl. 8 odst. 2 a 5 a čl. 36 odst. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej ako „Listina“). Sťažovateľ nepovažoval dôvody, pre ktoré bolo súdmi zasiahnuté do jeho osobnej slobody (dôvody útekovej väzby), za dostatočné, preto sa obrátil na ÚS ČR.

Redakcia 08. 05. 2014 4 min.
Úteková väzba Úteková väzba Metalic grill over a large hole from 4freephotos.com

Dôvody väzby sťažovateľa

Sťažovateľ bol vzatý do väzby dňa 20. septembra 2012. Dňa 25. júna 2013 krajský súd rozhodol o predĺžení lehoty väzby (išlo o tzv. útekovú väzbu).[1] Rozhodnutie odôvodnil hrozbou vysokého trestu (s možnosťou uloženia výnimočného trestu). Podporným dôvodom bola skutočnosť, že sťažovateľ nie je viazaný žiadnymi významnými faktormi ku konkrétnemu miestu pobytu.

Následne dňa 19. augusta 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu vraždy a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť. 

O viac než mesiac nato, dňa 24. septembra 2013 krajský súd rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe (naďalej z dôvodu odôvodnenej obavy z úteku). Podľa krajského súdu nedošlo, čo sa týka dôvodov väzby, k žiadnej zmene. Navyše bolo potrebné vziať do úvahy novú skutočnosť, a to vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa. Hoci rozsudok zatiaľ nenadobudol právoplatnosť, podľa krajského súdu podstatne zvyšuje odôvodnenosť útekovej väzby to, že sťažovateľ bol uznaný za vinného za trestný čin vraždy a bol mu uložený trest odňatia slobody na 15 rokov. 

Dôvody ústavnej sťažnosti

Sťažovateľ pred ÚS ČR namietal, že dôvody útekovej väzby uňho nikdy neexistovali. Argumentoval predošlou judikatúrou ÚS ČR, podľa ktorej všeobecný súd musí prehľadne a logicky vysvetliť, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva odôvodnenosť útekovej väzby, tak aby bola zachovaná ústavno-právna požiadavka zdržanlivosti vo väzobných veciach. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy len mechanicky vychádzali z trestnej sadzby za trestný čin, z ktorého bol obvinený bez toho, aby podrobnejšie uviedli konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že ujde alebo sa bude skrývať. Ďalej namietal, že na rozsudok prvostupňového súdu nemožno prihliadať, keďže nenadobudol právoplatnosť. Poukázal na svoje predchádzajúce správanie, z ktorého vyplýva, že nikdy uňho neboli zistené skutočnosti, podľa ktorých by v rámci pobytu na slobode utekal alebo sa skrýval.

Hodnotenie ÚS ČR

ÚS ČR súhlasil so sťažovateľom v tom, že výška hroziaceho trestu nemôže sama o sebe znamenať ponechanie obvineného vo väzbe dlhšiu dobu. Tu poukázal na svoj predchádzajúci nález (sp. zn. I. ÚS 2208/13 zo dňa 11.12.2013), v ktorom bolo takisto konštatované, že riziko ujdenia alebo skrývania sa obvineného za účelom vyhnutia sa trestnému stíhaniu alebo trestu po prípadnom prepustení z väzby na slobodu, nemôže byť v prípade dlhotrvajúcej väzby založené výlučne na skutočnosti, že obvinenému hrozí vysoký trest. Ďalšie trvanie väzby musí byť odôvodnené závažnými konkrétnymi dôvodmi.

Avšak, ako podotýka ÚS ČR, tento prípad má významné špecifikum, a to, že väzba bola predĺžená po neprávoplatnom prvoinštančnom rozhodnutí. To značne zvýrazňuje obavu z úteku. Na tomto mieste ÚS ČR poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia v danej veci (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 3219/11 zo dňa 16.11.2011 a ďalšie).

Preto ÚS ČR judikoval, že odsúdenie súdom prvého stupňa k vysokému nepodmienečnému trestu odňatia slobody (hoci dané rozhodnutie je ešte neprávoplatné) predstavuje zásadnú zmenu situácie vo vzťahu k odôvodnenosti útekovej väzby. V týchto prípadoch ÚS ČR uznáva, že riziko úteku alebo skrývania sa je podstatne zvýšené. Preto sa pre ospravedlnenie i dlhšie trvajúcej väzby značne znižuje potreba ďalších dodatočných dôvodov. Z týchto dôvodov ÚS ČR ústavnú sťažnosť zamietol.



[1] § 67 písm. a) zákona č. 141/1961 Sb. (Trestní řád): „Obviněný smí být vzat do vazby jen tehdy, jestliže z jeho jednání nebo dalších konkrétních skutečností vyplývá důvodná obava,že uprchne nebo se bude skrývat, aby se tak trestnímu stíhání nebo trestu vyhnul, zejména nelze-li jeho totožnost hned zjistit, nemá-li stálé bydliště anebo hrozí-li mu vysoký trest.“