Český ústavný súd si posvietil na právne záruky, ktoré poskytujú online médiá

Zatiaľ čo v minulosti prevažoval právny výklad tlačového zákona, ktorý jeho uplatnenie vzťahoval len na periodickú tlač, dnes už právna prax dobehla aj online média. Tie si totiž žili svojim vlastným životom, a to napriek tomu, že často fungovali ako súčasť printových magazínov či časopisov. To bežnému čitateľovi nevadilo do chvíle, kým sa predmetom správ či komentárov nestal on sám a nezistil, že v konečnom dôsledku nemôže na nimi publikované informácie vôbec reagovať.

Redakcia 19. 07. 2020 3 min.

Tento „divoký západ“ u našich susedov trval až do rozhodnutia českého Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 2257/18, ktoré je v dnešnej dobe rastu online sveta nesmierne dôležité. Rozhodnutiu sa v článku venujeme aj pre skutočnosť, že veľmi podobná metóda výkladu tlačového zákona sa aplikuje rovnako ako donedávna u našich českých susedov, aj u nás.

Celý proces začal dvoma súdnymi konaniami, na ktorých konci bol nespokojný občan, ktorý sa nemohol brániť. Ako sme už v úvode spomenuli, v Čechách (podobne aj na Slovensku), platil právny výklad tlačového zákona, ktorý do jeho pôsobnosti nezahŕňal online média. To v praxi znamenalo, že sa na informácie zverejňované v online svete nevzťahovala právna úprava práva na odpoveď, opravu či dodatočné oznámenie. Pocítil to práve súdny znalec, o ktorom internetový portál napísal kontroverzný článok, ale odmietol už zverejniť dodatočné informácie, ktoré by ním vyvolanú kauzu uviedli na pravú mieru. Výsledkom bolo poškodenie povesti a dva odmietavé rozsudky súdov nižšej inštancie, ktoré skončili na Ústavnom súde ČR, ktorý síce sťažnosti navrhovateľa nevyhovel v celom rozsahu, ale jeho nález konečne priniesol racionálnejší pohľad na oblasť nových foriem šírenia informácií.

Ústavný súd totiž objasnil rozsah použitia tlačového zákona v oblasti online médií. Tie sa nemôžu týmto právnym aktom spravovať z hľadiska podmienok ich prevádzkovania. To znamená, že sa nemožno dívať z hľadiska vydávania, šírenia a uchovávania rovnako na printové a online média a používať v tejto oblasti totožne danú právnu úpravu. Na strane druhej, Ústavný súd ČR konštatoval existenciu medzery z hľadiska ochrany základných práv a slobôd, ktoré garantuje v čl. 10 a 17  Listina základných práv a slobôd. A práve túto medzeru možno prekonať analogickým použitím tlačového zákona, konkrétne v oblasti ochrany pred útokom na tieto práva, ktoré sú v online svete oveľa viac zraniteľné, a to najmä z dôvodu dostupnosti a sledovanosti médií na internete. Ochranu týchto práv teda nemožno ignorovať len kvôli tomu, že k útokom na ne nedošlo klasickou formou printových médií, rozhlasu a televízie.

V konečnom dôsledku tak bol upravený vzťah medzi printovými a online médiami, na ktoré sa nemožno z právneho hľadiska dívať rovnako, pokiaľ hovoríme o ich prevádzkovaní, teda o pravidlách ich evidencie, registrácie, šírenia, vydávania a pod. Obe formy médií však možno považovať za nositeľov informácií, ktoré môžu v konečnom dôsledku poškodiť dôstojnosť, česť či dobré meno určitej osoby, ktorá má právo sa voči takémuto útoku na svoje základné práva a slobody brániť. V takomto prípade forma ich porušenia nerozhoduje. Ústavný súd ČR tak vyjadril názor, že pokiaľ v mediálnom práve neexistuje výslovná právna úprava, ktorá by práva a slobody vymedzené v čl.10 a 17 Listiny základných práv a slobôd bránila, je možné analogicky použiť právne inštitúty, ktoré majú všeobecnú povahu, nie sú viazané výlučne na určitý typ informačného média a sú spôsobilé uvedenú ochranu poskytnúť.

V praxi uvedené rozhodnutie znamená, že ochranné prostriedky vymedzené v tlačovom zákone možno analogicky použiť aj na online média. Tie už nebudú môcť ignorovať právo osôb na opravu, odpoveď či dodatočné oznámenie len preto, že nevychádzajú v tlačenej forme.

Autor: Kamila Oláhová, redaktorka Pŕabnych Novín