Cezhraničná spolupráca medzi správcami hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania.

Bude výsledkom pôsobenia nového Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2015/848 zo dňa 20. mája 2015 efektívnejšia spolupráca medzi správcami hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania? Prinieslo Nariadenie sankčný mechanizmus pre prípady, kedy správcovia úmyselne nespolupracujú a sťažujú tak koordináciu paralelne prebiehajúcich insolvenčných konaní?

Cezhraničná spolupráca medzi správcami hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania.

Úvod do problematiky

Interakciu hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania označila Európska komisia za jeden z kľúčových problémov, ktorý má negatívny dopad na priebeh insolvenčných konaní z pohľadu ich účinkov a dosahovaných cieľov.[1] Na tomto základe si nové prepracované nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2015/848 zo dňa 20. mája 2015 (ďalej len „Nariadenie“) dalo za ambíciu priniesť nové inštitúty a pravidlá, ktoré majú vniesť do interakcie paralelne prebiehajúcich insolvenčných konaní nový rozmer. Nové Nariadenie je v súčasnosti základným prameňom európskej bankrotovej legislatívy, a to od 26. júna 2017, kedy nahradilo dovtedy účinné  nariadenie Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29. mája 2000 (ďalej len „pôvodné Nariadenie“). V tomto článku sa venujeme jednej zo zmien, od ktorej si Nariadenie sľubuje priniesť vyššiu mieru efektívnosti pri vedení a koordinovaní hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania, a to zavedenie nových pravidiel spolupráce medzi správcami hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania.

Aký dopad bude mať nové Nariadenie na spoluprácu medzi správcami hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania

V rámci legislatívnych prác na znení nového Nariadenia označili odborníci z jednotlivých členských štátov za jeden z dominantných problémov praktickej koordinácie paralelne prebiehajúcich insolvenčných konaní absenciu právnej úpravy, ktorá by tvorila základ cezhraničnej spolupráce medzi správcami. Pôvodné Nariadenie obsahovalo len veľmi strohú formuláciu o potrebe komunikácie a spolupráce[2], ktorá sa však pre potreby praktického koordinovania insolvenčných konaní ukázala byť nedostatočná a v konečnom dôsledku vytvárala podmienky pre zneužívajúce praktiky a tendencie.  Nedostatočná spolupráca totiž môže byť dôsledkom rozdielnych cieľov, ktoré správcovia oboch konaní sledujú, ale aj rôznych a protichodných požiadaviek právnych poriadkov, ktoré jednotlivé insolvenčné konania ovládajú. V iných členských štátov EÚ sa s týmto nedostatkom prax vysporiadala prostredníctvom využívania protokolov a formulárov, v rámci ktorých si správcovia určili pravidlá spolupráce, typicky v oblasti správy a disponovania s majetkom dlžníka, či jeho bankovými účtami, ďalej pravidlá komunikácie s veriteľmi a veriteľskými orgánmi, či ďalšie rozdelenie úloh. V podmienkach Slovenskej republiky sa však táto praxou vytvorená pomôcka veľmi neujala.[3]

Nové Nariadenie prináša oproti pôvodnému Nariadeniu rozšírenú úpravu povinnosti spolupracovať medzi ďalšie subjekty, a to medzi súdy navzájom, ako aj medzi súdy a správcov. Na rozdiel od pôvodného Nariadenia, ktoré len vágne konštatuje potrebu komunikácie a spolupráce, nové Nariadenie ide ďalej aspoň v tom smere, že obsahuje výpočet konkrétnych úkonov, ktoré dávajú demonštratívny obsah pojmu spolupráca a komunikácia.[4]

V novej úprave však opäť absentuje sankcia za nesplnenie povinnosti spolupráce a komunikácie, a rovnako právny nástroj, ktorý by vedel efektívne suplovať absentujúcu spoluprácu, či komunikáciu.  

Posilnenie postavenia a kompetencií správcu hlavného insolvenčného konania

Cezhraničná spolupráca správcov paralelne prebiehajúcich insolvenčných konaní sa novým Nariadením zásadnejším spôsobom nezmení. Avšak na jej priebeh bude mať zrejme významnejší dosah posilnenie postavenia správcu hlavného insolvenčného konania, ktorého nové Nariadenie vyzbrojilo novými oprávneniami. Z tých zásadnejších spomenieme:

  • Právo správcu hlavného insolvenčného konania dať prísľub, ktorým sa vyhne začatiu vedľajšieho insolvenčného konania (za podmienok uvedených v článku 36 Nariadenia);
  • Oprávnenie správcu hlavného insolvenčného konania požiadať o odloženie vedľajšieho insolvenčného konania (za podmienok uvedených v článku 38 ods. 3 Nariadenia);
  • Oprávnenie správcu hlavného insolvenčného konania predísť otvoreniu vedľajšieho insolvenčného konania s likvidačnou povahou (za podmienok uvedených v článku 38 ods. 4 Nariadenia);

Záver

Nové Nariadenia akcentuje na potrebu spolupráce medzi správcami hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania, nakoľko efektívna a účinná spolupráca je jedným z predpokladov naplnenia cieľov oboch konaní. Nové pravidlá, ktoré prináša Nariadenia, konkretizujú rozsah spolupráce bez sankcionovania jej prípadnej absencie. Významnejším spôsobom však do spolupráce medzi správcami paralelne prebiehajúcich insolvenčných konaní môžu zasiahnuť ustanovenia posilňujúce postavenie správcu hlavného insolvenčného konania.

Poznámky pod čiarou:

[1] Správa Európskej komisie o uplatňovaní Nariadenia zo dňa 12. decembra 2012.

[2] Článok 31 pôvodného Nariadenia.

[3] Ide pritom o pomerne starý inštitút, ktorého história siaha do obdobia začiatku 80.-tych rokov 20. stor. Bližšie k histórií: DAUM, L. The Future of Cross Border Insolvency Protocols, 2009, s. 7 – 15. Dostupný: http://bobwessels.nl/wordpress/wpcontent/uploads/2009/12/Masterthesislucasdaum2.7.pdf. 

[4] Článok 41, 42, 43 a 44 Nariadenia