Demokratická nočná mora EÚ

Pozreli sme sa na článok z dielne the Economist o snahe Európskej únie čeliť nárastu euroskepticizmu a odstránenia deficitu demokracie. Problematika euroskepticizmu rastie s problémami, ktorým Európska únia musí čeliť. Asi najťažšou skúškou si Európska únia a hlavne Eurozóna prešla v období vrcholiacej dlhovej krízy. 

Slavomír Ogurčák 05. 11. 2013 5 min.
Candle with the European colours Candle with the European colours Credit © European Union, 2013

Kritici Európskej únie tvrdia, že od samého vzniku je v EÚ nedostatok demokratickej legitimity. Podľa nich ide o projekt vytvorený elitou pre elitu. Všetky pokusy napraviť „demokratický deficit“ zlyhali (termín „demokratický deficit“ vznikol v 70-tých rokoch, pozn. r.). Priame voľby do Európskeho parlamentu? Volebná účasť klesá každým razom od ich zavedenie v 1979 (posledné voľby v 2009: 43%). Parlament nikdy predtým nemal takú moc, akú má teraz, a zároveň dôvera v EÚ je medzi ľuďmi historicky najnižšia.

Ekonomická kríza v Európe robí tento chronický problém akútnym. Jedným z dôvodov je, hlavne v eurozóne, že Brusel zasahuje čoraz hlbšie do národného života, mieša sa do všetkého od rozpočtov po dôchodky a mzdy. Ďalším dôvodom je očakávaný odpor voličov v nasledujúcich voľbách do EP v máji 2014. Pravdepodobne budú úspešné anti-europské a anti-prisťahovalecké strany všetkých „farieb“, od ostro-výrečných národovcov zo Strany za nezávislosť Spojeného kráľovstva po násilných neonacistov Zlatého úsvitu v Grécku. Euroskeptickým stranám by mohla rásť podpora vo Francúzsku, Británii, Holandsku, Fínsku a v Taliansku. V miernejšej podobe by sa do EP mohli dostať euroskeptici po prvý krát z Nemecka.

Poplach je očividný. François Hollande, francúzsky prezident hovorí, že vzostup nacionalizmu a euroskepticizmu len prinesie regresiu a paralýzu. Taliansky premiér, Enrico Letta odhaduje, že euroskeptici môžu vyhrať až tretinu kresiel. Radikáli a centristi sú veľmi rôznorodá skupina, ktorá radšej reční než ovplyvňuje politiku. To znamená, že „centristi“ by aj napriek tomu mali byť schopní dokončiť svoje parlamentné úlohy. Možno však získajú euroskeptici väčší vplyv v domácej politickej scéne, kde budú sťažovať rozhodovanie vlád.

Ako reagovať? Letta je medzi tými, ktorí chcú rozhýbať pro-európske sily premenením európskych volieb do súboja o budúceho predsedu Európskej komisie. Hlavné európske politické „rodiny“, široké koalície národných strán dominujúce parlamentu, hovoria, že každá strana bude podporovať svojho kandidáta na predsedu. Socialisti pravdepodobné vyberú Martina Schulza, energetického nemeckého predsedu Európskeho parlamentu. Zelení plánujú otvorené primárne voľby. Konzervatívci, ktorí by naďalej mohli zostať v najväčšom zoskupení, sa zdajú byť v rozpakoch.

Zástancovia dúfajú v „injekciu“ nadšenia, posilnenie demokratickej úlohy Komisie, zameranie síl na európske otázky a zvýšenie stávky, aby sa zabránilo situácii, že sa voľby zmenia v protest voči nepopulárnym národným vládam. Pokiaľ politika nebude seriózna, občania sa budú obracať na populistov.

Napriek tomu, EÚ nie je štát a Komisia nie je vláda. Má však výlučné právo navrhovať nové právne predpisy, schvaľované Radou ministrov (zastupujúcich vlády) a Európskym parlamentom. Ale je to tiež občianska služba, policajt jednotného trhu a strážnik hospodárskej súťaže. V novej publikácii Centra pre európsku reformu (CER – britský think-tank) je odporúčanie, aby Komisia jednala ako rozhodca politickej hry, nie ako kapitán jedného z tímov.

Vedúci predstavitelia štátov vždy menovali predsedu a 27 komisárov. Určite nebudú chcieť, aby im Európsky parlament diktoval, ktorú väčšina považuje za obtiaž. Lisabonská zmluva navyše zahmlila proces: v nej sa píše, že lídri by mali navrhnúť predsedu „berúc v úvahu“ výsledok voľby. Následne je kandidát volený Európskym parlamentom. Spor o tom, kto vyberá a kontroluje, môže vyvolať väčší chaos v Bruseli než hluční euroskeptici.

Nasledujúca komisia riskuje stratu dôveryhodnosti vo svojich polo-právnych funkciách ako je rozhodovanie o prípadoch štátnej pomoci (napr. záchranné balíky bankám) alebo presadzovanie antitrustových pravidiel. Komisia získala väčšie právomoci kontrolovať národné rozpočty, hospodárske politiky a navrhovať sankcie. Navrhuje byť najvyššou autoritou v likvidácii bánk. Budú premiéri a prezidenti chcieť odovzdať tieto „nabité zbrane“ jasne straníckemu predsedovi komisie?

EÚ potrebuje lepších komisárov, ale voľba predsedu by zúžila toto pole. Úradujúci premiéri by neriskovali ich domácu politiku pre súboj v Európe. Výber by sa preniesol na nezaneprázdnených politikov alebo zasvätencov v Bruseli a voliči by tak boli určite sklamaní. Predseda komisie nerozhoduje o záležitostiach, na ktorých im najviac záleží.

Neriešiteľný hlavolam

Európska únia je hybridom, z časti medzinárodná organizácia a z časti federácia. Momentálne však neexistujú elegantné riešenia pre tento demokratický hlavolam. Polo-volený predseda komisie by mohol ponúknuť najhoršiu možnú kombináciu: byť príliš stranícky na udržanie si dôvery národných lídrov alebo príliš slabý na získanie si lojality občanov.

Priama voľba dáva zmysel vtedy, ak by komisii bola udelená právomoc federálnej autority, vrátane právomoci vyberať dane. Aj keby, komisia bude musieť vzdať sa nejakých regulačných a technokratických funkcií. V súčasnosti sú rozpočty striktne národné. Ale problém legitimity sa už rysuje. Jednou z odpovedí je odporúčanie pre národné parlamenty: aby ministri mohli robiť svoju prácu lepšie, musia počítať s rozhodnutiami v Bruseli. Centrum pre európsku reformu navrhuje vytvoriť fórum (národných) poslancov, ktorí by preskúmali činnosť EÚ, hlavne kde Európsky parlament nemá žiadne slovo. Napríklad vo vytváraní záchranných balíkov.

Európski politici nikdy nemôžu prebiť národných politikov z dôvodu legitimity a verejného záujmu. Tak ostáva boj proti euroskeptikom na pleciach národných lídrov, zastaviť obviňovanie EÚ za všetky neduhy, obhajovať výhody integrácie, opraviť jej nedostatky, v eurozóne vysvetliť reformy potrebné pre ponechanie si spoločnej meny. Bolo by veľkou chybou nechať euroskeptikom národné vlajky len pre seba. Európsky kruh so zlatými hviezdami je predsa nenahraditeľný.