Úvod
Realizácia veľkých stavebných projektov priniesla, zrejme pod vplyvom zahraničnej stavebnej praxe, popri inom aj nové trendy do zmluvnej dokumentácie, ktorých praktická aplikácia však často naráža na rozmanité aspekty dané odlišnosťou právneho prostredia. Jedným z takých trendov sú doložky „Pay when paid“ alebo „Pay if paid“, ktoré sú dnes už pravidelnou súčasťou zmlúv o dielo uzavretých v slovenskom právnom prostredí podľa Obchodného zákonníka a na ktorých akceptovaní „silnejšia“ zmluvná strana – ktorým je pravidelne objednávateľ nekompromisne trvá. Čo je vlastne obsahom takej doložky a je v slovenskom právnom prostredí možné ju platne dojednať?
O čom je doložka „Pay when paid“ a „Pay if paid“
Vo všeobecnosti je možné uviesť, že doložka „pay when paid“ predstavuje dojednanie o odkladnom účinku splatnosti ceny diela, prípadne časti ceny diela, objednávateľa voči zhotoviteľovi, alebo vo vzťahu o úroveň nižšie medzi zhotoviteľom a jeho subdodávateľmi, až do momentu zaplatenia ceny diela, či jej časti, objednávateľovi zo strany investora, alebo zhotoviteľovi zo strany objednávateľa pre vzťahy o úroveň nižšie.
V zahraničnej stavebnej praxi sa stretávame s dôsledným rozlišovaním medzi doložkami „pay when paid“ a „pay if paid“, s prevažujúcou tendenciou uznávať platnosť a účinnosť len vo vzťahu ku „pay when paid“ doložky. Doložka „pay if paid“ doložka predstavuje platobnú podmienku, podľa ktorej objednávateľ je povinný uhradiť cenu diela zhotoviteľovi len keď investor uhradí túto cenu objednávateľovi. Túto platobnú podmienku vnímajú ako podmienka vzniku nároku na úhradu ceny diela. Druhá doložka „pay when paid“ predstavuje platobnú podmienku, ktorá určuje len čas, kedy má objednávateľ uhradiť cenu diela zhotoviteľovi, a tým je moment, kedy mu bude uhradená táto cena od investora. Túto platobnú podmienku vnímajú len ako dojednanie o čase plnenia.
Doložka optikou slovenského právneho poriadku
Zdá sa, že myšlienka doložiek môže sledovať celkom spravodlivé ciele, napr. môže pomáhať predchádzať vzniku druhotnej platobnej neschopnosti na úrovni jednotlivých článkov reťazca obchodných partnerov zúčastnených na realizácií konkrétneho stavebného projektu.
Tiež z pohľadu dispozitívnej právnej úpravy zmluvy o dielo obsiahnutej v § 536 a nasl. Obchodného zákonníka by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že nič nebráni zmluvnému dojednaniu, ktorým zmluvné strany odložia splatnosť ceny diela. Prím pôsobenia zásady zmluvnej autonómie vôle v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, ktorými obchodné vzťahy vznikajúce medzi podnikateľmi pri výstavbe nepochybne sú, však môže naraziť na rôzne limity a korektívy vyjadrené vo všeobecných právnych kategóriách.
Jednou z takých čo do účinku limitujúcich kategórií sú dobré mravy, či poctivý obchodný styk. K platnosti dojednania „pay when paid“ doložiek sa vyjadril Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku zo dňa 09.10.2008, sp. zn.: 32 Cdo 2999/2008, keď uviedol, že „jednou ze základních zásad vyjadřujících požadavek dobrých mravů, z nichž vychází právní úprava obchodních závazkových vztahů, je, že úplatné plnění se poskytuje za úplatu. Ujednání účastníků právního vztahu, které by tuto zásadu popíralo (například tím, že by připouštělo možnost přijmout úplatné plnění bez poskytnutí úplaty, aniž by pro to byl právem akceptovatelný důvod), by se příčilo dobrým mravům a bylo by proto podle § 39 obč. zák. neplatné. Tak tomu bylo i v této věci. Měla-li být podle článku VI. smlouvy splatnost ceny díla vázána na skutečnost, až třetí osoba v rámci jiného závazkového vztahu poskytne objednateli (žalovanému) platbu, může dojít k situaci (a v dané věci k ní také došlo), že třetí osoba objednateli nezaplatí a pohledávka zhotovitele díla (žalobkyně) na zaplacení ceny díla se tak nikdy nestane splatnou a tudíž vymahatelnou. V důsledku toho nastane stav, že ačkoli objednatel (žalovaný) přijal od zhotovitele (žalobkyně) úplatné plnění, nebude povinen za ně poskytnout úplatu. Proto smluvní ujednání účastníků, které takový stav připouští, se příčí dobrým mravům a je proto podle § 39 obč. zák. neplatné.“ Touto argumentáciou môžeme dospieť k záveru o nemožnosti platne dojednať obe podoby doložiek, nakoľko následkom obidvoch môže byť situácia, kedy tretia strana v rámci iného záväzkového vzťahu nezaplatí cenu diela, v dôsledku čoho nikdy nenastane splatnosť cena diela pre vzťahy o úroveň nižšie.
Rovnako negatívne stanovisko zaujala najvyššia súdna inštancia k posúdeniu predmetných doložiek optikou § 36 Občianskeho zákonníka, a to z hľadiska ich pôsobenia ako odkladacie podmienky. V rozsudku zo dňa 26.11.2003, sp. zn.: 32 Cdo 894/2002, ale aj zo dňa 28.03.2012, sp. zn. 23 Cdo 4357/2011, Najvyšší súd ČR uviedol, že „podmínku podle § 36 obč. zák., na jejímž splnění závisí účinnost jinak perfektního právního úkonu, je třeba odlišovat od podmínky, kterou si účastníci právního úkonu sjednají jako předpoklad (náležitost) pro vznik smluvního nároku (subjektivního práva a jemu odpovídající povinnosti). Srov. k tomu i důvody rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 31. března 2015, sen. zn. 29 ICdo 62/2014, uveřejněného pod číslem 85/2015 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek.“ Z uvedenej argumentácie vyplýva, že doložky „pay when paid“ a „pay if paid“ nemožno považovať za odkladacie podmienky v zmysle § 36 Občianskeho zákonníka.
Záver
Odkazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu Najvyššie súdu ČR je možné predvídať obdobné stanovisko v rámci slovenskej aplikačnej praxe. Napriek častému využívaniu predmetných doložiek v zmluvách o dielo je možné konštatovať, že v prípade súdneho sporu by objednávateľ voči zhotoviteľovi, resp. zhotoviteľ voči subdodávateľom, s odvolaním sa na zmluvné dojednanie odkladajúce splatnosť ceny diela, zrejme neuspel.
