Dominka proti Slovenskej republike

​Európsky súd pre ľudské práva 26. apríla 2018 zverejnil svoje rozhodnutie z 3. apríla 2018, ktorým v prípade Dominka proti Slovenskej republike rozhodol v prospech Slovenskej republiky.

Dominka proti Slovenskej republike

Sťažovateľ bol odsúdený za lúpež spáchanú vo februári 2009 v centre Nitry, kde spolu s X. napadli dve osoby a neúspešne sa ich snažili olúpiť. V priebehu prvotných výsluchov sa X. k činu priznal a označil sťažovateľa za spolupáchateľa. Sťažovateľ ani jeho obhajca neboli pri týchto výsluchoch prítomní. Pri neskoršom výsluchu X. zmenil svoju výpoveď a poprel akúkoľvek svoju účasť alebo účasť  sťažovateľa na udalosti. Tvrdil, že pri prvotných výsluchoch bol pod vplyvom drog a policajti ho nútili k priznaniu. Tento výsluch prebehol za prítomnosti obhajcu X. aj obhajcu sťažovateľa. Sťažovateľ od začiatku popieral akúkoľvek účasť na lúpeži. V máji 2010 Okresný súd Nitra uznal sťažovateľa a X. za vinných a uložil im tresty odňatia slobody; sťažovateľovi v trvaní 10 rokov a 4 mesiacov. V auguste 2010 mu Krajský súd v Nitre zvýšil trest odňatia slobody na dobu 11 rokov a 7 mesiacov. Po odsúdení sťažovateľa Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad časti ustanovenia Trestného zákona, upravujúceho aplikáciu tzv. asperačnej zásady pri ukladaní trestov, s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného bola v sťažovateľovom prípade povolená obnova konania a v obnovenom konaní Okresný súd Nitra v apríli 2014 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody na dobu 7 rokov.


Sťažovateľ na ESĽP žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru a tvrdil, že jeho odsúdenie na základe počiatočných výpovedí X. bolo v rozpore s jeho právom na obhajobu. Neskôr svoju sťažnosť doplnil o tvrdenia o porušení jeho práva na spravodlivé konanie pred nestranným súdom a práva na osobnú slobodu. ESĽP sa rozhodol posudzovať prvú námietku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, zakotvujúceho právo na spravodlivé prejednanie veci. Vláda vo svojom stanovisku tvrdila, že sťažnosť je zjavne nepodložená. Odvolala sa na to, že úlohou ESĽP nie je hodnotiť prípustnosť dôkazov, ale posúdiť, či bolo konanie ako celok, vrátane spôsobu, ktorým boli vykonané dôkazy, spravodlivé, teda najmä posúdiť, či boli rešpektované práva obhajoby, či mal obvinený možnosť spochybniť dôveryhodnosť dôkazov, ich kvalitu a okolností, za ktorých boli získané. Vláda poukázala na to, že sťažovateľ a jeho obhajca neboli pri prvotných výsluchoch X. prítomní, pretože sťažovateľ sa v tom čase zdržiaval na neznámom mieste. Hneď po jeho nájdení boli všetky procesné úkony vykonávané kontradiktórnym spôsobom. Sťažovateľov obhajca sa však na niektoré úkony v trestnom konaní nedostavil. Ďalej vláda zdôraznila, že tvrdenie X. o zmene jeho výpovede z dôvodu jej získania pod nátlakom zo strany policajtov sa ukázalo ako neopodstatnené. Ďalej argumentovala, že X. sa opakovane a aj za prítomnosti svojho obhajcu  priznal k spáchaniu predmetného činu a usvedčil aj sťažovateľa. Tieto priznania a usvedčujúce výpovede vo vzťahu k sťažovateľovi neboli jediným či rozhodujúcim podkladom pre odsúdenie sťažovateľa, ale boli potvrdené aj výpoveďami iného svedka a opisom udalostí zo strany poškodených.

ESĽP uznal argumenty vlády a vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že sťažovateľ a jeho obhajca mali pri neskorších výsluchoch X. možnosť položiť mu otázky ohľadom jeho prvotných výpovedí alebo napadnúť tieto jeho výpovede z akýchkoľvek dôvodov. Napriek tomu sa sťažovateľ obmedzil iba na námietku, že pri týchto výsluchoch došlo k porušeniu práv obhajoby. Nevzniesol žiadne výhrady, pokiaľ ide o kvalitu predmetných dôkazov alebo okolnosti, za ktorých boli získané. ESĽP v tejto súvislosti podotkol, že tvrdenia X. o údajnom nátlaku zo strany policajtov boli preskúmané v rámci prípravného konania aj v rámci konania pred súdom, no žiaden nátlak ani stav pod vplyvom drog sa nepotvrdili. ESĽP ďalej poukázal na závery vnútroštátnych orgánov o tom, že tieto výpovede boli potvrdené aj inými dôkazmi. Aj keď bol ESĽP toho názoru, že váha týchto ostatných dôkazov je diskutabilná, pripomenul, že sťažovateľ v tomto ohľade nevzniesol pred ESĽP  osobitnú námietku. Vzhľadom na uvedené úvahy ESĽP dospel k záveru, že pripustenie sporných výpovedí X. ako dôkazov proti sťažovateľovi a ich úloha pri jeho odsúdení nevyvolávajú pochybnosti o spravodlivosti konania. Rozhodol, že táto námietka, rovnako ako i zvyšné námietky, sú zjavne nepodložené a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

Zdroj: MS SR