Dôvody dostatočné na vrátenie daru obdarovaným

Dostať nehnuteľnosť ako dar a následne byť vyzvaný súdom na jeho vrátenie okrem iného aj z dôvodu nepozvania na svadbu. Takýto prípad sa riešil pred nedávnom na okresnom súde v Lučenci. Tento rozhodoval, či nezáujem a neúctivé správanie sa žalovaného bolo dostatočné na uloženie povinnosti vrátiť dar.

Martina Beňovská 23. 03. 2021 4 min.

Žalobca v žalobe, ktorou sa domáhal vrátenia darovaných nehnuteľností uviedol, že keďže mu bol žalovaný ako syn, darovacou zmluvou zo dňa 03.01.2006 vyhotovenou vo forme notárskej zápisnice, mu daroval v žalobe bližšie špecifikované nehnuteľnosti. Zároveň bolo medzi stranami zmluvy dohodnuté, že žalovaný sa zaväzuje poskytnúť formou obligačného záväzku žalobcovi bezplatné doživotné užívacie právo uvedenej nehnuteľnosti. Približne v roku 2018 sa mal začať žalovaný voči žalobcovi správať neúctivo, nadávať mu pred tretími osobami, urážať ho a povyšovať sa. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný mu neposkytoval žiadnu pomoc, nezaujímal sa o nehnuteľnosť, nenavštevoval ho, nezaujímal sa o jeho zdravotný stav a nepozval ho ani na svadbu. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť pričom poprel, že by sa na adresu žalobcu niekedy vyjadroval neúctivo.

Súd prvej inštancie vo veci konštatoval, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť. Súd prvej inštancie vzájomný vzťah strán sporu vyhodnotil ako menej intenzívny z dôvodu, že žalovaný už niekoľko rokov nebýva v obci žalobcu a chodí tam len sporadicky. Napriek tomu vzťah medzi žalobcom a žalovaným súd nepovažoval za až tak narušený, nakoľko žalobca v rovnaký deň ako požiadal žalovaného o vrátenie daru, súhlasil s preberaním pošty žalovaného. Správanie sa žalovaného voči žalobcovi spočívajúce v tom, že ho často nenavštevuje, nezveľaďuje nehnuteľnosť, ktorej je vlastníkom a v ktorej býva žalobca, nepozval ho na vlastnú svadbu a v dome mu nepoupratuje, okresný súd nevyhodnotil ako hrubé porušenie dobrých mravov, resp. porušenie dobrých mravov značnej intenzity, ktoré by malo za následok zánik darovacieho vzťahu medzi stranami sporu. Pokiaľ sa žalobca obáva toho, že žalovaný ho vyhodí z jeho nehnuteľnosti, okresný súd poukázal na skutočnosť, že súčasťou darovacej zmluvy bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi bezplatné doživotné užívacie právo k predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Žalobca sa proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolal.

V zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Podľa odvolacieho súdu je odvolanie v danom prípade nedôvodné. Vrátenie daru je jednostranným právnym úkonom, ktorého forma nie je stanovená. Darcovi vzniká právo domáhať sa vrátenia daru vtedy, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Podľa ustálenej súdnej praxe „hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie“ (R 88/1998). Dobré mravy možno charakterizovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji vykazujú určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napríklad predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (R 31/1999).

Odvolací súd ďalej uviedol, že nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky skutkovej podstaty § 630 Občianskeho zákonníka. Sám žalobca na pojednávaní potvrdil, že mu žalovaný priamo do očí nenadával, a že žalovaného o pomoc nikdy nežiadal. Keďže žalobca žalovaného o pomoc nikdy nežiadal (a ani to netvrdil), argumentácia žalobcu o tom, že mu žalovaný neposkytol pomoc, nie je namieste. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že medzi žalobcom a žalovaným nejde o vzťah rodiča a dieťaťa, resp. iný blízky príbuzenský vzťah, kde sú hranice porušenia etiky a správania sa iné v tom zmysle, že deťom dáva ich rodič život, vychová ich, je s nimi do určitého veku v dennom kontakte, preto od detí možno požadovať v prípade potreby inú, intenzívnejšiu starostlivosť a opateru.

Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že na strane žalovaného došlo k takému správaniu, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a na základe ktorých by mu vznikol nárok na vrátenie daru. Keďže predpoklady na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka neboli splnené, okresný súd správne žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Zdroj: Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 11Co/19/2020 zo dňa 21.05.2020