ESĽP rozhodol v slovenských prípadoch

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo, aby vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom), ako aj článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, v súvislosti s využitím mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Martina Beňovská 28. 10. 2020 6 min.

Pádej vs. Slovakia

Sťažovateľ – správca konkurznej podstaty, si v konkurznom konaní vyčíslil svoju odmenu. Túto odmenu potvrdil krajský súd, pričom jeden z konkurzných veriteľov podal odvolanie, pretože mal za to, že nesprávne určenou výškou odmeny sťažovateľa došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodnutie potvrdil. Veriteľ podal následne podnet Generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, ktorému  Najvyšší súd ako dovolací súd vyhovel a predmetné rozhodnutie zrušil.

Sťažovateľ podal Ústavnému súdu SR sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorú dôvodil tým, že jeho právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 boli porušené. Sťažnosť bola Ústavným súdom SR zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP. ESĽP v rozsudku s poukazom na svoje rozsudky v prípadoch DRAFT-OVA proti Slovenskej republike, PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike odmietol námietku vlády, že v tomto prípade existovali okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, odôvodňujúce odklon od princípu právnej istoty. ESĽP zdôraznil, že predmetný prípad sa týkal právneho posúdenia veci a vyvolal iba bežné právne otázky, ktorých riešenie spadá do bežnej súdnej činnosti. Rovnaké právne otázky, ktoré riešil Najvyšší súd pri rozhodovaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, boli vznesené už v priebehu predchádzajúceho konania pred súdmi, a to aj pred Najvyšším súdom ako súdom odvolacím. Za uvedených okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako maskované odvolanie v zmysle jeho judikatúry, a že nezistil žiadne osobitné dôvody na odklon od všeobecného princípu právnej istoty. K porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru teda došlo.   

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenie práva na majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, ESĽP uviedol, že zrušenie právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľa predstavovalo zásah do jeho majetkového práva na získanie konkrétnej výšky odmeny konkurzného správcu. Konštatoval však, že tento zásah bol v súlade so zákonom a spĺňal požiadavku proporcionality. ESĽP sa odvolal na princíp „dobrej správy vecí verejných“, ktorý nebráni vnútroštátnym orgánom v náprave občasných chýb, a to ani v dôsledku ich vlastnej nedbanlivosti. V konaní, ktoré nasledovalo po zrušení právoplatného rozhodnutia, bol sťažovateľovi priznaný nárok na odmenu za vykonanú prácu, vypočítanú v súlade s platným vnútroštátnym právom, hoci v nižšej výške. Vnútroštátne súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetlili spôsob výkladu zákona a poskytli sťažovateľovi dostatočné odpovede na jeho argumenty a námietky. Konanie preto nebolo z tohto pohľadu svojvoľné alebo zjavne neprimerané. K porušeniu čl. 1 Protokolu č. 1 nedošlo. Sťažovateľ požadoval nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur.  ESĽP mu priznal 3 900 eur.

Tóth vs. Slovakia

Sťažovateľom v tomto prípade bol žalobca, ktorý sa vo vnútroštátnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (účinného do 30.06.2004) domáhal od štátu náhrady škody a ušlého zisku v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo proti nemu vedené. Súdy na dvoch stupňoch v roku 2010 žalobe čiastočne vyhoveli. Generálny prokurátor napadol právoplatné rozhodnutia mimoriadnym dovolaním (na podnet štátu). V októbri roku 2012 Najvyšší súd sčasti vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a časť zamietol.

Štát podal proti zamietajúcej časti rozsudku Najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť. Ústavný súd nálezom z novembra 2013 konštatoval porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, rozsudok Najvyššieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom považoval rozsudok Najvyššieho súdu za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Sťažovateľovi nebola umožnená účasť v konaní pred ústavným súdom, a nález Ústavného súdu mu bol na jeho žiadosť doručený v decembri 2015. Medzitým Najvyšší súd rozhodnutím zo septembra 2015 zrušil napadnuté časti rozsudkov nižších súdov a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Sťažovateľ sa následne so sťažnosťou na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 obrátil na Ústavný súd. Ústavný súd nálezom z júla 2016 rozhodol, že práva sťažovateľa porušené neboli. Ústavný súd konštatoval, že štát nemal možnosť podať dovolanie a že išlo o nápravu podstatných chýb, pričom poukázal na svoj predchádzajúci nález, v ktorom zistil závažné nedostatky v rozsudkoch nižších súdov. Okrem uvedeného konania o náhradu škody sťažovateľ inicioval aj konanie o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy priznanej rozsudkami z roku 2010. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu zo septembra 2015 štát žiadal sťažovateľa o vrátenie sumy vyplatenej na základe  predchádzajúceho rozsudku z októbra 2012 a po jeho odmietnutí inicioval konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia.      

Sťažovateľ sa obrátil na ESĽP a namietal porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred Ústavným súdom z dôvodu, že sa nemohol zúčastniť na konaní, ktoré viedlo k nálezu z novembra 2013 a tiež z dôvodu nestrannosti jedného zo sudcov. Namietal tiež, že zrušenie právoplatného rozsudku v jeho prospech Najvyšším súdom v septembri 2015 nebolo dôvodné. Rovnako namietal aj porušenie článku 1 Protokolu č. 1. ESĽP sa stotožnil s námietkou vlády, že pokiaľ ide o nález ústavného súdu z novembra 2013, nebola dodržaná 6-mesačná lehota na podanie sťažnosti, keďže sťažovateľ sa o tomto náleze dozvedel najneskôr v decembri 2015. Túto časť sťažnosti ESĽP odmietol ako podanú oneskorene. Časť sťažnosti týkajúcu sa zaujatosti jedného zo sudcov Ústavného súdu v konaní o sťažovateľovej ústavnej sťažnosti ESĽP odmietol ako zjavne nepodloženú. Poznamenal, že táto námietka bola riadne riešená Ústavným súdom, ktorý svoje závery dostatočne a primerane odôvodnil. Zvyšnú časť sťažnosti ESĽP vyhlásil za prijateľnú.

Rovnako ako v prípade Pádej vs. Slovensko ESĽP poznamenal, že dôvody zrušenia právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľa zahŕňali otázky týkajúce sa právneho posúdenia veci, pričom išlo o právne otázky, riešenie ktorých spadá do bežnej činnosti súdov a nie o podstatné vady v zmysle judikatúry ESĽP. Konštatoval, že rovnaké otázky boli alebo mohli byť vznesené počas predchádzajúceho konania pred nižšími súdmi. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie možno skôr chápať ako ďalšie odvolanie. Na základe uvedeného ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o porušenie článku 1 Protokolu č. 1, ESĽP poznamenal, že na rozdiel od prípadov DRAFT-OVA a.s. proti Slovenskej republike a REDQUEST LIMITED proti Slovenskej republike, v ktorých konštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 v dôsledku zrušenia právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľov, v posudzovanom prípade sťažovateľ odvodzoval namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku z hypotetického výsledku konania o pôvodnom nároku na náhradu škody, konania o zaplatenie úrokov z omeškania alebo konania o žalobe štátu o vydanie bezdôvodného obohatenia. ESĽP preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne nepodloženú. 

Sťažovateľ požadoval 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 6 591,99 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP sťažovateľovi priznal 3 900 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 3 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Oba vyššie uvedené rozsudky boli prijaté trojčlenným výborom sudcov ESĽP a dňom ich zverejnenia nadobudli právoplatnosť.