ESĽP vyhlásil rozsudok v prípade MAC TV s. r. o. proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil dlho očakávaný rozsudok, ktorým rozhodol o (ne)porušení práva na slobodu prejavu, zaručeného článkom 10 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

ESĽP vyhlásil rozsudok v prípade MAC TV s. r. o. proti Slovenskej republike

Sťažujúca sa spoločnosť je vysielateľom televízneho programu JOJ PLUS. Posudzovaný prípad sa týkal glosy s názvom „Protokolárna ľútosť“, urobenej v televíznom vysielaní 12. apríla 2010 po páde lietadla, v ktorom cestoval zosnulý prezident Poľskej republiky Lech Kaczyński.

Glosa končila slovami: „Je mi ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“ Po jej odvysielaní Rada pre vysielanie a retransmisiu začala proti sťažujúcej sa spoločnosti správne konanie, v ktorom dospela k záveru, že sťažujúca sa spoločnosť sa odvysielaním vyššie uvedenej glosy dopustila správneho deliktu porušením § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní tým, že spôsobom spracovania a prezentovaním obsahu glosy zasiahla do dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky Lecha Kaczyńského.

Rada pre vysielanie a retransmisiu na jednej strane uznala cieľ glosátora vyjadriť svoj názor a subjektívny postoj k spoločenskej a politickej udalosti prostredníctvom kritiky, sarkazmu a irónie, no na druhej strane považovala za problematický najmä obsah posledných dvoch viet glosy. Dospela k záveru, že spôsob, ktorým glosátor prezentoval svoj názor, teda jeho „neľútosť“ nad smrťou poľského prezidenta, porušil povinnosť rešpektovať jeho ľudskú dôstojnosť. Podľa Rady pre vysielanie a retransmisiu miera sarkazmu a irónie v odvysielanej glose bola natoľko vysoká, že jej obsah a spôsob, akým bol názor autora prezentovaný, bol nevhodný a dehonestujúci zosnulého prezidenta. Sťažujúcej sa spoločnosti uložila pokutu 5 000 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu. Sťažujúca sa spoločnosť sa bezúspešne domáhala ochrany svojich práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky

ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že zásah do práva sťažujúcej sa spoločnosti v tomto prípade nespĺňal podmienku nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti. Odvolal sa na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sú hranice prípustnej kritiky pri politikoch omnoho širšie ako pri súkromných osobách.

Nestotožnil sa s posúdením spornej glosy vnútroštátnymi orgánmi a vytkol im príliš úzko koncipovaný prístup, keď glosu podľa neho neposudzovali v širšom kontexte. Podľa názoru ESĽP sporná glosa, vzhľadom na jej kontext, nepredstavovala zbytočný osobný útok alebo urážku Lecha Kaczyńského. Aj keď skutočne obsahovala sarkastický tón neschvaľujúci politiku zosnulého prezidenta, jej názov poukazoval na rozdvojenie medzi ľudskými aspektmi zosnulého prezidenta a novinárovým názorom na jeho politiku.

Podľa ESĽP, aj keď boli výrazy použité v glose expresívne („...rusofóbneho Lecha Kaczyńského, ..., symbol krajiny, kde sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest.“) stále sú v rámci akceptovateľnej miery štylistického zveličenia, použitého na vyjadrenie novinárovho názoru na politický smer, ktorý zosnulý prezident reprezentoval. Podľa ESĽP teda glosa neprekročila hranice slobody prejavu. ESĽP ďalej k argumentom vlády o tom, že cieľom uloženej sankcie bola nielen ochrana osobnosti zosnulého prezidenta, ale aj všeobecná ochrana práv a slobôd iných pred nenávistnými alebo inak neakceptovateľnými prejavmi, podotkol, že takéto zdôvodnenia sa v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov neobjavili a jeho úlohou je sústrediť sa na preskúmanie záverov vnútroštátnych orgánov.  Z rovnakého dôvodu ESĽP nevzal do úvahy argument vlády, že v tomto prípade je potrebné zohľadniť ďalší faktor, a to, že glosa bola odvysielaná vo veľmi krátkom čase po tragédii. ESĽP si napokon všimol, že Rada pre vysielanie a retransmisiu začala konanie z vlastnej iniciatívy, bez toho, aby sa na ňu so žiadosťou o ochranu osobnostných práv zosnulého prezidenta obrátili jeho príbuzní alebo poľskí obyvatelia či poľské orgány. Poukázal aj na to, že rovnako ako v iných prípadoch, ústavný súd neposkytol sťažujúcej sa spoločnosti ochranu jej práv z dôvodu jeho názoru, že ústavnou sťažnosťou sa nie je možné domôcť výroku o porušení základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak zároveň nedošlo k porušeniu ústavno-procesných pravidiel.

Na základe uvedených úvah ESĽP rozhodol, že článok 10 Dohovoru bol porušený. 

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažujúca sa spoločnosť požadovala 5 000 eur z titulu majetkovej škody, 100 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 6 900 EUR z titulu nákladov a výdavkov. ESĽP jej priznal 5 000 eur z titulu majetkovej škody, predstavujúcej pokutu, ktorá jej bola uložená na vnútroštátnej úrovni, ďalej 5 850 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 6 900 EUR z titulu nákladov a výdavkov, vo zvyšku nároky zamietol.