Úloha Európskeho súdneho dvora v otázkach priamych daní

Aj keď by sa to mohlo na prvý pohľad zdať očividné, tak daňová politika členských štátov Európskej únie nie je výhradne v kompetnecii jednotlivých štátov a ich vnútornej politiky. Určité kompetencie má v tomto smere aj Európsky súdny dvor.

Peter Varga 21. 12. 2011 7 min.
Nádvorie s vežami a prstenec Nádvorie s vežami a prstenec Súdny dvor Európskej únie

Európsky súdny dvor (ďalej iba „Súd“) predstavuje v štruktúrach orgánov Európskej únie (ďalej iba „EU“) základný, všeobecný orgán súdnej moci. Článok 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii dáva za úlohu Súdu dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zakladajúich zmlúv. Matthias Herdegen označuje Súd ako akýsi ústavný súd alebo najvyšší správny súd EU.[1] Do pôsobnosti Súdu patrí:

  1. Výklad zakladajúcich zmlúv alebo iného úniového práva
  2. Kontrola kompatibility právnych aktov vydaných orgánmi EU s vyššími právnymi aktmi
  3. Kontrola členských štátov v rozsahu dodržiavania úniového práva

Úloha Európskeho súdneho dvoru pri priamych daniach

Vo všeobecnosti platí, že jednotlivé členské štáty majú voľnú ruku čo sa týka ukladania priamych daní, avšak táto sloboda nie je absolútna. V EU nie je prípustná taká daňová sústava, ktorá by bola v rozpore so základnými právami EU, ktoré sú stanovené v primárnom práve. Toto základné vymedzenie úlohy Súdu nám napovedá konkrétnu úlohu Súdu v daňových otázkach. Pravda, diferenciácia na priame a nepriame dane je kľúčová, práve preto, že Súd rieši pri jednotlivých druhoch daní odlišné prípady. Pri nepriamych daniach je situácia v legislatíve EU značne odlišná od priamych daní. Je to z rôznych ekonomických a právnych dôvodov, ktorým sa nechceme v tejto chvíli detailne venovať, ostáva však platné, že sekundárne právo EU nie je bohaté na právnu úpravu priamych daní. Preto môže vyvstať otázka; kde je potom pôsobnosť Súdu v prípadoch ohľadom priamych daní?

Tam kde zlyháva legislatívny mechanizmus EU (nemusí to byť pričinením EU, ale politickou neochotou členských štátov naštartovať harmonizačný proces priamych daní), tam vzniká priestor pre Súd zaplniť akúsi medzeru, ktorá tým vzniká. Avšak úlohou Súdu nie je vytvárať nový harmonizačný právny rámec priamych daní, jeho úlohou je len správne interpretovať primárne a sekundárne právo, ktoré hlavne v otázkach fundamentálnych právach zohráva kľúčovú interpretačnú úlohu a nepriamo tak akoby vytvára, resp. odhaľuje už existujúce, avšak nepoznané aproximačné inštitúty využiteľné aj v otázkach priamych daní. Súd nie je inštitúcia uzurpujúca si právomoc rozhodovať o veciach (harmonizácia) mimo rozsahu svojej pôsobnosti vymedzenej v primárnom práve, Súd je hlavne ochrancom základných princípov, ktoré sú tu aplikovateľné a na ktorých viac-menej stojí judikatúra Súdu v otázkach priamych daní. Medzi tieto základné princípy patria 4 všeobecne známe slobody: sloboda usadzovania sa, sloboda pohybu tovarov, služieb a kapitálu. Otázka preto znie; čo by sa stalo, ak by Súd neriešil prípady vzťahujúce sa k priamym daniam s argumentom, že zdaňovanie je výlučným právom suverénnych štátov? Na túto otázku si Leif Mutén odpovedá; mali by sme tu nespočetne veľa prípadov diskriminačných opatrení členských štátov so snahou znevýhodniť zahraničné osoby oproti tuzemcom.[2]

Vychádzajúc z toho, čo sme naznačili vyššie, môžeme zhrnúť, že úlohou Súdu v prípadoch vzťahujúcich sa k priamym daniam je brániť a ochraňovať základné slobody na ktorých stojí EU. Nakoľko legislatíva v tejto oblasti neposkytuje veľmi široké pole pôsobnosti Súdu napríklad s ohľadom na problematiku neimplementácie smerníc, či kontrole kompatibility, vzniká priestor pre Súd, aby suploval túto úlohu. Táto situácia úzko súvisí s eknomickými, právnymi a politickými dôvodmi, ktoré nedovoľujú aktivizovať legislatívne orgány EU k aktivite.

Vybrané príklady judikatúry Súdu v oblasti dani z príjmov fyzických a právnických osôb

Prípad Biehl I

Dátum

8. máj 1990

Číslo

175/88

Právny názor

AG Darmon, 24. Januára 1990

Komunitárne právo

Články 12 a 39 Zmluvy o ES

Príbuzné prípady

151/94, 112/91, 279/93, 391/97

Podstata

Preplatenie daňového preplatku   príslušným orgánom nemôže závisieť od toho, či daňovník bol/nebol celý rok   rezidentom tohto štátu.

FAKTY

Pán Biehl, Nemec, pracoval v Luxemburgu od 1. januára 1983 do 31. októbra 1983. Suma, ktorú mu platca dane, jeho zamestnávateľ, strhol sa zdala byť vyššia ako mala. Príslušný orgán v Luxemburgu konštatoval, že v zmysle platného právneho poriadku v Luxembursku, vyplatenie daňového preplatku pánovi Biehlovi nie je možné, nakoľko pán Biehl nepracoval v Luxemburgu celý rok, a teda nebol povinný platiť daň celé obdobie roka. Pán Biehl sa domnieval, že ide o skrytú diskrimináciu, nakoľko toto právo sa uplatňuje viac menej iba na cudzincov.

OTÁZKA UVEDENÁ V PREDBEŽNOM KONANÍ

Vylučujú články 12 a 39 Zmluvy o ES možnosť členských štátov upraviť v ich daňovej právnej úprave nemožnosť preplatenia daňového preplatku osobe, ktorá nebola celý rok rezidentom tohto štátu?

ZDôVODNENIE

Boli prezentované nasledovné právne dôvody:

1. Ak by takáto právna úprava neexistovala, daňovník by v takomto prípade získal neoprávnenú výhodu, pretože by mohol rozšíriť svoje zdroje príjmov, a následne aj daňovú povinnosť, medzi viaceré štáty a tým by následne bol zdaňovaný výhodnejšími sadzbami ako ten, ktorý podlieha neobmedzenej daňovej povinnosti v Luxembursku celý rok. Táto výhoda je vyrovnaná nemožnosťou vyplatenia daňového preplatku; a

2. Možnosť uplatnenia si svojho nároku na základe diskriminácie v odvolacom konaní v Luxembursku.

PRÁVNY NÁZOR GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

Podľa názoru generálneho advokáta je toto obmedzenie zakázané, hlavne keď zoberieme do úvahy situáciu, že by si pán Biel nenašiel prácu v druhom členskom štáte. V takom prípade by nedostal daňový preplatok vôbec a bol by tým znevýhodnený oproti osobám permanentne usídlených v Luxembursku. Argument, že výhoda je vyvážená nevýhodou nebol akceptovaný generálnym advokátom na základe neopodstatnenosti. Druhý argument nebol prijatý, nakoľko prípadný negatívny výsledok odvolacieho konania by spôsobil len ďalšie ťažkosti pánovi Biehlovi.

ROZHODNUTIE EURÓPSKEHO SÚDNEHO DVORA

Podľa Súdu tento právny predpis nespôsobuje diskrimináciu na základe národnosti, predsa len vytvára skrytú diskrimináciu pre daňovníkov, ktorí nie sú celý rok rezidentmi Luxemburska. Prvé zdôvodnenie vyrovnanosti výhod a nevýhod nebolo Súdom akceptované, pretože existuje množstvo prípadov, kedy by bol tento daňovník oveľa viac znevýhodnený ako zvýhodnený, napríklad, ak by si nenašiel v novom členskom štáte prácu. Druhý dôvod Luxemburska nebol tiež akceptovaný, nakoľko nebol predložený žiadny podklad, ktorý by dokazoval, že Luxemburské súdy sú povinné nahradiť škodu z dôvodu aplikácie diskriminačných ustanovení národného práva.

Prípad Avoir Fiscal

Dátum

28.január 1986

Číslo

270/83

Právny názor

Nebol doručený

Komunitárne právo

Článok 43 Zmluvy o európskom spoločenstve

Príbuzné prípady

307/97, 253/03

Podstata

Žiadne rozdiely nemôžu byť v aplikácii daňových   predpisov pri firmách s rôznymi sídlami

FAKTY

Francúzsko zdaňuje sadzbou 50% všetky zisky PO. Pre elimináciu kumulatívneho zdanenia ziskov korporácii, Francúzsko ponúka kreditnú metódu nazývanú avoir fiscal. Využiť tento prostriedok môžu spoločnosti, ktoré majú svoje sídlo vo Franúzsku alebo v štáte s ktorým má Francúzsko podpísanú zmluvu o dvojitom zdanení. Pri iných spoločnostiach aplikácia avoir fiscal nie je možná.

OTÁZKA UVEDENÁ V PREDBEŽNOM KONANÍ

Je systém avoir fiscal diskriminujúci na základe toho, že rozdeľuje medzi spoločnosťami dvoch skupín členských štátov?

ZDÔVODNENIE

Boli prezentované nasledovné právne dôvody:

1. Rozdeľovanie medzi domácimi a zahraničnými daňovníkmi je v súlade s princípmi medzinárodného práva;

2. Výhody sú vyvážené nevýhodami;

3. Nevýhody boli nevýznamné, nakoľko mohli byť eliminované zriadením dcérskej spoločnosti;

4. Prevencia pred daňovými únikmi; a

5. Aplikácia medzinárodných zmlúv týkajúcich sa dvojitého zdanenia.

PRÁVNY NÁZOR GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

Žiadny právny názor nebol Európskemu súdnemu dvoru doručený.

ROZHODNUTIE EURÓPSKEHO SÚDNEHO DVORA

Súd konštatoval, že keďže francúzska legislatíva nerozlišuje pri zdaňovaní medzi spoločnosťami so sídlom vo Francúzsku a so sídlom v zahraničí, preto Francúzsko nemohlo rozlišovať medzi dvoma typmi spoločností v tomto prípade. Nerovné zaobchádzanie so spoločnosťami z rôznych krajín je zásahom do primárneho práva EU, nakoľko je to v rozpore s článkom 43 Zmluvy o ES. Robí to z Francúzska menej atraktívnu krajinu pre zahraničné spoločnosti z hľadiska investovania vo Francúzsku. Takisto aj princíp vyváženia výhod a nevýhod nebol akceptovaný Súdom. Argumentácia Francúzska, že spoločnosti si môžu zriadiť dcérsku spoločnosť nebola prijatá, pretože je v rozpore so slobodnou voľbou právnej formy podnikania. Argumentácia týkajúca sa prevencie pred daňovými únikmi nebola prijatá zasa z dôvodu absencie dôkazov preukazujúcich možné daňové úniky. Nakoniec ani argumenty, že tento postup je v súlade s medzinárodnými zmluvami nebol prijatý, keďže tieto zmluvy nemajú nič spoločné s týmto prípadom.



[1] HERDEGEN, M. Europarecht. 2010. s. 144.

[2] MUTÉN, L.: The effects of ECJ rulings on Member States, direct tax law – Introductory speech. In: Towards a Homogeneuos EC Direct Tax Law. 2008. s. 31.