Európsky zatýkací rozkaz v praxi

Viac či menej zainteresovanému čitateľovi správ asi neunikli novinky, týkajúce sa trestne stíhaného podnikateľa Jozefa Majského v kauze podvodu nebankoviek Horizont Slovakia a BMG Invest.  Slovenská republika na jeho osobu vyhlásila národné i medzinárodné pátranie, a to na základe platného európskeho zatýkacieho rozkazu.

Redakcia 08. 09. 2020 4 min.

Medializovanie európskeho zatýkacieho rozkazu (EZR) v prípade Jozefa Majského nie je ojedinelým prípadom použitia tohto inštitútu. Len v roku 2017 štáty Európskej únie vydali viac ako sedemnásť tisíc EZR a vykonali viac ako šesť tisíc z nich. [1] Zaužívanosť tohto inštitútu svedčí o náraste cezhraničnej kriminality ako následku stále viac rastúcej globalizácie a rušenia hraníc v Európe a vo svete. Môžeme to považovať za akúsi daň za všetky hospodárske pozitíva, ktoré nám vstup do EÚ v roku 2004 priniesol.[2] Jej riešením sa stal inštitút, ktorý sa do našej legslatívy pretavil v rámci zákona č.154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, pričom obdobnou právnou úpravou disponuje väčšina členských krajín EÚ a práve uvedené členstvo je jednou z nosných podmienok vydania resp. vykonania EZR.

Jeho samotný účel je vymedzený v §3 písm. d) menovaného zákona, ktorý EZR vymedzuje ako „rozhodnutie vydané justičným orgánom členského štátu na to, aby bola vyžiadaná osoba zadržaná alebo vydaná tomuto štátu“, pričom jeho účelom je zabezpečenie trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody. Následne §4 ods.4 taxatívne vymedzuje trestné činy, pri ktorých možno tento inštitút použiť. Príkladmo sem zaraďujeme terorizmus, obchodovanie s ľuďmi, vraždu, ale aj rasizmus, podvodné konanie či obchodovanie s odcudzenými vozidlami. Na skupinu 32 trestných činov sa vzťahuje výnimka zo zásady obojstrannej trestnosti, ktorá sa v ich prípade na strane vykonávajúceho štátu neskúma. Je však nutné mať na pamäti, že ich označenie je skôr kriminologického charakteru a nemožno ich automaticky stotožňovať so skutkovou podstatou jednotlivých trestných činov v našom právnom poriadku. Okrem spomínanej zásady obojstrannej trestnosti platia pre konanie o EZR aj zásady „nie dvakrát v tej istej veci“, zásada špeciality, zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia o odovzdaní vyžiadaných osôb a zásada vydávania osôb so štátnou príslušnosťou štátu pobytu a osôb bez štátnej príslušnosti štátu pobytu na trestné stíhanie resp. výkon uloženého trestu. Každá z nich má svoje miesto v rámci procesu vydávania EZR, ktorého podmienky bližšie špecifikuje §5 zákona o EZR, pričom ich splnenie musí byť kumulatívne.

Prvou z nich je predpoklad o tom, že obvinený sa zdržiava v niektorom z členských štátov EÚ a pre účely trestného konania resp. vykonania trestu je potrebné ho vydať. Tu je potrebné práve zmieniť zásadu vydávania osôb so štátnou príslušnosťou štátu pobytu a osôb bez štátnej príslušnosti štátu pobytu na trestné stíhanie resp. výkon uloženého trestu, ktorá rozširuje okruh osôb aj na osoby s trvalým pobytom vykonávajúceho štátu a na osoby, ktoré sa v ňom zdržiavajú. Uvedené skutočnosti tak nie sú pre príslušné orgány prekážkou. [3] Tie práve naopak obsahuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia o odovzdaní vyžiadaných osôb, ktorá vyjadruje nosnú potrebu preskúmania dôvodov odmietnutia vykonania EZR, ktoré naša právna úprava vymedzuje v obligatórnej  a fakultatívnej podobe v § 23 ods. 1 a 2 zákona o EZR. Práve tie tvoria často právny podklad pre nevykonanie EZR príslušným štátom a príkladmo medzi ne patrí aj spomínaná zásada ne bis in idem.

Je však potrebné mať na pamäti, že pred vydaním EZR musí dôjsť k vydaniu príkazu na zatknutie, medzinárodnému zatýkaciemu rozkazu alebo k rozhodnutiu, ktoré je právoplatné a vykonateľné a prostredníctvom ktorého sa odsúdenému ukladá trest odňatia slobody. V nami sledovanom prípade ním bolo rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorý v roku 2015 Jozefa Majského odsúdil na  trest odňatia slobody v dĺžke deviatich rokov, a to z dôvodu zamietnutia jeho odvolania senátom Najvyššieho súdu SR, ku ktorému koncom júla tohto roka došlo. Odsúdený sa v súčasnosti nachádza v predbežnej väzbe, o ktorej rozhodol Mestský súd v Prahe. Tá je súčasťou predbežného vyšetrovania, ktoré vykonáva prokurátor krajskej prokuratúry, ktorá je miestne príslušná podľa miesta zadržania alebo iného obmedzenia osobnej slobody vyžiadanej osoby. V tomto štádiu dochádza k preskúmaniu dôvodov a podmienok podania návrhu na vykonanie EZR, pričom právna úprava umožňuje individuálne stanovenie procesných lehôt pre vykonávajúci štát. Napr. Zákon č. 104/2013 Sb., teda Zákon o mezinárodní justiční spolupráci ve věcech trestních stanovuje lehotu na rozhodnutie 60 dní od zadržania osoby, o ktorej vydanie ide. Následne môže dôjsť k zmene predbežnej väzby na vydávaciu väzbu, ktorá sa ukončí buď vykonaním EZR alebo inými, zákonom stanovenými, dôvodmi.

V súčasnosti teda môžeme sledovať praktickú realizáciu EZR medzi Českou a Slovenskou republikou a porovnávať drobné rozdiely v jednotlivých právnych úpravách. Nosné zásady a účel daného inštitútu sú však rovnaké, a to efektívne znižovanie kriminality naprieč celou Európou.

Autor: Kamila Oláhová, redaktorka Právnych Novín

  • Poznámky pod čiarou