Islamské financie a bankovníctvo II.: zákaz úroku a špekulácie

Riba alebo zákaz úroku

Asi najpodstatnejším teoretickým odlišovateľom islamského finančníctva voči konvenčnému modelu je nutnosť rešpektovať pri požičiavaní zákaz akéhokoľvek vopred ustanoveného prírastku na istine pohľadávky (riba), čo v praktickom hľadisku znemožňuje veriteľovi účtovať na úver akýkoľvek úrok tak, ako je to známe v konvenčnom bankovníctve. Tento zákaz je vyslovene ustanovený v Koráne^[1] a zvykol sa v bežnej reči zamieňať so zákazom úžery, čo je ale terminologická nepresnosť, keďže inštitút úžery sa v právnych systémoch používa na odlíšenie možnosti účtovať úrok v legálnej výške (ktorý je tak aj právne vymožiteľný) a zákazu účtovať nadmerný úrok (ktorý, podľa sankcií stanovených konkrétnym právnym systémom, môže viesť k nevymožiteľnosti úroku vo výške nad právne stanovenú mieru alebo k nevymožiteľnosti akéhokoľvek úroku na istinu pohľadávky). Princíp zákazu riba je však širší ako nami známy koncept úžery; zákaz riba sa vzťahuje na akékoľvek navýšenie istiny pohľadávky, ktoré by dlžník musel veriteľovi poskytnúť, bez ohľadu na pomernú hodnotu takéhoto navýšenia vo vzťahu k istine. Taktiež je vhodné podotknúť, že princíp riba sa vzťahoval aj na transakcie iné ako pôžičky. Zákaz riba zabraňoval kompenzácii veriteľa pri požičiavaní peňazí, ako aj niektorých iných komodít, ktoré boli funkčnými ekvivalentmi peňazí (ako zlato, striebro, múka, jačmeň, datle a soľ) – tzv. riba al-naseeya, a tiež zabraňoval nadmernému zisku pri výmene komodít v spotových obchodoch, ak by takýto obchod vyústil v nerovnú výmenu, čo sa týka kvantity alebo kvality vzájomne zamieňaných komodít, resp. pri kúpe – tzv. riba al-fadl. Čo môže v tomto kontexte vyznieť kontraintuitívne je, že aplikácia zákazu riba tiež bránila veriteľovi prijať na plnenie pohľadávky od dlžníka sumu nižšiu, ako bola nominálna hodnota pohľadávky, resp. v modernom ponímaní aj prijať splnenie pohľadávky pred termínom splatnosti.

Vyššie uvedené praktiky boli vnímané ako šmelinárstvo a pôžička mala byť dobročinnou a nie ziskovou činnosťou. Zákaz riba mal tak dva hlavné ciele: (i) pôsobiť preventívne v snahe vyhnúť sa nespravodlivosti v obchodovaní tak, aby nikto nemal neférovú výhodu na trhu, a (ii) pôsobiť motivujúco na účastníkov trhu, aby sa zapájali do produktívnych podnikateľských aktivít, t.j. základom obchodu produkujúceho zisk má byť aktívne využívanie majetku a schopností a nie poskytovanie úverov. Hlavným motívom je teda neumožniť veriteľovi zisk len ako odplatu za poskytnutie kapitálu, bez toho, aby niesol riziká, ktoré sú vlastné konkrétnej podnikateľskej aktivite, tzn. aj keď sa chce osoba podieľať na podnikateľskej aktivite len prostredníctvom poskytnutia kapitálu, musí niesť isté riziko súvisiace s podnikateľskou činnosťou, a odmena takejto osoby je oprávnená iba v prípade úspechu takejto činnosti. Zákaz je však obojstranný: tak ako je zakázané úrok účtovať, rovnako zakázané je aj úrok platiť.

Nemožnosť požívať odmeny iba za poskytnutie kapitálu bez obchodného rizika však nie je jediným praktickým dôsledkom zákazu riba; ovplyvňuje aj formu obchodovania s dlhom ako aktívom: keďže pohľadávka sa považuje za peniaze ako také, možno s ňou obchodovať len v jej nominálnej hodnote (teda bez diskontu rizika nesplatenia).

Gharar alebo zákaz špekulácie

Islam (aj prostredníctvom zákazu riba) povzbudzuje investície a podstupovanie podnikateľského rizika za účelom dosahovania zisku. Limitom je však gharar, princíp zákazu nadmernej miery neistoty v akejkoľvek transakcii, ktorý sa prejavuje na dvoch teoretických úrovniach:

Na prvej úrovni si dodržanie tejto zásady vyžaduje vyhnúť sa nejednoznačnosti, nedostatku určitosti alebo úplnej neznalosti základných náležitostí zmluvy, ak by nedodržanie týchto obmedzení vyústilo v obchodovanie s rizikom a nie v obchodovanie v reálnej ekonomike. V tejto súvislosti súlad s touto zásadou ide nad rámec formálnych náležitostí zmluvy a dotýka sa samotnej podstaty a kauzy konkrétneho obchodu: platný obchod si vyžaduje legálny predmet, ktorý existuje a je definovateľný čo do svojej kvantity, kvality a hodnoty, je bez znehodnotenia, je vo vlastníctve zmluvnej strany, resp. je doručiteľný na plnenie zmluvy, a je možné ho v priebehu trvania zmluvy kontrolovať. Nie je teda možné uzavrieť zmluvu, predmetom ktorej je niečo, čo neexistuje, o čom zmluvné strany nemajú dostatok informácií alebo niečo nekontrolovateľné. Gharar je nutné skúmať v každom prípade jednotlivo, ale je zrejmé, že v našich končinách bežné obchodné praktiky a transakcie, ako predaj niečoho, čo ešte nejestvuje v čase uzatvorenia zmluvy (ako napr. zmluva o kúpe budúceho predmetu alebo o kúpe výstupu/produkcie) alebo short predaj (teda predaj predmetu, ktorý existuje, ale nie je vlastnený predávajúcim, ktorý ho ešte len musí formálne nadobudnúť na trhu) nie sú v súlade so zásadou gharar.

Na druhej úrovni tento princíp zakazuje špekulatívne obchody, ktoré vyúsťujú v slepé ocenenie šťastia jednej osoby na úkor nešťastia druhej osoby. Tu dochádza k istému prekrývaniu gharar s ďalšími pravidlami šaríe, a to s absolútnym zákazom hazardných hier (qimar) a zákazom transakcií, pri ktorých je zisk výsledkom čistej špekulácie s náhodou alebo rizikom (mayisir). Bežné formy hazardných hier (gamblovanie, stávkovanie, a pod.) ako aj obchodovanie s finančným rizikom ako takým, šaría vníma ako formy špekulácie, ktoré sú zbytočné tak z pohľadu jednotlivca (keďže z jeho strany nebola potreba takéto riziko na seba prevziať), ako aj spoločnosti (keďže znášanie takéhoto rizika nepridáva ekonomickú hodnotu ani neprispieva k blahu spoločnosti), a ktoré teda neodôvodňujú žiadnu odmenu pre účastníka takejto špekulácie. Z tohto zákazu odmeňovať neopodstatnenú špekuláciu vyplýva nekompatibilita konvenčných derivátových obchodov (futures, forwards, swaps) so šaríou. Rovnako gharar postihuje aj konvenčnú formu poisťovníctva založeného na prenose rizika na poisťovňu a nie na zdieľaní rizika (konvenčné poisťovníctvo je vnímané ako stávka na istú udalosť medzi poisťovňou a poisteným; islamské poistenie takaful má byť založené na kooperatívnom/vzájomnom zdieľaní rizika jednotlivými poistenými osobami).

Ďalšie vyplývajúce obmedzenia

Vyššie uvedené princípy vstupujú do každej transakcie, ktorej účastníkom je osoba s povinnosťou ich dodržať – trh s islamskými finančnými produktmi je teda obojstranný a súlad je potrebný tak v prípade, keď je moslim dlžníkom, ako aj keď je moslim veriteľom. Okrem vyššie uvedených zásad je pri finančnej transakcii, ktorá má byť v súlade so šaríou, potrebné posudzovať aj samotný predmet aktivity, ktorá sa financuje. Investovanie do komodít alebo aktivít, ktoré sú šaríou zakázané, ako napr. biznis porušujúci zákaz riba, alkohol alebo iné drogy, pornografia, bravčové mäso, zbrane, hazardné hry, biotechnológie súvisiace s humánnym alebo zvieracím genetickým manipulovaním, je neprípustné. Tak ako je neprípustný zisk z porušenia riba alebo gharar, je neprípustný aj zisk z investovania do zakázaných aktivít, resp. z financovania takýchto aktivít, a to aj keď samotné investovanie alebo financovanie prebieha spôsobom, ktorý je sám o sebe v súlade so šaríou.