Hranica výšky výživného a nadštandardné príjmy rodiča

Ústavný súd Českej republiky vydal zaujímavý nález týkajúci sa určenia výšky výživného a stanovenia určitých hraníc pri rodičoch s nadštandardným príjmom.

Hranica výšky výživného a nadštandardné príjmy rodiča

Konanie pred všeobecnými súdmi

Rozhodnutím okresného súdu bol maloletý zverený do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pričom sťažovatelovi určil súd vyživovaciu povinnosť do budúcna na dobu po rozvode vo výške 100 000 Kč mesačne s tým, že 30 000 Kč má byť splatných k rukám matky a ostatných 70 000 Kč na účet maloletého. O spätnom výživnom rozhodol tak, že otca maloletého zaviazal od júla 2008 do marca 2014 zaplatiť 10 160 000 Kč, ktorú rozložil do dvoch splátok. Rozhodnutie odvolacieho súdu zmenilo tento rozsudok v tom zmysle, že otca zaviazal zaplatiť na dlžnom výživnom čiastku vo výške 8 000 000 Kč a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na účet maloletého.

Tieto súdy pri rozhodovaní vychádzali z toho, že v zmysle príslušných ustanovení zákona o rodine má dieťa právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. Rozhodnutia súdov napadol sťažovateľ ústavnou sťažnosťou, pričom zdôrazňoval nadmerne vysokú čiastku výživného, ku ktorého stanoveniu došlo mechanicky (pozn. autora: podľa českej právnej úpravy vo veciach rodinnoprávnych nie je prípustné dovolanie, preto v uvedenej právnej veci rozhodoval následne Ústavný súd ČR, nakoľko právomoc Najvyššieho súdu ČR je vylúčená). Jediným kritériom, na ktoré súdy prihliadali bola rovnaká životná úroveň dieťaťa s rodičom, avšak to bez toho, aby sa zaoberali tým, aká je súčasná životná úroveň maloletého a aký je jeho najlepší záujem.

Závery Ústavného súdu ČR

Ústavný súd ČR (ďalej len „ÚS ČR“) v tejto právnej veci považoval za podstatné posúdenie, či je v záujme zachovania najlpešieho záujmu dieťaťa s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, vhodné výšku výživného spolu s tvorbou úspor limitovať stanovením hornej hranice alebo nie. Pre zodpovedanie tejto otázky vykonal ÚS ČR komparáciu právnych úprav okolitých štátov, na základe ktorej dospel k záveru, že v žiadnom z vybraných štátov nie je maximálna výška výživného stanovená zákonom. Všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali z troch zákonných hľadísk, ktorými boli odôvodnené potreby oprávneného, jeho majetkové pomery a schopnosti a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Tieto hľadiská predstavujú aj tzv. racionálne a mravné hľadiská, na ktoré by všeobecné súdy podľa názoru ÚS ČR nemali úplne vždy prihliadať. Inak povedané to, že povinný je objektívne schopný plniť určitú výšku výživného v prospech maloletého nemusí zásadne znamenať to, že sa mu bez všetkého musí priznať. Súd preto konštatoval nasledovné:

  • Ústavní soud považuje za zcela adekvátní, pokud je rodiči s nadstandardními příjmy stanoveno i nadstandardně vysoké výživné, nicméně jeho výše by měla mít určité hranice. Soudce, který ve věci výživného rozhoduje, by tak neměl být prostým počtářem, ale měl by se v souvislosti se stanovením výše výživného zamýšlet též nad jeho smyslem a účelem.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. IV. ÚS 650/15, zo 16. decembra 2015).

Pod podstatou rovnakej životnej úrovne rozumie ÚS ČR to, že na všetkých členov rodiny sa pozerá rovnako a ich postavenie v rámci užívania rodinných zdrojov má byť buď rovnaké alebo obdobné. Lenže rovnaká životná úroveň neznamená, že deti majú disponovať rovnakým množstvom finančných prostriedkov ako ich rodičia. Totižto k právam rodiča patrí rozhodnúť o tom, s akým množstvom finančných prostriedkov majú deti hospodáriť v určitom veku. Jeho účelom je naučiť dieťa vážiť si peniaze a hospodáriť s nimi, pričom toto predstavuje časť výchovy rodiča, ktorej ich štát nesmie zbaviť.

Na záver ÚS ČR uviedol, že najlepší záujem dieťaťa nemožno zúžiť len na stránku jeho materiálneho zaistenia, ale treba vychádzať z priemeru materiálnych a nemateriálnych hodnôt. Preto ÚS ČR zrušil rozsudok Okresného a Krajského súdu, nakoľko mal zato, že základné právo sťažovateľa na výchovu jeho detí zaručené čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené.