Porušenie práva na spravodlivý proces – nesprávna aplikácia právneho predpisu a svojvoľný spôsob hodnotenia dôkazu všeobecným súdom

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 23. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 562/2013 bolo konštatované porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), a zároveň porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu všeobecným súdom a jeho ústavne neakceptovateľným hodnotením dôkazu.

Redakcia 04. 04. 2014 9 min.
Porušenie práva na spravodlivý proces Porušenie práva na spravodlivý proces www.concourt.sk

Skutkový stav

Sťažovateľka (obchodná spoločnosť) tvrdí, že postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Napadnutým rozsudkom bol potvrdený ako vecne správny rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke sumu 1 132 320,72 € s prísl. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie krajským súdom napadnutým rozsudkom, ku ktorému malo podľa nej dôjsť najmä v dôsledku:

  • nesprávne zvoleného právneho základu na rozhodnutie veci samej; právne vzťahy medzi účastníkmi sporu vznikli uzavretím záložnej zmluvy z 2. decembra 1991 podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka, avšak nároky, ktoré sťažovateľka uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, sa už v napadnutom rozsudku krajského súdu posudzovali napriek § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka podľa Občianskeho zákonníka;
  • neúplného skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej, čo sa malo prejaviť v tom, že tento skutkový základ sa vytvoril v dôsledku toho, že všeobecné súdy nesprávne vyložili obsah výpovede pracovníčky žalovanej, svedkyne (riaditeľky jej pobočky), ktorá potvrdila výslovným a nespochybniteľným spôsobom, že žalovaná prevzala od sťažovateľky sporný hotel a snažila sa ho nielen spravovať, ale aj predať, pričom napriek tomu, čo táto svedkyňa uviedla, že krajský súd rovnako ako pred ním prvostupňový súd ustálili, že k odovzdaniu hotela nedošlo.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne v úvode sťažnosti uviedla, že „Podstatou súdneho sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, v ktorom v poslednom stupni rozhodoval práve porušovateľ, je právny titul podnikateľa M. na náhradu škody, ktorý vyplynul z existencie jeho vzájomných právnych vzťahov s bankou. Z dôvodu, že sťažovateľka sa neskôr stala právnym nástupcom podnikateľa v predmetnom súdnom spore, predmetnú ústavnú sťažnosť podáva už práve ona. Dňa 02. 12. 1991 uzatvoril podnikateľ s bankou Zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, na základe ktorej banka požičala podnikateľovi sumu vo výške 50.602.000,-Kčs. Na zabezpečenie tejto pohľadávky banky v ten istý, t. j. dňa 02. 12. 1991 uzatvoril s bankou aj Záložnú zmluvu č. 2/91 zo dňa 02. 12. 1991 (ďalej len „záložná zmluva“) v zmysle ešte vtedy platného Hospodárskeho zákonníka. Predmetom tejto záložnej zmluvy bolo zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve podnikateľa, konkrétne na budovu – Hotel D. s pozemkom v kat. území Svidník. Vyvolávacia cena tejto nehnuteľnosti bola vo výške 50.602.000,-Kčs. Predmetné záložné právo k týmto nehnuteľnostiam však právne vzniklo až dňa 26. 05. 1992, t. j. až dňom zápisu tohto záložného práva do vtedy existujúcej evidencie nehnuteľností (Krajská správa geodézie a kartografie, stredisko geodézie). V danom prípade teda dlžník, vlastník nehnuteľnosti a záložca je stále tá istá osoba, t. j. podnikateľ.“ Sťažovateľka ďalej poukazuje na čl. III záložnej zmluvy, ktorý upravoval alternatívy možného postupu banky (ďalej aj „žalovaná“), v prípade, že záložca nebude riadne splácať poskytnutú pôžičku, upriamujúc pozornosť na skutočnosť, že zmluvné strany v prípade výkonu záložného práva počítali s možnosťou, že záložcovi sa obmedzí disponovanie s jeho vecou –zálohom, s čím by podľa sťažovateľky „bol teda logicky aj právne následne spojený aj prechod opatrovania a správy zálohu na toho, kto s týmto zálohom disponoval“.

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a námietka nesprávne zvoleného právneho základu rozhodnutia

Z ústavného hľadiska je nevyhnutné, aby sa pri vytváraní právneho základu na rozhodovanie vo veci samej dôsledne aplikovali aj prechodné a záverečné ustanovenia právnych predpisov relevantné pre rozhodnutie v danej veci, predovšetkým tie ustanovenia, ktoré upravujú časovú pôsobnosť nových právnych predpisov. Nerešpektovanie týchto prechodných a záverečných ustanovení (o časovej pôsobnosti nových právnych predpisov) považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľný zásah do právnej istoty účastníkov zmluvných aj iných právnych vzťahov, ktorí by boli takto pozbavení jedného z dôležitých komponentov právnej istoty – predvídateľnosti dôsledkov ich právnych úkonov v spojitosti s právnou úpravou platnou a účinnou v čase uskutočňovania týchto právnych úkonov. V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na to, že z listinných dôkazov predložených v konaní pred ním vyplýva, že právne vzťahy medzi účastníkmi sporu vznikli na základe uzavretia záložnej zmluvy z 2. decembra 1991 podľa Hospodárskeho zákonníka, ktorý bol zrušený zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (§ 772 bod 3). Obchodný zákonník však v § 763 ods. 1 skutočne, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ustanovoval o svojej časovej pôsobnosti toto: „Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi...“ Doterajším predpisom v posudzovanej veci bol Hospodársky zákonník, ktorý v § 145 ods. 1 s nadpisom „Škoda spôsobená porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti“ ustanovoval: „Organizácia, ktorá inej organizácii spôsobila škodu porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti, je povinná škodu nahradiť.“ Napriek tomu, že záložná zmluva medzi účastníkmi sporu bola uzavretá podľa Hospodárskeho zákonníka, a napriek zneniu § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka sa nárok na náhradu škodu v spore pred všeobecnými súdmi v tejto veci opieral práve o dôsledky z tejto záložnej zmluvy, odvolací súd potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil s tým, že právnym základom na rozhodnutie vo veci samej bol Občiansky zákonník.

Na použitie Hospodárskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné preukázať, že medzi účastníkmi sporu došlo k odovzdaniu hotela žalovanej ako predmetu záložnej zmluvy. Aplikáciu Hospodárskeho zákonníka podľa názoru ústavného súdu nebolo možné podmieniť tým, čo uviedol odvolací súd, podľa ktorého na jeho použitie bolo nevyhnutné, aby došlo k odovzdaniu sporného hotela žalovanej strane; o takej podmienenosti niet zmienky v prechodných ustanoveniach Obchodného zákonníka, ktorým došlo k zrušeniu Hospodárskeho zákonníka, a ani v jeho ustanovení o časovej pôsobnosti tohto zákonníka (§ 763 ods. 1 a § 772 bod 3). Takým spôsobom odvolací súd v skutočnosti doplnil právne normy obsiahnuté v § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka, čím prekročil zákonom ustanovené limity uvedených ustanovení, čo je v právnom štáte neprípustné, a v nadväznosti na to došlo k vylúčeniu použitia ustanovení Hospodárskeho zákonníka, na ktorý ustanovenie o časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka odkazuje.

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a námietka svojvoľného a protirečivého hodnotenia dôkazu

Z predložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu odôvodnení rozsudkov okresného súdu a odvolacieho súdu ústavný súd považoval za preukázané, že výpoveď svedkyne obsahovala skutkové okolnosti, ktoré v súhrne potvrdzovali, že k odovzdaniu sporného hotela žalovanej došlo; tieto skutkové zistenia však boli súdom prvého stupňa a odvolacím súdom vyhodnotené tak, že k odovzdaniu hotela nedošlo, a preto bolo potrebné v konaní o náhradu škody použiť ako právny základ Občiansky zákonník (§ 415 a § 420). V odôvodnení oboch rozsudkov však niet žiadneho argumentu, z akého dôvodu všeobecné súdy neuverili tejto svedkyni, ktorá vypovedala v pozícii štatutárneho orgánu pobočky žalovanej a zodpovedala za všetky úkony tejto pobočky; navyše, jej výpoveď bola podporená aj odkazom na zápisnicu o odovzdaní hotela.

Podľa názoru ústavného súdu táto protirečivosť vyhodnotenia svedeckej výpovede s obsahom tejto výpovede dosahuje taký stupeň svojvoľnosti, ktorý má z hľadiska ochrany základného práva na súdnu ochranu už ústavný význam. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený ani povinný posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných všeobecnými súdmi. Toto obmedzenie však nie je, ako to vyplýva z judikatúry ústavného súdu, absolútne.

Sám odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že právnym základom rozhodnutia vo veci by bol Hospodársky zákonník alebo Obchodný zákonník, a nie Občiansky zákonník, len ak by sa preukázalo, že došlo k odovzdaniu hotela. Z toho jeho záveru teda vyplýva, že protirečivé a svojvoľné vyhodnotenie výpovede svedkyne obomi všeobecnými súdmi viedlo k tomu, že tieto súdy prijali právne závery v spore o náhradu škody v rozpore s právnym základom zmluvných vzťahov založených medzi sťažovateľkou a žalovanou 2. decembra 1991 uzavretím záložnej zmluvy podľa Hospodárskeho zákonníka. Zároveň všeobecné súdy takto nevzali do úvahy prechodné ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 763 ods. 1 v spojení s § 772 bodom 3),

predovšetkým jednoznačné určenie časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka vo vzťahu k zrušenému Hospodárskemu zákonníku.

Vyhodnotenie postupu a napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Ústavný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého odvolací súd v posudzovanej veci (aj v spojitosti s rozsudkom súdu prvého stupňa) vychádzal z takého právneho základu vo veci samej (Občiansky zákonník), ktorý bol v rozpore s právnym základom zmluvných vzťahov vzniknutých medzi účastníkmi konania na základe záložnej zmluvy uzavretej podľa Hospodárskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanovením o časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka, ktorým došlo k zrušeniu Hospodárskeho zákonníka (§ 772 bod 3 a § 763 ods. 1). Tento nesprávne vytvorený právny základ na rozhodovanie vo veci samej bol podmienený protirečivým a svojvoľným hodnotením takého dôkazu, ktorý mal nezastupiteľný význam pre vytvorenie skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu preto treba považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K ďalším námietkam porušenia základného práva na súdnu ochranu,  práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vzhľadom na vyššie uvedené závery ústavný súd už nepovažoval za potrebné rozhodovať o ďalších namietaných porušeniach obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto ďalšie tvrdenia o porušení základného práva na súdnu ochranu by podľa názoru ústavného súdu žiadnym spôsobom neovplyvnili výroky tohto nálezu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý zároveň zrušil, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu zastáva názor, že sa tým po vrátení veci na ďalšie konanie otvára priestor na to, aby sa

krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov. Preto ústavný súd rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom porušené boli. Rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.[1]