K napadnutému ustanoveniu „insolvenčního zákona"

V tejto právnej veci napadla samosudkyňa ustanovenie insolvenčního zákona, nakoľko podľa jej názoru je v rozpore s Ústavou ČR. Aký postoj k tomuto zaujal Ústavný súd ČR?

JUDr. Alexandra Podivinská 10. 04. 2016 3 min.

Návrh

Predmetným návrhom sa krajský súd, v mene ktorého rozhodovala samosudkyňa domáhal vyslovenia, že ustanovenie zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a zpusobech jeho řešení (insolvenční zákon), ďalej len „insolvenční zákon“,  je v rozpore s Ústavou ČR. V súlade s rozvrhom práce bolo predmetné insolvenčné konanie na krajskom súde, v rámci ktorého vznikol incidenčný spor, priradené na rozhodnutie určitému senátu. Toto bolo ale z dôvodov hroziacich  prieťahov v konaní neskôr opatrením predsedkyne súdu, prikázané na prejednanie a rozhodnutie práve navrhovateľke. Predmetné ustanovenie insolvenčného zákona pritom hovorí:

  • „Jestliže by projednání a rozhodnutí incidenčního sporu v rámci insolvenčního řízení mohlo vést k průtahům v insolvenčním řízení, přikáže předseda insolvenčního soudu takový spor jinému soudci insolvenčního soudu.“ (zákon č. 182/2006 Sb. o úpadku a zpusobech jeho řešení (insolvenční zákon).

Práve navrhovateľka - samosudkyňa konanie prerušila a súčasne vec predložila Ústavnému súdu ČR, pretože sa domnievala, že predmetné zákonné ustanovenie odporuje ústavným zárukám na nezávislého sudcu. Poukázala na skutočnosť, že pri prideľovaní spisov podľa tohto ustanovenia nedochádza v súlade s rozvrhom práce, ale iba ad hoc. Takýto spôsob, ktorý dovoľuje prerozdelenie vecí považovala za neprehľadný a porušujúci právo na zákonného sudcu, ktorý vyplýva z čl. 38 ods. 1 Listiny.

Rozhodnutie Ústavného súcu ČR

Ústavný súd ČR v prvom rade skúmal, či je návrh podaný oprávnenou osobou, pričom dospel k záveru, že tomu tak nie je. Preto konštatoval, že opakovane vyložil, že súd môže podať návrh na zrušenie konkrétneho ustanovenia len zákona, ktorý má byť pri riešení konkrétneho sporu aplikovaný  a ktorý pred týmto súdom prebieha. Táto podmienka je splnená vtedy, keď ide o zákon, ktorého aplikácia má byť bezprostredná, nevyhnutná a nielen hypotetická. Uviedol aj, že v tejto konkrétnej veci už napadnuté ustanovenie zákona nebude v priebehu riešenia incidenčného konania žiadnym spôsobom aplikované. Na jeho základe síce bol incidenčný spor pridelený do senátu navrhovateľky, tým sa ale všetka relevancia napadnutého ustanovenia vo vzťahu k riešeniu incidenčného konania vyčerpala a to ešte pred začatím incidenčného konania. Prihliadal aj na to, že právo na zákonného sudcu, o ktorý sa návrh opiera, nesvedčí samotnému sudcovi, ale účastníkom súdneho konania. Napokon ešte Ústavný súd dodal nasledovné:

  • „Jako obiter dictum Ústavní soud dodává, že si je vědom významu i interní nezávislosti soudů a sdílí požadavek na „eliminaci nástrojů, jimiž by mohla justiční správa (a jejím prostřednictvím moc výkonná v podobě Ministerstva spravedlnosti) nepřímo ovlivňovat rozhodovací činnost soudců“, která zahrnuje mj., aby úprava řešení nápadu projednání a rozhodnutí incidenčních sporů a jeho případné změny byla přímou součástí rozvrhu práce příslušného insolvenčního soudu. Takové řešení je i v souladu se záměrem zákonodárce, který novelou zákona sledoval urychlení projednání a rozhodnutí incidenčního sporu jeho začleněním do rámce insolvenčního řízení.“ (Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp.zn. Pl. ÚS 11/15, z 2. Februára 2016).

Na základe takéhoto zdôvodnenia návrh na zrušenie predmetného ustanovenia Ústavný súd ČR odmietol.