Korporativizmus v podmienkach vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945)

Prostredníctvom tohto príspevku sa pozrieme do neveľmi známeho obdobia histórie Slovenska - snáh o budovanie stavovského usporiadania spoločnosti počas existencie Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945.

JUDr. Peter Roháček 24. 08. 2017 16 min.
Slovenský štát Slovenský štát PENonline.sk

Historické okolnosti

V ústavnom zákone č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) bola zakotvená zásada stavovského usporiadania spoločnosti podľa vzoru fašistického Talianska a Španielska. Ústava predpokladala reorganizáciu hospodárskeho života na základe syndikalizmu a korporácií.

Komisia na vypracovanie Ústavy sa pri práci na koncepte stavovského systému opierala najmä o taliansky a španielsky vzor a cirkevné dokumenty. Encyklika Rerum Novarum z roku 1891 a katolícka sociálna encyklika pápeža Leva XIII Quadragesimo Anno z roku 1931 boli použité ako vzor katolíckeho chápania sociálnej otázky, organizácia a hierarchia katolíckej cirkvi sa v menšej miere odzrkadlili v štruktúre stavov. Ako predloha tiež poslúžili organizačné formy prevzaté z fašistického Talianska, ktoré mali odstrániť triedny boj, tzv. Carta del Lavoro a organizácia talianskeho parlamentu, fungujúceho na korporačnom základe.

Po vnútorných rozporoch komisia prijala model takmer úplného prevzatia korporativistického modelu fašistického Talianska do ústavného systému Slovenskej republiky. Napriek tomu však neodporučila okamžité aplikovanie systému do praxe, čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že stavovský model sa neaplikoval počas celej, pomerne krátkej existencie Slovenskej republiky. Komisia predpokladala postupnú prestavbu štátu i spoločnosti na fašistický model, vrátane prevýchovy mládeže, prestavby Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany (ďalej len „HSĽS“), ako i prestavby celého právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý by si vynútil prijatie novej, už autoritatívnej ústavy.

Korporativizmus na Slovensku úzko súvisel s ideou kresťanskej a národnej pospolitosti, zakotvenej v preambule Ústavy: „Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.“

V roku 1942 vznikla prijatím zákona č. 70/1942 Sl. z. o Slovenskej pracujúcej pospolitosti rovnomenná Slovenská pracujúca pospolitosť. Bola to organizácia s obligatórnym členstvom pre všetky pracujúce osoby alebo osoby poberajúce dôchodok. Vytvoreniu predchádzalo zlúčenie všetkých dovtedajších stavovských a odborových organizácií, ktoré bolo realizované zákonom č. 297/40 Sl. z. o slovenských záujmových organizáciách. Ďalším krokom už bolo vytvorenie pospolitosti, ktorá združovala všetkých zamestnancov a zamestnávateľov a členila sa na štyri skupiny: priemysel, poľnohospodárstvo, živnosti a peňažníctvo a slobodné povolania a štátni a verejní zamestnanci.

Slovenská pracujúca pospolitosť bola akousi náhradou za nerealizovaný stavovský systém, proti ktorému sa ostro postavila nemecká menšina na Slovensku. Uviedla niekoľko argumentov, na základe ktorých sa jej zástupcovia domnievali že korporativizmus v podmienkach Slovenskej republiky by bol kontraproduktívny. Stavovský systém údajne nerešpektoval národné a sociologické osobitosti nemeckej menšiny na Slovensku, odporoval autonómnym právam národnostných skupín (pochopiteľne najmä nemeckej), odporoval národnosocialistickému svetonázoru, rozbíjal hospodársku jednotu krajiny a tiež nerešpektoval vzťah medzi Nemeckou ríšou a Slovenskou republikou.[1] V skutočnosti sa však nemecká menšina reprezentovaná najmä Karpatonemeckou stranou na čele s F. Karmazinom, podporovaná materskou krajinou, cítila ohrozená a vo vybudovaní korporativizmu na Slovensku videla oslabenie svojho výsadného postavenia v slovenskej spoločnosti. Oslabilo by sa postavenie politických strán ako takých, rovnako by sa oslabil aj mocenský význam národnostných skupín a do popredia by sa dostal korporativistický princíp, tj. členenie spoločnosti podľa pracovného zaradenia. V tom videla nemecká menšina zásadnú prekážku a zablokovala budovanie stavovského systému. Na Slovensku absentovala dostatočná politická vôľa potlačiť vplyv nemeckej menšiny a tak sa pristúpilo k už spomínanému náhradnému riešeniu, vytvoreniu Slovenskej pracujúcej pospolitosti.

Korporativizmus a Ústava

Princíp korporativizmu, ktorý sa v praxi v Slovenskej republike nikdy nerealizoval, bol právne zakotvený priamo v Ústave. Stavovské zriadenie a jeho organizáciu upravuje VII. hlava Ústavy, § 60 až 63. Ústava taxatívne vymenúva 6 stavov do ktorých sa zaraďovali občania podľa svojho povolania. Občania Slovenskej republiky boli zaradený do stavu poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, stavu peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní a stavu verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Každý zo stavov sa členil na dve zložky, na zamestnávateľov a zamestnancov. Podľa § 61 musel byť každý občan organizovaný v jednom stave. Prejavom autoritárskeho charakteru zriadenia a nízkeho stupňa demokracie bola podmienka, že akúkoľvek funkciu v rámci stavu mohol zastávať iba organizovaný príslušník politickej strany. Tým sa potláča funkcia záujmovej samosprávy, ktorá by mala byť politicky nezávislá.

 

Ústava obsahuje v § 62 aj zdôvodnenie výstavby stavovského zriadenia na Slovensku. Stavy sa mali starať o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie životnej úrovne a výkonnosti týchto zložiek, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Stavy teda mali prerastať cez všetky oblasti spoločenského a politického života. Mali to byť uzavreté samosprávne celky, ktoré by si relatívne autonómne spravovali svoje záležitosti. Organizačné jednotky stavov mali byť schopné podľa Ústavy upravovať pracovné pomery zamestnancov k spokojnosti zamestnávateľov ako i zamestnancov, mali predchádzať, prípadne riešiť konflikty medzi týmito dvoma zložkami. Počas existencie Slovenskej republiky boli spomínané vzťahy na pomerne zlej úrovni, možno práve pre neúplnú aplikáciu stavovského systému.

Podrobnejšiu úpravu korporativizmu predstavoval vládny návrh zákona č. 122 o stavoch z roku 1940 (ďalej len „návrh zákona“) predložený snemu v prvom volebnom období na druhom zasadaní zákonodarného zboru. Stavy mali mať postavenie právnickej osoby. Ako už bolo spomenuté, členili sa na skupiny zamestnancov a zamestnávateľov, pričom obe skupiny mali byť tiež právnickými osobami. Členstvo v stave povinne vznikalo zamestnancovi po dovŕšení 21. roku života, skôr len v prípade, že zamestnanec mal už vtedy samostatné povolanie. Študenti mali vstup do stavu zakázaný a to aj v prípade, že počas štúdia vykonávali pracovnú činnosť ktorá rámcovo zapadala do pôsobnosti daného stavu. Návrh zákona zaujímavo riešil postavenie rodinných príslušníkov zamestnanca. Manželka a rodinní príslušníci boli automaticky začlenení to rovnakého stavu ako otec rodiny (možno pozorovať vodcovský princíp uplatnený aj v najmenšej organizačnej jednotke spoločnosti, v rodine), ak títo svojím pracovným začlenením nespadali pod iný stav. Členstvo v stave vznikalo prijatím zamestnanca, v prípade, že osoba mala viac povolaní, nadobudla členstvo podľa svojho hlavného povolania. Návrh zákona umožňoval členstvo aj v ďalšom stave, za predpokladu že o toto členstvo mal zamestnanec záujem. Podľa § 3 ods. 3 citovaného návrhu zákona, cudzí štátni príslušníci s trvalým alebo dočasným pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí na základe povolenia vykonávajú pracovnú činnosť sa museli povinne začleniť do príslušného stavu, avšak nesmeli požívať stavovské práva. Nemohli sa podieľať na činnosti stavu, na rozhodovaní o zásadných otázkach a nemali hlasovacie práva. Napriek tomu boli povinne začlenení do záujmovej samosprávy. Postavenie právnických osôb a ich začlenenie do stavu bolo upravené v § 5 návrhu zákona. Do stavu sa namiesto nich zapisoval zákonný zástupca, či v prípade obchodných spoločností zmocnenec.

Členstvo v stave zanikalo smrťou, trvalým vysťahovaním za hranice Slovenskej republiky, u právnických osôb a obchodných spoločností dňom ich zániku, alebo zmenou skutočností, ktoré boli podmienkou ich členstva a u dobrovoľných členov odhláškou.

Podľa návrhu zákona mali stavy usmerňovať ľudskú činnosť v zmysle § 62, 79 a 87 Ústavy, ako pre blaho jedincov, tak aj v záujme všeobecnom. Návrh zákona tiež bližšie určuje účel stavov tak, že sa starajú o uplatnenie sociálnej spravodlivosti v duchu kresťanského učenia, dbajú, aby kapitál plnil sociálnu funkciu a aby sa vlastníkovi dostalo zisku len v pomere k významu kapitálu. Vo väzbe na vyššie uvedené, paragraf 79 X. hlavy Ústavy upravujúcej povinnosti a práva občanov deklaruje, že vlastníctvo má sociálnu funkciu a svojho majiteľa zaväzuje narábať s ním v záujme všeobecného dobra. Stavy mali tiež dbať o ochranu ľudskej dôstojnosti zamestnanca a jeho práce, aby bol účastným mzdy primeranej pracovnému výkonu a jeho rodinným pomerom. Paragraf 87 ods. 3 Ústavy jasne deklaruje, že výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery. Stavy mali tiež dbať o harmonickú spoluprácu zamestnávateľa a zamestnanca a mali sa starať sa o čo najlepšie organizovanie hospodárskeho života.

Organizácia stavov

Organizácia a mechanizmus fungovania jednotlivých stavov definoval návrh zákona § 11 až 28. Podľa navrhovateľov, každý stav mal vykonávať svoju pôsobnosť prostredníctvom ústrednej rady, na nižších úrovniach prostredníctvom obvodových a miestnych rád. Návrh zákona, ktorým sa mal na Slovensku zaviesť korporativizmus, počítal s obsadením ústrednej rady šiestimi delegátmi z radov zamestnávateľov a šiestimi zástupcami zamestnancov. Snaha navrhovateľa o rovnosť oboch skupín pred zákonom tak mala byť pretavená aj do zastúpenia v najvyššom stavovskom orgáne. V regionálnych orgánoch mal však už zloženie určovať osobitný štatút. Členstvo v takýchto stavovských radách bolo čestnou funkciou a ich členovia nemali mať nárok na odmenu s výnimkou uhradenia nákladov na výkon funkcie. Funkčné obdobie delegátov malo byť štvorročné a zanikalo uplynutím funkčného obdobia, vzdaním sa funkcie, smrťou, odvolaním, rozpustením celej rady alebo pozbavením funkcie.

Právne neurčitý pojem „pozbavenie“ definuje nasledujúce ustanovenie, podľa ktorého delegáta pozbavuje funkcie ústredná rada stavu na návrh výboru, ak aj napriek upozorneniu ústrednou radou delegát neplní svoje povinnosti alebo je pri výkone svojej funkcie hatený, tj. z objektívnych príčin nie je schopný plniť si povinnosti vyplývajúce z funkcie. V tomto prípade nastupuje na miesto delegáta vopred ustanovený zástupca. Zo návrhu zákona však nie je možné poznať rozdiel medzi pozbavením funkcie a odvolaním.  

V prechodných a záverečných stanoveniach je upravené zloženie prvej ústrednej rady. Návrh zákona umožňoval vláde vymenovať do každého stavu zástupcu za skupinu zamestnávateľov ako aj zamestnancov a to z vopred určených organizácií. Napríklad do stavu peňažníctva a poisťovníctva mohla vláda ustanoviť do funkcie zástupcov zamestnávateľov z nasledujúcich organizácií: Zväz slovenských bánk, Slovenská poisťovňa uc. spol., Zväz slovenských sporiteľní a obchodná a priemyselná komora v Bratislave. Do skupiny zamestnancov mohla vláda vymenovať delegátov len z týchto organizácií: Slovenská odborová jednota súkromných úradníkov a Deusche Arberiter Gewerkschaft. Zaujímavosťou je, že pri každom stave je uvedená nemecká organizácia, už spomínaná Deusche Arberiter Gewerkschaft, čo len dokazuje dominantné postavenie nemeckej menšiny na Slovensku. Maďarská menšina, ktorá mala tiež výsadné postavenie, však svoju zastupujúcu organizáciu pri stavoch nemala.

Vecnú pôsobnosť ústrednej rady stavu upravuje § 17 ods. 1 návrhu zákona. Môžeme ju rozdeliť na kreačnú, kontrolnú, rozhodovaciu, hospodársku, prípadne legislatívnu. Do kreačnej pôsobnosti možno zaradiť vysielanie zástupcu stavu do štátnej rady, možnosť uznášať sa na štatúte a na rokovacom poriadku a pravdaže mohla tiež voliť predsedníctvo stavu. Kontrolná pôsobnosť predpokladala právomoc dozerať nad činnosťou skupín a obvodových a miestnych rád ako ich nadriadeného orgánu. Pôsobnosť v oblasti hospodárstva zahŕňala právo uznášať sa na rozpočte stavu a právomoc slobodne hospodáriť s majetkom stavu. Ústredná rada tiež prerokúvala záverečné účty stavu a uznášala sa na stavovskom programe. Medzi výpočet pôsobností môžeme zaradiť aj legislatívnu pôsobnosť, hoci nie v pravom zmysle slova. Ústredná rada sa mala vyjadrovať k návrhom zákonov ktoré sa týkali stavu. Mohla zasielať navrhovateľovi pripomienky, dávať podnety a tak sa mala podľa zamýšľanej právnej úpravy významnou mierou podieľať na zákonodarstve Slovenskej republiky. Rada volila spomedzi svojich členov už spomínané predsedníctvo ako výkonný orgán rady, ktoré sa skladalo z predsedu a maximálne troch podpredsedov. Paritný princíp, tj. princíp rovnosti medzi zamestnávateľmi a zamestnancami je viditeľný aj v predsedníctve: ak funkcia predsedu prislúchala jednej zo skupín, funkcia prvého a druhého podpredsedu mala prislúchať druhej skupine pričom tretí podpredseda mal byť zástupcom tej istej skupiny ako predseda.

Návrh zákona upravuje aj nevyhnutné definovanie pojmov zamestnávateľ a zamestnanec. Zamestnávateľom je podľa § 22 ods. 2 návrhu zákona každá samostatne hospodáriaca osoba, teda podnikateľ, a zamestnancom je osoba, ktorej povolanie sa zakladá na služobnom pomere.

Uvedené skupiny stavu, zamestnávatelia a zamestnanci sa mali podľa § 23 starať najmä o „vylúčenie ničivej súťaživosti medzi členmi toho istého stavu.“ Stavy mali teda potlačovateľskú funkciu voči slobodnému trhu a konkurencii či už na trhu spotrebiteľskom, trhu tovarov a služieb alebo na trhu výrobných faktorov, teda pracovnej sily. Stavovský systém, bez konkurenčného prostredia by podľa nášho názoru mohol fungovať, ak vôbec, tak iba v období hospodárskej konjunktúry počas II. svetovej vojny. Dlhodobo by bol takýto stav neudržateľný, o čom nás presviedča aj obdobie ďalšieho autoritatívneho režimu, ktorý sa na Slovensku uplatnil krátko po skončení vojny. Obe skupiny, okrem potláčania konkurencie mali za úlohu zvyšovanie sociálnej úrovne svojich členov, organizovanie svojpomoci či už charitou alebo organizovaním zbierok, prípadne sociálnym poistením a sprostredkovaním práce v rámci stavu. Organizačná štruktúra skupiny pozostávala z valného zhromaždenia, výboru a predsedníctva. Funkciu v skupine mohol zastávať organizovaný príslušník politickej strany. V rámci skupín bolo podľa § 26 ods. 2 povolené organizovanie do odborov, ktoré združovali členov skupín príbuzných užšou skupinou záujmov a potrieb.

Záujmy všetkých stavov ako celku reprezentovala tzv. medzistavovská rada. Bola zložená z predsedov a prvých podpredsedov každého stavu. Medzistavovská rada si mala voliť spomedzi svojich členov predsedu a podpredsedu, ktorých funkčné obdobie bolo 1 rok. Pôsobnosť medzistavovskej rady spočívala v usmerňovaní záujmov spotrebiteľov a výrobcov, v skúmaní a analyzovaní hospodárskych a ekonomických pomerov v stavoch a v navrhovaní riešení, vo vysielaní zástupcov do pracovných a rozhodcovských súdov, do sociálno-poisťovacích ústavov a všade tam, kde podľa platných právnych noriem prináležalo vysielať záujmovým a odborovým organizáciám svojich zástupcov.

Stavy mali mať podľa vtedajších vládnych predstáv svoje vlastné stavovské súdy. Na riešenie kolektívnych pracovných sporov mali byť zriadené tzv. rozhodcovské súdy. Vyšší stupeň predstavovali disciplinárne súdy, ktorých rozhodnutia sa týkali vecí, ktoré sa dotýkajú stavovskej cti a morálky. Druhostupňový orgán vo veciach, v ktorých ako prvostupňový konal rozhodcovský súd, bolo ministerstvo vnútra, zatiaľ čo voči rozhodnutiam disciplinárneho súdu bolo možné odvolať sa na Najvyšší súd. Lehota na podanie odvolania mala byť v oboch prípadoch 15 dní.

Stavy mali podliehať vo významnej miere štátnemu dozoru. Štatúty stavov schvaľovala vláda a funkcionárov ústrednej rady ako aj funkcionárov skupiny tiež potvrdzovala vláda. Funkcionárov nižších orgánov potvrdzoval Úrad vnútornej správy verejnej. Formálna zložka stavu, teda štruktúra, štatút a pod. podliehala kontrole ministerstvom vnútra a obsahová zložka, v zmysle konkrétnej činnosti stavu podliehala príslušnému ministerstvu, do ktorého pôsobnosti stav patril. Stavy mali byť teda pod veľkým vplyvom vlády, čo dokazujú aj ustanovenia § 37, ods. 1 až 3 návrhu zákona. Vláda, jednotlivé ministerstvá či úrady vnútornej správy verejnej mohli kedykoľvek odvolať funkcionárov spadajúcich pod ich kontrolnú pôsobnosť. Dôvodom mohlo byť nedodržiavanie právnych predpisov ale aj ohrozovanie verejných záujmov, čo je nejasne formulovaný pojem, najmä ak sa uplatňuje v totalitnom režime Slovenskej republiky, kde boli verejné záujmy veľmi úzko späté s štátnymi záujmami a so záujmami HSĽS. Finančné zabezpečenie stavu malo spočívať na vyberaní povinných poplatkov od členov stavu a skupiny a na výťažkoch z majetkovej účasti stavu.

Národný syndikalizmus

Existenciu a základné zásady fungovania korporativizmu je vhodné ilustrovať na národnom syndikalizme. Národný syndikalizmus bol vo svojej krajine, Španielsku, relatívne úspešne realizovaný systém. Napriek odlišnostiam v ideologickom ponímaní je veľmi podobný slovenskému modelu zamýšľaného korporativizmu.

Pojem syndikalizmus ako prvý rozpracoval francúzsky filozof G. Sorel (1847-1922), teoretik anarchosyndikalizmu. Podstata syndikalizmu podľa neho spočíva v triednom boji organizovanom syndikátmi, resp. odbormi. Jediným prostriedkom záchrany civilizácie je generálny štrajk ktorý jedného dňa „zmetie“ kapitalizmus. Odbory podľa Sorela majú ešte jednu úlohu, stimulujú k dobre vykonanej produktívnej práci. Sorel si predstavil budúcu spoločnosť ako federáciu odborových syndikátov, ktorá sa zaobíde bez štátu.[2] V značne obmenenej podobe a bez snáh o likvidáciu štátu využili Sorelovu teóriu španielsky nacionálny syndikalisti.

Národný syndikalizmus bol obdobou korporatívneho systému a tiež neodmysliteľnou súčasťou Frankizmu.[3] Našiel uplatnenie v Španielsku počas a po skončení občianskej vojny (1936-1939). Víťazmi vo vojne sa stali nacionalisti a moc v krajine prevzali tzv. falangy, podobne ako v Taliansku v 20 - 30. rokoch 20. storočia. Národný syndikalizmus odmietal marxizmus rovnako ako kapitalizmus a potláčal aj tradičné rozdelenie politického spektra na ľavicu a pravicu. Syndikalizmus bol výsledok revolučného hnutia, ktoré, rovnako ako korporativizmus na Slovensku zaraďoval ľudí do spoločnosti na základe povolania. Na prelome 30. a 40. rokov sa postupne vytvárajú početné syndikáty, napríklad Španielsky univerzitný syndikát (SEU) či Ústredný národný syndikát práce (CONS).

Cieľom národného syndikalizmu bolo hľadanie sociálnej spravodlivosti a jej dosahovanie vytváraním relatívne autonómnych združení s vlastnou hierarchickou štruktúrou. Syndikáty vo frankistickom Španielsku prakticky predstavovali odborové zväzy, ktorých cieľom bolo čo najlepšie postavenie svojich členov.

Národný syndikalizmus má svoj filozofický základ v dielach autora Josého Ortega y Gasset. V politike korporatívne názory presadzovali najmä utopický socialisti, ktorí predstavovali silné politické hnutie v krajine v 30. rokoch. V ekonomike sa syndikalizmus prejavil prostredníctvom už spomínaných syndikátov, chápaných ako prirodzené zoskupenie pracujúcich. Sydikáty boli nástrojom boja proletariátu „za sociálnu spravodlivosť.“ Za zmienku stojí aj korporatívne chápanie práce ako „sociálnej nevyhnutnosti a nejestvuje žiadne ospravedlnenie pre tých, ktorí svoje duševné či fyzické danosti nevyužívajú na prácu.“ Naopak, „kapitál nie je nič viac ako len nástroj na tovarovú produkciu a najdôležitejší faktor produkcie je práca.“ Národný syndikalizmus pracoval s inštitútom súkromného vlastníctva, no presadzovala sa téza že musí plniť sociálnu funkciu.

Ideologické princípy Národného syndikalizmu

Národný syndikalizmus bol revolučným hnutím, neuznával liberalizmus ani marxizmus, naopak, predostieral duchovnú koncepciu spoločenského života. S inými revolučnými názorovými koncepciami svojej doby mal teda spoločný odpor k radikálnej ľavici a zároveň aj ku klasickej liberálnej teórii charakteristickej napríklad pre Veľkú Britániu. Duchovná koncepcia spoločenského života sa ale uplatnila iba v teórii a v prácach predstaviteľov syndikalizmu Základné jednotky syndikalizmu sú rodina, municípium[4] a syndikát. Spomínané delenie možno chápať v kontexte charakteru syndikalizmu, ktorý delí všetky časti spoločnosti na samostatné jednotky na rôznych úrovniach. Rodina teda vystupuje ako určitá autonómna jednotka na najnižšej úrovni. Na miestnej úrovni mali pôsobiť municípiá a členenie spoločnosti do stavov mali završovať práve syndikáty, ktoré boli svojou štruktúrou veľmi podobné stavom v Taliansku a tiež veľmi podobné s plánovaným korporativizmom na Slovensku. Štát bol teóriou národného syndikalizmu chápaný ako služba občanovi, aj keď sa aktívne nepodieľal na chode a činnosti štátu.      

Syndikalizmus vychádzal z kresťanského chápania človeka, keďže kresťanstvo malo a ešte stále má osobitný význam v španielskej spoločnosti. Napriek tomu národný syndikalizmus presadzoval odčlenenie náboženstva od politiky. Hnutie bolo síce budované na silnom duchovnom základe, no zároveň sa snažilo potlačiť vedúcu úlohu cirkvi v Španielsku. Blaho vlasti bolo podľa predstaviteľov najvyšším cieľom každého občana. V teoretických prácach o národnom syndikalizme tak dochádzalo k situácii, kedy „štát je budovaný preto, aby slúžil občanovi a zároveň najvyšším cieľom každého občana je blaho vlasti, teda štátu.“ Občan teda slúži štátu, čo je charakteristické pre všetky revolučné hnutia vrátane fašizmu a komunizmu. Ďalej si národný syndikalizmus stavia za cieľ udržiavanie národného povedomia a šírenie dobrého mena krajiny vo svete. Syndikalizmus môžeme zaradiť medzi ideologické smery pravicového charakteru, podobne ako korporativizmus. Svedčí o tom okrem iného aj orientácia na kresťanstvo, vieru, odmietanie marxizmu a najmä presadzovanie nacionálnych prvkov a presadzovanie vlasti pred záujmami jednotlivca.

Zhrnutie

Na základe vykonanej analýzy vybraných ustanovení Ústavy a iných právnych predpisov, vytvárajúcich legislatívne prostredie pre implementáciu korporativizmu v podmienkach vojnovej Slovenskej republiky možno konštatovať, že v prvých rokoch existencie Slovenskej republiky skutočne existovala snaha o vybudovanie korporativistického modelu, inšpirovaná ústavnými modelmi partnerských krajín. Ďalší vývoj ale narazil na prekážku mocenského vplyvu nemeckej menšiny a pravdepodobne aj straty politickej vôle pokračovať vo významných spoločenských zmenách. Vyššie citovaný vládny návrh zákona z roku 1940 obsahoval skutočne precíznu úpravu korporativistického systému, avšak nikdy nebol prijatý a spoločnosť v Slovenskej republike ostala organizovaná v neúplnom stavovskom modeli.

V každom prípade, história nás presvedčila, že korporativizmus, podobne ako národný syndikalizmus a iné snahy o vypracovanie vhodného usporiadania spoločnosti podobného charakteru v skúmanom období predstavovali slepú uličku v rodokmeni spoločenských systémov.



[1] bližšie pozri: Hubenák, L. 2001. Právne dejiny Slovenska do roku 1945, II. diel. Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica
[2] Bližšie pozri: Lysý, J. 2006. Dejiny politického myslenia. Univerzita Komenského, Bratislava
[3] Frankizmus: obdobie po nástupe generála Franca po víťazstve fašistov v občianskej vojne ktorá trvala od 17. júla 1936 do 01. apríla 1939. Predstavuje model fašistického totalitného systému podľa talianskeho vzoru a s menšími zmenami pretrvala uvedená pravicová diktatúra až do smrti generála Franca v roku 1975. Franco pred smrťou zveril krajinu Juanovi Carlosovi ktorý obnovil kráľovstvo a demokratizoval krajinu.
[4] Samostatná mestská jednotka, schopná upravovať svoje vnútorné záležitosti štatútom, v Rímskej ríši naopak mestá, ktorých obyvatelia mali obmedzené občianske práva.