Kto je kto II: Počítačové pirátstvo a páchatelia počítačovej kriminality

Počítačová kriminalita na Slovensku

Počítačová kriminalita predstavuje v slovenskom kontexte nový druh trestnej činnosti, ktorému sa zatiaľ nevenuje primeraná pozornosť. Prvé takéto delikty boli spáchané na sklonku 80. rokov minulého storočia, keď boli ilegálnym spôsobom do ČSSR dovezené prvé moderné počítače[i]. Nejeden profesionál alebo počítačový nadšenec nebol spokojný s domácimi počítačmi Didaktik z výrobného družstva v Skalici a siahol po špičkových zahraničných produktoch značky IBM, Atari, Commodore alebo AMD[ii]. Počítačová kriminalita sa vo väčšom rozsahu objavila až koncom 90. rokov 20. storočia v súvislosti s masovým používaním siete Internet a s rozšírením pirátskeho komerčného softvéru (warezu)[iii].  

Počítačová kriminalita a počítačové pirátstvo

Počítačová kriminalita nepochybne patrí do odvetvia trestného práva, v slovenskom trestnom práve však nie je definovaná normatívnym právnym aktom (Trestným zákonom[iv] alebo obdobnou právnou normou). Pre účely slovenskej trestnoprávnej praxe sa používa definícia počítačovej kriminality obsiahnutá v Dohovore Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý Slovenská republika ratifikovala 1. augusta 2007 (uznesením vlády SR č. 621/2007 Z. z.)[v]. Na základe tejto normatívnej zmluvy Európska komisia a štáty Európskej únie definujú počítačovú kriminalitu (angl. Cyber Crime alebo Computer Crime)[vi]: „Počítačová kriminalita je akékoľvek nelegálne, nemorálne a neoprávnené konanie, ktoré zahŕňa zneužitie údajov získaných prostredníctvom výpočtovej techniky alebo ich zmeny“[vii].

Aký je však vzťah medzi počítačovým pirátstvom a počítačovou kriminalitou? Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o synonymá a obidva pojmy sa prakticky prekrývajú. Nie je to však pravda, pretože počítačová kriminalita v slovenskom právnom poriadku je obligatórne viazaná na pojem trestný čin, definovaný v ustanoveniach § 8 Trestného zákona (ďalej len „TZ“)[viii]: „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“[ix]

Čo všetko patrí do počítačového pirátstva?

Európsky dohovor počítačovú kriminalitu vymedzuje veľmi široko (počítačová kriminalita v širšom zmysle), keď sem zahŕňa aj priestupky ako protiprávne konania podľa ustanovení Zákona o priestupkoch[x]. Okrem toho medzi počítačovú kriminalitu v širšom zmysle zaraďujeme aj protispoločenské konania, ktoré v zmysle ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) sú „konaním proti dobrým mravom“ (nemorálnym konaním)[xi]. Napokon sem patria protiprávne konania podľa občianskeho práva, ktorými sú civilné delikty (spôsobenie škody napr. menej závažným porušením licenčnej zmluvy) podľa ustanovení § 420 OZ a nasl.[xii] o zodpovednosti za škodu a civilné kvázidelikty (prípady bezdôvodného obohatenia) podľa ustanovení § 451 OZ a nasl.[xiii] o zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie.  

Materiálny korektív a počítačová kriminalita

O tom, že takéto rozdelenie zavinených protiprávnych konaní je namieste, svedčí koncepcia doc. JUDr. Dariny Mašľanyovej, PhD., z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Podľa Mašľanyovej z dôvodu členenia právneho poriadku SR na verejné právo a súkromné právo sa aj protiprávne konania rozdeľujú na verejnoprávne delikty, ktorými sú najmä trestné činy, priestupky a iné správne delikty, a na súkromnoprávne protiprávne úkony (najmä civilné delikty a civilné kvázidelikty)[xiv]. Okrem toho, aj niektoré protiprávne konania, ktoré majú formálne znaky trestného činu, nie sú trestnými činmi na základe pravidla ustanovení § 10 ods. 2 a § 95 ods. 2 TZ (materiálny korektív)[xv].

Pozrime sa bližšie na dikciu predmetných ustanovení Trestného zákona. Ustanovenia § 10 ods. 2 TZ vymedzujú, či nie je prečinom (trestným činom): „Prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak je jeho závažnosť nepatrná.“[xvi] Pri trestaní mladistvých je materiálny korektív obsiahnutý v ustanoveniach § 95 ods. 2 TZ modifikovaný: „Prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.“[xvii] Podľa Mašľanyovej však v oboch prípadoch to neznamená beztrestnosť páchateľa, teda nie je vylúčená administratívna alebo správna zodpovednosť za priestupok alebo iný správny delikt[xviii].

Páchatelia počítačovej kriminality a ich motivácia

K vysokej latencii a nízkej objasnenosti počítačovej kriminality prispieva do veľkej miery vysoká motivácia a odbornosť páchateľov, ktorí sú väčšinou zasvätenými ľuďmi z IT biznisu (angl. Insiders). Lamačka uvádza, že počítačoví piráti konajú v drvivej väčšine z komerčných dôvodov alebo z dôvodov čisto osobných, ktoré maskujú príslušnosťou k internetovému undergroundovému hnutiu[xix].

Za dominantné motívy páchateľov počítačovej kriminality Lamačka považuje okrem iného aj nedostatočný služobný postup a hnev zamestnancov na nadriadených, ale aj žarty, experimenty a iné príležitostné činy ideologickej povahy (neformálne protesty)[xx]. Na druhej strane, Fedorková vysvetľuje motiváciu páchateľa komplexnejšie, keď medzi najčastejšie priame motívy uvádza finančný motív (zabezpečenie finančného alebo iného prospechu sebe alebo inej osobe), emocionálny motív (vzťahy a žiarlivosť, osobná pomsta nespokojného zamestnanca) a intelektuálny motív (dokazovanie si schopností podceňovaného teenagera, študenta alebo zamestnanca)[xxi].

Z tradičných príčin počítačovej kriminality Fedorková aj Lamačka zhodne zdôrazňujú klasické politické motívy (politické hry, investigatívna žurnalistika, priemyselná špionáž, ale aj činnosť teroristických a extrémistických skupín), sexuálne motívy (sexuálna deviácia alebo jednoducho sexuálna frustrácia) a obyčajná zvedavosť (navštevovanie extrémistických a pornografických stránok)[xxii]. Fedorková okrem iného vyzdvihuje priaznivé podmienky pre páchanie počítačovej trestnej činnosti (katalyzátory), ako je napríklad jednoduchosť prístupu k autorským dielam a ku chránenému komerčnému softvéru (warezu). Domnieva sa totiž, že právne vákuum, laxná autorskoprávna ochrana a nízka vynútiteľnosť práva na Slovensku generujú počítačovú kriminalitu podľa princípu príležitosť robí zlodeja[xxiii].

Kde je zakopaný pes?

Záverom by sme si mali položiť otázku, prečo počítačovou kriminalitou takto podrobne zaoberáme a prečo je proti nej bojovať potrebné intenzívne bojovať? V prvom rade, aj najnevinnejšie prejavy počítačového pirátstva sú v z pohľadu kriminológie negatívnymi spoločenskými javmi, ktoré síce nie sú trestnoprávne postihnuteľné, ale pre spoločnosť sú zo sociálnych, etických a iných dôvodov nežiaduce[xxiv]. Rovnako sú odsúdeniahodné skutky maloletých a iných trestne nezodpovedných páchateľov v oblasti počítačového pirátstva (činy inak trestné)[xxv]. Hoci ich páchateľmi nie sú trestne zodpovedné osoby, predsa ide o závažné porušenia občianskeho práva, rodinného práva a iných právnych noriem.

Hlavné riziká počítačovej kriminality však spočívajú v nelegálnom podnikaní na Internete vo veľkom rozsahu. Takýto „biznis“ spôsobuje nadmerné rozšírenie čiernej ekonomiky a šedej ekonomiky a poškodzuje hospodársky rast, daňové a iné príjmy štátu a najmä brzdí rast IT odvetvia, ktoré má potenciál vytvárať tisíce pracovných miest. Napríklad spoločenská nebezpečnosť pirátskych služieb ako sú Megaupload alebo Napster spočíva okrem iného aj v tom, že užívatelia Internetu ich vnímajú analogicky ako alternatívne obchodné a produktové značky a automaticky si s nimi asociujú ukladanie autorsky chráneného obsahu a voľné šírenie autorských a iných diel[xxvi]. Z tohto dôvodu „odhrýzajú“ z trhového koláča podnikateľským subjektom podnikajúcim lege artis. Preto platí, že pirátsky web nemôžu nahradiť alebo vytlačiť z trhu legálne cloudové úložiská alebo obdobné projekty, ako sú napríklad Skydrive alebo Dropbox[xxvii].