Mečiarove amnestie vs. vyhlásenie právnikov

Dalo by sa napísať, že ako skoro každý druhý rok, tak aj tento bude naša národná rada hlasovať o schválení návrhu ústavného zákona o zrušení amnestií udelených bývalým predsedom vlády V. Mečiarom. V tomto súvise skupina právnikov vydala zaujímavé vyhlásenie.

Kristína  Jurišová 30. 01. 2017 10 min.

Keďže ide o „neverending story“ v kontexte samotného hlasovania (posledne navrhol túto možnosť poslanec Budaj) – zvýšilo to tlak na viacerých „frontoch“.

Pozitívom v tomto prípade je, že väčšia časť nielen politického spektra sa zhoduje nad absenciou morálnosti predmetných amnestií. Negatívom je, že veľká tentokrát politicko (z časti aj právnická) obec sa domnieva, že základné princípy práva sú stopkou pre takúto formu zrušenia amnestií.

V článku zhrnieme v 7 bodoch základné východiská sformulované v rámci „Vyhlásenia právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom“ (ďalej aj „vyhlásenie“), pod ktoré sa podpísali osobnosti slovenského práva, akými sú napríklad Vozár, Ovečková, Kubina, Čaputová či Berthotyová. Podpísané osobnosti pod týmto vyhlásením sú presvedčené, že zrušenie amnestií vydaných bývalým predsedom vlády V. Mečiarom formou ústavného zákona, je v právnom štáte legálnym a legitímnym prostriedkom. Za cieľ takéhoto zákona považujú nielen plnenie si medzinárodných záväzkov, ale aj poskytnutie účinnej ochrany základným právam obetí amnestovaných skutkov.

Vyhlásenie v 7 bodoch

1. Škvrna nášho štátu – zneužitie práva

Na úvod vyhlásenia je pomerne stručne a výstižne obsiahnuté, čo spôsobili tzv. Mečiarové amnestie: „Bývalý predseda vlády V. Mečiar svojimi rozhodnutiami o amnestiách, ktoré sa v jednej časti týkali konkrétneho skutku zavlečenia slovenského občana do cudziny a konkrétneho skutku zmarenia riadne vyhláseného referenda, nezohľadňoval záujmy občanov, ani zachovanie a obhajobu ústavy, ktoré predstavujú jediné ústavne upravené dôvody, ktoré musí prezident republiky (zastupovaný predsedom vlády) zohľadňovať pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí. Svojimi rozhodnutiami o amnestiách tak výrazne negatívne zasiahol do prirodzenej spravodlivosti a slušnosti v práve a zneužil právo. Uvedené zneužitie práva nemá v novodobej histórii Slovenska obdobu a je škvrnou každého štátu, ktorý je demokratický a právny.“ (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

2. „Neslušný“ nález ústavného súdu

To, že v roku 1998 Mikuláš Dzurinda ako predseda vlády, ktorý zastupoval prezidenta zrušil tieto amnestie malo za následok rozhodnutia prvého senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vedeného sudcom T. Šafárikom. Celý proces vyvrcholili 20. 12. 1999 nálezom. Tento nález zrušil vznesenie obvinenia bývalému námestníkovi riaditeľa SIS J. Svěchotovi. Vo vyhlásení sa ďalej uvádza: „Pred 17 rokmi dňa 29. decembra 1999 vydala skupina ústavných a trestných právnikov zásadné stanovisko, v ktorom zanalyzovala stanoviská a závery prvého senátu ústavného súdu. V týchto rozhodnutiach prvý senát ústavného súdu nielen nerešpektoval celú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, ale ani samotný text ústavy, ako aj viaceré kľúčové princípy právneho štátu – princíp právnej istoty a dôvery v právo, princíp zákazu zneužívania práva a princíp vylúčenia štátnych funkcionárov z udelenia amnestie. Týmito rozhodnutiami prvého senátu ústavného súdu bolo umožnené, aby bývalí vysokí štátni funkcionári, ktorí boli a naďalej sú dôvodne podozriví zo spáchania skutkov štátneho terorizmu, unikali spravodlivosti. Takýto stav je pre právny štát neprípustný.“ (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

3. Prečo nám nepomôže Ústavný súd?

„Možnosť preskúmať ústavný súlad samotných rozhodnutí o amnestiách ústavným súdom je vylúčená vzhľadom na jednoznačný text čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Právomoc nášho ústavného súdu je totiž definovaná odlišne od právomoci Ústavného súdu Českej republiky. Kým Ústavný súd ČR má právomoc preskúmavať ústavnosť akýchkoľvek právnych predpisov a v prípade zistenia ich protiústavnosti tieto právne predpisy zrušiť (čl. 87 ods. 1 Ústavy ČR), slovenský ústavný súd má právomoc preskúmavať ústavnosť iba presne vymedzeného okruhu právnych predpisov, ktorými sú zákony, nariadenia vlády, všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, miestnej štátnej správy a územnej samosprávy (čl. 125 ods. 1 ústavy). Do tohto taxatívneho výpočtu právnych predpisov však nie je zahrnuté rozhodnutie prezidenta o amnestii, napriek tomu, že tento právny akt má obvykle normatívnu povahu. V tejto súvislosti tiež pripomíname, že ani výrazne širšia ústavná úprava právomoci Ústavného súdu Českej republiky neumožňuje preskúmavať ústavný súlad rozhodnutia prezidenta o amnestii (uznesenie ÚS ČR zo dňa 5. 3. 2013, sp. zn. Pl. ÚS 4/13).“ (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

4. Keď je „šéfom“ ústavný zákon

„V právnom štáte je možné a prípustné prekonať (revokovať) rozhodnutie ústavného súdu jedine zmenou ústavy alebo schválením ústavného zákona. Tento postup predstavuje zásah ústavodarnej moci, ktorá je najvyššou mocou v štáte a patrí ľudu, ktorý je zvrchovaným vládcom štátu. Pri súčasnom nastavení nášho právneho poriadku sa môže ústavodarná moc občanov vykonať len tak, že sa v ich mene uznesú ich slobodne zvolení zástupcovia na ústavnom zákone. Uvedený postup je úplne legitímny a bol použitý opakovane aj v ústavnom systéme Slovenskej republiky – napr. zmenou ústavy pri viazanosti prezidenta návrhmi predsedu vlády na menovanie členov vlády, alebo dokonca aj značne neštandardným spôsobom formou schválenia osobitného ústavného zákona, ktorý zriadil výbor národnej rady ako odvolací správny orgán vo vzťahu k rozhodnutiam Národného bezpečnostného úradu.“ (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

5. Nielen väzni, čakajú na amnestiu...

„V prípade skutkov, v súvislosti s ktorými boli udelené amnestie bývalého predsedu vlády V. Mečiara, je vážne podozrenie, že sa na trestnej činnosti podieľali štátne orgány. Využitím prezidentského oprávnenia udeliť amnestiu sa zabránilo preskúmať toto závažné podozrenie a došlo k potlačeniu princípov materiálneho právneho štátu a k zneužitiu práva. Právna úprava platí v zásade do budúcnosti (princíp zákazu retroaktivity). Jej základným účelom v oblasti trestného práva je, aby mal každý jednotlivec (resp. právnická osoba) adekvátnu výstrahu, aké jeho konanie alebo opomenutie bude sankcionované ako trestný čin. Je zjavné, že skutky, zo spáchania ktorých sú podozriví bývalí vysokí štátni funkcionári, napĺňali v čase ich spáchania všetky zákonné znaky skutkových podstát trestných činov a ich páchatelia o tom mali vedomosť. Vydanými amnestiami (rovnako ako napríklad premlčaním) vznikla len procesná prekážka pre pokračovanie v trestnom stíhaní, pričom z ústavnoprávneho hľadiska je irelevantné, či sú jednotlivé inštitúty zániku trestnosti upravené v hmotnom alebo v procesnom práve. Naviac – v čase rozhodnutia o amnestiách v roku 1998 bolo aboličné rozhodnutie prezidenta o amnestii dôvodom neprípustnosti trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. a) vtedy platného Trestného poriadku. Následky aboličného rozhodnutia prezidenta o amnestii neboli v hmotnom práve vôbec upravené (§§ 65-70 vtedy platného Trestného zákona). Zrušenie amnestií ústavným zákonom nezmení definíciu skutkových podstát trestných činov, ktoré bude možné aplikovať na skutky amnestované v roku 1998, ani výšku vtedy platných a účinných trestných sadzieb. Orgány činné v trestnom konaní budú mať na trestné stíhanie týchto skutkov k dispozícii rovnaký zákonný rámec, ako mali v čase, keď boli tieto skutky spáchané. Zrušenie amnestií ústavným zákonom preto nemôže sklamať legitímne očakávanie a dôveru v právo zo strany podozrivých osôb. Zákaz retroaktivity trestných noriem zakotvený v čl. 50 ods. 6 ústavy sa týka posúdenia trestnosti činu v čase jeho spáchania a výšky do úvahy prichádzajúceho trestu. Neaplikuje sa teda nielen na okolnosti týkajúce sa zániku trestnosti skutku, ale napríklad ani na riešenie otázok súvisiacich s podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, R 59/2003). Obdobný prípad zneužitia práva sa vyskytol v diktátorských a vojenských formách vlády. Po nástupe demokratických síl tieto krajiny urobili právne kroky, aby nepriznali účinok rozhodnutiam o amnestiách, ktoré mali zabrániť vyšetreniu a potrestaniu osôb zodpovedných za závažné porušovania ľudských práv, vrátane násilných zabití a násilných zmiznutí (rozsudky Medziamerického súdu pre ľudské práva vo veci Barrios Altos v. Peru a Bulacio v. Argentína). S tým vo sfére medzinárodného práva korešponduje Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 47/133 zo dňa 18. decembra 1992, ktorou bola vyhlásená Deklarácia o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím. Podľa čl. 18 ods. 1 tejto Deklarácie: „V prospech osôb, ktoré spáchali alebo údajne mali spáchať trestné činy uvedené v čl. 4 ods. 1 [teda všetky činy násilného zmiznutia], je neprípustné použiť akúkoľvek zvláštnu amnestiu alebo podobné opatrenie, ktorých účinkom by mohlo byť vyňatie z akéhokoľvek trestného konania alebo uloženia sankcií.“ (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

6. Radbruchová formula

„Ak sú podozriví zo spáchania mimoriadne závažnej trestnej činnosti už takmer 20 rokov vo výhode vďaka zneužitiu práva vo forme vydaných amnestií, nastal čas, aby sme uprednostnili trvajúcu bolesť obetí a pozostalých po obetiach amnestovaných skutkov pred neoprávnenými očakávaniami podozrivých, že vydané amnestie im natrvalo zabezpečia beztrestnosť. V tejto súvislosti odkazujeme na známu Radbruchovu formulu, ktorá znie: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť.“ (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

7. Zmluva vs. zákon

„... Slovenská republika koncom roku 2014 ratifikovala Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím z roku 2006. Podľa tejto medzinárodnej zmluvy, ktorá ma prednosť pred zákonmi, a na ktorú sa vzťahuje ústavou formulovaná povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať svoje medzinárodné záväzky, vzniká náš pozitívny záväzok prijať potrebné opatrenia: (1) na zabránenie činom, ktoré maria vedenie vyšetrovania, a (2) na potrestanie činov únosu, ktorých sa dopustili zástupcovia štátu (čl. 3 a čl. 12 ods. 4 dohovoru). Vznik tohto medzinárodného záväzku má zásadný význam a vnáša nový pohľad na otázku zrušenia amnestií, ktorý tu pri minulých pokusoch nebol." (zdroj: Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia amnestií ústavným zákonom)

Až na samotnom hlasovaní o návrhu zákona uvidíme, akú váhu malo u poslancov predmetné vyhlásenie, ktorého základné východiská sme zhrnuli do 7 bodov. Pripomíname, že posledné hlasovanie o zrušení týchto amnestií dopadlo veľmi “bez-vôľe” a to v pomere, že za návrh na ich zrušenie hlasovalo len 55 zo 129 prítomných poslancov. 

Zoznam právnikov podpísaných pod vyhlásením:

JUDr. Juraj Babjak                                                    bývalý sudca Ústavného súdu SR
JUDr. Elena Berthotyová, PhD. predsedníčka správneho senátu Najvyššieho súdu SR
JUDr. Zuzana Čaputová advokátka
Mgr. Dušan Čimo sudca Najvyššieho súdu SR
JUDr. Rudolf Čirč predseda občianskoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR
JUDr. Zuzana Ďurišová predsedníčka správneho senátu Najvyššieho súdu SR
JUDr. Miroslav Gavalec, PhD. predseda správneho senátu Najvyššieho súdu SR            
JUDr. Marián Giba, PhD. vedúci katedry ústavného práva Právnickej fakulty UK, prodekan
Doc. JUDr. Martina Jánošíková, PhD.      riaditeľka Ústavu medzinárodného a európskeho práva Právnickej fakulty UPJŠ
JUDr. Juraj Kliment predseda trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR
Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc.        

bývalý sudca Súdneho dvora EÚ

bývalý sudca Ústavného súdu SR

Doc. JUDr. MUDr. Peter Kováč, PhD. docent v odbore trestné právo 
JUDr. Peter Krajčovič      bývalý zastupujúci predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR
Doc. JUDr. Peter Kresák, CSc. bývalý sudca Ústavného súdu ČSFR        
JUDr. Peter Kubina advokát
JUDr. Daniel Lipšic advokát
JUDr. Ján Luby bývalý sudca Ústavného súdu SR
Prof. JUDr. Ján Mazák, PhD.       

bývalý predseda Ústavného súdu SR

bývalý generálny advokát Súdneho dvora EÚ

JUDr. Viera Mrázová, CSc. bývalá sudkyňa Ústavného súdu SR

Prof. JUDr. Oľga Ovečková, DrSc.

JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D.

vedecký pracovník ÚŠaP SAV

Advokát

JUDr. Peter Paluda         

predseda trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR

bývalý národný člen Eurojustu za SR      

JUDr. Peter Szabo predseda trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu SR

JUDr. Daniel Šváby

sudca Súdneho dvora EÚ

bývalý sudca Ústavného súdu SR

Doc. JUDr. Jozef Vozár, CSc. riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV
Doc. JUDr. Peter Vršanský, CSc.

docent v odbore medzinárodné právo

bývalý zástupca SR pred ESĽP