Možnosť zapretia otcovstva po asistovanej reprodukcií

V dnešnom článku sa venujeme rozhodnutiu súdu, ktoré reaguje na otázku, či je možné zaprieť otcovstvo v prípade zákroku asistovanej reprodukcie. Prípad nezosobášeného páru, ktorý sa po narodení dieťaťa súdil o možnosť otcovstvo zaprieť, odhalil dieru v slovenskej právnej úprave, konkrétne zákona o rodine. Ako by sa malo na takéto situácie prihliadať?

Martina Beňovská 27. 04. 2021 6 min.

V predmetnom konaní o zapretie otcovstva pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že navrhovateľka otehotnela po zákroku asistovanej reprodukcie, pričom spermie poskytol anonymný darca. Partner navrhovateľky teda nebol biologickým otcom maloletej. Súd v takomto formálnom nazeraní na zapretie otcovstva videl hrubý zásah do práv otca, ale predovšetkým do práv dieťaťa. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že obaja rodičia poskytli súhlas na umelé oplodnenie navrhovateľky. Súčasťou súhlasu je aj poučenie o právnych následkoch umelého oplodnenia, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Súhlas partnera je právnym úkonom, preto sa naň vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náležitostiach právnych úkonov, ako aj neplatnosti právneho úkonu. Súhlas je odvolateľný, k čomu v tomto prípade nedošlo, preto bol tento právny úkon platný.

Za situácie, kedy sa na účastníkov konania pri vykonaní zákroku asistovanej reprodukcie pozeralo ako na manželov, má sa aj pri posudzovaní zapretia otcovstva vzťahovať analogicky príslušné ustanovenie § 87 ods. 2 zákona o rodine, ktoré pojednáva o možnosti zapretia otcovstva po uskutočnení zákroku asistovanej reprodukcie u manželky. Zákon o rodine v tejto súvislosti vylučuje právo zaprieť otcovstvo v prípade, ak manžel poskytol svoj súhlas na umelé oplodnenie manželky. V prípade heterológnej inseminácie (spermiami neznámeho darcu), je irelevantné, že partner matky dieťa nesplodil, možno len dokazovať, že otehotnela inak po zákroku asistovanej reprodukcie. Zakotvením tohto pravidla v zákone o rodine mal zákonodarca v úmysle chrániť maloleté dieťa a zabezpečiť mu istotu a právo na oboch rodičov po jeho narodení.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľka nemohla byť úspešná. Po narodení dieťaťa obaja rodičia, poučení o právnych následkoch svojho konania, súhlasne vyhlásili, že otcom dieťaťa je partner navrhovateľky. Vzniklo u neho tzv. sociálne otcovstvo, a tak on, matka a aj maloletá ho vnímali, ako biologického otca maloletej s tým, že sa u neho a aj u maloletej vytvoril vzťah ako medzi rodičom a dieťaťom. Do doby, kým matka nezačala svojvoľne otcovi brániť v kontakte s dcérou, nebol tento vzťah len formálny, ale skutočným vzťahom medzi rodičom a dieťaťom. Navrhovateľ sa o dieťa zaujímal, trávil s ním voľný čas, komunikoval s ním, zakupoval mu ošatenie, hračky a iné potreby, prispieval na jeho výživu. Ani jeden z rodičov nemohol spochybniť otcovstvo, keďže v opačnom prípade by išlo o hrubý zásah do práv dieťaťa. Súd zamietol návrh ako nedôvodný.

Proti rozsudku podala odvolanie matka namietajúc, že s mužom, ktorého otcovstvo má byť zapreté netvorila spoločnú domácnosť. Tvrdila, že partner matky nikdy neprejavoval žiadny záujem o dieťa, na asistovanú reprodukciu jej neprispel. Nemôže byť otcom dieťaťa len na základe toho, že podpísal súhlasné vyhlásenie a je v matrike zapísaný ako otec. Dieťa nemá ani jeho priezvisko. Pre otcovstvo partnera matky je potrebné  aplikovať druhú domnienku otcovstva, ktoré je možné zaprieť. Navrhovateľka preto navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Posúdenie odvolacím súdom

Súd prvej inštancie správne konštatoval, že slovenská právna úprava nemyslí na prípady asistovanej reprodukcie pri nezosobášených partneroch, a to spôsobom, ako je tomu v prípade manželov (§ 87 ods. 2 zákona o rodine). Možno aj táto zákonná situácia viedla účastníkov konania k vykonaniu asistovanej reprodukcie v Českej republike, pričom v rámci informovaného súhlasu sa podriadili tamojšej právnej úprave. Boli uzrozumení s tým, že po narodení dieťaťa sa stanú rodičmi dieťaťa. V konečnom dôsledku, mužovi, ktorý dal na asistovanú reprodukciu súhlas, svedčí domnienka otcovstva v súlade s ust. § 778 zákona č. 89/2012 Sb. Občánsky zákoník.

Maloletá sa narodila na území Slovenskej republiky a keďže účastníci konania neboli manželia, prvá domnienka otcovstva manžela matky podľa § 85 a nasl. zákona o rodine[1] bola v predmetnom prípade vylúčená. Pre účely administratívneho zápisu otca do rodného listu sa vyžadovalo súhlasné vyhlásenie rodičov, ktoré účastníci konania pred úradom matriky vykonali v súlade s ust. § 90 a nasl. zákona o rodine.

Od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov matka odvodzuje možnosť jeho zapretia za podmienok ustanovených podľa § 93 zákona rodine. Asistovaná reprodukcia je však vysoko špecifickým prípadom splodenia dieťaťa, ktorý prirodzene vyžaduje odklon od všeobecných podmienok zapretia otcovstva podľa § 93 zákona o rodine. Odôvodnenie súdu prvej inštancie bolo v tejto súvislosti pomerne presvedčivé, preto sa s nim odvolací súd stotožnil. V predmetnom prípade totižto nie je možné, aby maloleté dieťa malo v rodnom liste zapísaného biologického otca, vylučuje to samotná podstata asistovanej reprodukcie, založená na použití biologického materiálu tretej osoby, v tom prípade anonymného muža.

V dôsledku už zmienenej absencie právnej úpravy asistovanej reprodukcie nezosobášených rodičov, súd prvej inštancie správne hľadal právnu normu, čo do obsahu úpravy najbližšiu. Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky sa účastníci konania po vykonaní asistovanej reprodukcie de facto nachádzajú v rovnakom postavení ako by tomu bolo v prípade manželov. Predpoklady zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu je preto potrebné abstrahovať z dikcie § 87 ods. 2 zákona o rodine, a teda otcovstvo voči dieťaťu narodenému v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom partnera matky možno zaprieť, len ak by sa preukázalo, že matka otehotnela inak.

Odvolací súd uviedol, že identické predpoklady zapretia otcovstva plynú aj z § 787 zákona č. 89/2012 Sb. Občánsky zákoník, ktoré však, na rozdiel od uznania rodičovstva, nie je aplikovateľné v predmetnom prípade, sledujúc pritom dikciu § 23 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Pre účely komparácie právnych úprav, ktoré sú pre rozhodovanie relevantné, je však toto ustanovenie vhodné, zohľadniac, že rodičia sa pri podpise žiadosti a informatívneho súhlasu podriadili českej právnej úprave.  

Z obsahu spisu síce nie je zrejmé, či ku dňu, ku ktorému je datovaná žiadosť o vykonanie asistovanej reprodukcie, bol aj úkon asistovanej reprodukcie vykonaný, možno však rozumne predpokladať, že žiadosť vykonaniu úkonu predchádzala. Podľa dátumu narodenia maloletej je zrejmé, že ani od žiadosti neuplynulo viac ako 300 dní. Navyše, matka v konaní netvrdila, že by otehotnela inak, ako v dôsledku vykonanej asistovanej reprodukcie.

Za daného stavu, zapretie otcovstva voči maloletej je zo zákona vylúčené. V kontexte odvolacích námietok matky o financovaní úkonu asistovanej reprodukcie, záujme otca o maloletú po jej narodení, či priezvisku maloletej, odvolací súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti sú bez relevancie vo vzťahu k zapretiu otcovstva. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď návrh matky ako nedôvodný zamietol. Z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Zdroj: rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 24CoP/151/2020

  • Poznámky pod čiarou