Nemecké mýto pre osobné motorové vozidlá je v rozpore s právom Únie

V dnešnom článku sa venujeme čerstvému rozsudku Súdneho dvora zo dňa 18. júna 2019. Súdny dvor sa tu zaoberal nemeckou právnou úpravou, ktorá ukladá povinnosť zakúpenia známky na používanie pozemných komunikácií. Problém je, že tento poplatok sa nevzťahuje na každého. Koho zaväzuje a prečo nie je v súlade s právom EÚ sa dozviete nižšie.

Bc. Magdaléna Karvaiová 18. 06. 2019 3 min.

Právna úprava, ktorá zavádza poplatok na používanie federálnych ciest vrátane diaľnic osobnými motorovými vozidlami, ukladala majiteľom osobných vozidiel novú povinnosť a to uhrádzať tzv. ,,poplatok za používanie infraštruktúry“ poznaný ako mýto.

Tento poplatok predstavoval zákonnú povinnosť uhradiť poplatok všetkých majiteľov motorových vozidiel, ktorí majú svoje auto registrované v Nemecku, ako aj majiteľov a vodičov osobných motorových vozidiel registrovaných v zahraničí, ktorí použili nemeckú diaľnicu. Pre nemecké vozidlá výška poplatku predstavovala sumu maximálne 130 EUR a majitelia zahraničných vozidiel si mohli zakúpiť známku na desať dní (2,50 – 25 EUR), dva mesiace (7 – 50 EUR) alebo na rok, pričom ročná známka pre zahraničné vozidlo predstavovala rovnako sumu 130 EUR.

Právo Európskej únie umožňuje členským štátom zaviesť takú právnu úpravu, ktorou tieto štáty menia systém financovania svojej cestnej infraštruktúry a to aj takým spôsobom, kedy financovanie vykonávajú užívatelia tejto infraštruktúry, avšak platí, že financovanie užívateľmi musí byť spravodlivé a vykonávané primeraným spôsobom.

Čo predstavovalo problém

Pri zavedení týchto pravidiel sa Nemecko odvolávalo na zásady ,,používateľ platí“ a ,,znečisťovateľ platí“, ktorými možno takéto zákony odôvodniť. Problém však predstavovalo ustanovenie, podľa ktorého si majitelia nemeckých motorových vozidiel mohli uplatniť daňovú úľavu v plnej výške sumy tohto poplatku, teda 130 EUR. Z tohto vyplýva, že sa na financovaní cestnej infraštruktúry podieľali iba zahraniční vodiči a majitelia áut, ktorí možnosť takejto daňovej úľavy nemali.

Na Komisiu sa preto obrátilo Rakúsko, ktoré po jej vyjadrení smerovalo svoju žalobu na Súdny dvor EÚ. S podporou Holandska uvádzali, že takáto právna úprava je v rozpore s právom EÚ a to najmä v rozpore so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

Rozsudok Súdneho dvora

Rozsudkom Súdny dvor vyjadril súhlas s názorom Rakúska, pričom uviedol, že právna regulácia Nemecka je v rozpore s právom EÚ. Jeho rozsudok možno analyzovať v troch rovinách. V prvej sa Súdny dvor zaoberal otázkou diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorú podľa jeho tvrdení v takejto právnej úprave nachádza. V tomto rozsudku totiž uviedol: ,,Pokiaľ ide o zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, Súdny dvor konštatuje, že dôsledkom úľavy na daň z motorových vozidiel, ktorú si môžu uplatniť majitelia vozidiel registrovaných v Nemecku, je plná kompenzácia poplatku za používanie infraštruktúry, ktorý títo majitelia uhradili, takže ekonomické zaťaženie vyplývajúce z uvedeného poplatku v skutočnosti znášajú len majitelia a vodiči vozidiel registrovaných v iných členských štátoch“.

Na druhej strane sa však venoval aj otázke voľného pohybu tovaru, ktorý by mohol byť ohrozený vzhľadom na to, že finančným záväzkom podliehajú vozidlá zahraničné, pre ktorých môže byť táto finančná záťaž smerodajná pri pohybe tovarov. V neposlednom rade súdny dvor skúmal aj možnosť bránenia prístupu poskytovateľov a príjemcov služieb, ktorí pochádzajú z iného členského štátu. Je totiž veľmi možné, že majitelia áut, ktorí v súvislosti s poplatkom nedostali možnosť daňovej úľavy zvýšia cenu tovarov a služieb, ktoré v Nemecku poskytnú, vzhľadom na svoje náklady.  

Tento rozsudok možno považovať za ojedinelý z dôvodu, že tu členský štát využil svoje právo na podanie žaloby pre nesplnenie povinnosti ďalším členským štátom, pričom takáto žaloba bola do dnešného dňa podaná iba osem krát. Viac informácií o tomto rozsudku nájdete pod spisovou značkou C- 591/17.