Nie každé porušenie dopravných predpisov je priestupkom

Nepatrné prekročenie rýchlosti, zastavenie alebo státie v rozpore so zákonom, či nezapnuté svetlá za bieleho dňa – uvedené povinnosti porušil zrejme už každý vodič. Pre ich nízku závažnosť sú aj niektorí policajti zhovievavejší a za ich porušenie uložia priestupcovi pokutu v minimálnej výške, spravidla 10 až 20 EUR. Jedná sa ale naozaj o priestupok?

Nie každé porušenie dopravných predpisov je priestupkom

Čo je to priestupok

Priestupok predstavuje jeden z druhov správnych deliktov, s ktorým sa stretávame vo verejnej správe. Základným prameňom priestupkového práva je zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoP“), ktorý predstavuje čiastočnú kodifikáciu deliktov tohto druhu.

Legálna definícia priestupku je obsiahnutá v ustanovení § 2 ods. 1 ZoP, pričom priestupok je v tomto ustanovení vymedzený pozitívne aj negatívne.

Pozitívne vymedzenie priestupku je charakterizované formálnymi a materiálnymi znakmi, ktoré musia byť v každom jednotlivom prípade naplnené súčasne.

Priestupkom je teda zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v ZoP alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Posledné slová zákonnej definície priestupku („ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin“) predstavujú jeho negatívne vymedzenie. Pokiaľ by teda určité konanie napĺňalo znaky priestupku a zároveň aj trestného činu, zodpovednosť by sa mala prednostne posudzovať podľa trestnoprávnych predpisov.

 

Formálna stránka priestupku

Formálna stránka priestupku sa skladajú z dvoch zložiek, a to všeobecných formálnych znakov a osobitných formálnych znakov.

Medzi všeobecné formálne znaky zaraďujeme vek páchateľa a jeho príčetnosť. Páchateľ je zodpovedný za priestupok, ak v čase jeho spáchania dovŕšil vek najmenej 15 rokov.

Pojem „príčetnosť“ ZoP (ako ani Trestný zákon) nedefinuje. Oba právne predpisy však uvádzajú okolnosti, za existencie ktorých je príčetnosť páchateľa vylúčená. Za priestupok teda nie je zodpovedný ten, kto pre duševnú poruchu v čase jeho spáchania nemohol rozpoznať, že ide o porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, alebo nemohol ovládať svoje konanie. Zodpovednosti sa však nezbavuje ten, kto sa do stavu nepríčetnosti priviedol, hoci len z nedbanlivosti, požitím alkoholu alebo užitím inej návykovej látky.

Za osobitné znaky formálnej stránky priestupku sa považujú znaky konkrétnej skutkovej podstaty priestupku, ktorá je tvorená objektom, objektívnou stránkou, subjektom a subjektívnou stránkou. Napríklad pri prekročení rýchlosti (vodičom motorového vozidla) je objektom priestupku bezpečnosť cestnej premávky, objektívnou stránkou je jazda motorovým vozidlom vyššou rýchlosťou, ako je povolená, ohrozenie bezpečnosti cestnej premávky a príčinná súvislosť medzi prekročením rýchlosti a ohrozením bezpečnosti cestnej premávky, subjektom je vodič, ktorý je v čase spáchania skutku príčetný a dovŕšil vek najmenej 15 rokov a subjektívnou stránkou je úmysel vodiča prekročiť povolenú rýchlosť (vedel, že prekročením rýchlosti môže ohroziť bezpečnosť premávky a s týmto následkom bol prinajmenšom uzrozumený).

 

Materiálna stránka priestupku

Materiálnu stránku priestupku vyjadrujú slová „ohrozuje alebo porušuje záujem spoločnosti“. Materiálna stránka priestupku je rovnako dôležitá ako formálna, pričom pri absencii ktorejkoľvek z nich nemožno hovoriť o priestupku.

Materiálny znak priestupku je v právnej teórii tiež nazývaný ako „spoločenská škodlivosť“[1], teda zavinené konanie páchateľa musí ohrozovať alebo porušovať záujmy spoločnosti (v tomto prípade záujem na bezpečnej a plynulej cestnej premávke). Obdobne uvádza aj Najvyšší súd Slovenskej republiky: „Pri priestupku je dôležité nielen to, či ide o konanie, ktoré je za priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ale musí ísť aj o konanie, ktorého sa obvinený z priestupku dopustil prinajmenšom z nevedomej nedbanlivosti a musí sa ním porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti.“.[2]

Priestupkom je teda zavinené konanie, ktoré nielen vyčerpáva formálne znaky skutkovej podstaty toho-ktorého priestupku, ale zároveň musí byť toto konanie pre spoločnosť škodlivé, teda musí porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti (bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky).

Súdna prax tiež uvádza, že vo všeobecnosti možno vychádzať z toho, že konanie, ktorého formálne znaky sú označené zákonom za priestupok, napĺňa v bežne sa vyskytujúcich prípadoch aj materiálny znak priestupku, lebo porušuje či ohrozuje určitý záujem spoločnosti. Neplatí to iba v prípade, ak ďalšie významné skutočnosti vylučujú, aby takýmto konaním bol porušený alebo ohrozený právom chránený záujem spoločnosti; tieto okolnosti však musia byť posudzované v každom konkrétnom prípade a nemožno v tomto smere prijať nejaký paušálny záver.

Najvyšší súd SR v inom rozhodnutí vyslovil záver, že rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Bratislava IV vychádza len z formálneho chápania priestupku. To je však v rozpore s obsahom pojmu priestupok i účelom zákona o priestupkoch.[3]

Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej ako „NSS ČR“) judikoval, že každý konkrétny priestupok je treba posudzovať z toho hľadiska, či po formálnej stránke naplňuje skutkovú podstatu priestupku, ale i z hľadiska materiálneho korektívu.[4]

V inom rozhodnutí NSS ČR uviedol, že stejně jako dosud u trestných činů, tak i pro trestnost jednání vykazujícího formální znaky přestupku je třeba, aby došlo také k naplnění jeho materiální stránky. Lze tedy obecně vycházet z toho, že jednání, jehož formální znaky jsou označeny zákonem za přestupek, naplňuje v běžně se vyskytujících případech materiální znak přestupku, neboť porušuje či ohrožuje určitý zájem společnosti. Z tohoto závěru však nelze dovodit, že by k naplnění materiálního znaku skutkové podstaty přestupku došlo vždy, když je naplněn formální znak přestupku zaviněným jednáním fyzické osoby[5] alebo, že k jeho trestnosti (správneho deliktu) však nepostačuje, že jednání po formální stránce vykazuje znaky skutkové podstaty deliktu, pokud zároveň není jednáním společensky nebezpečným (škodlivým). Jinými slovy, aby mohlo být určité protiprávní jednání kvalifikováno jako správní delikt, musí být kromě formálních znaků deliktního jednání naplněna i materiální stránka deliktu, a jednání musí vykazovat určitou míru společenské nebezpečnosti ve vztahu k porušené povinnosti, stanovené zákonem na ochranu odpovídajících hodnot.[6]

Veľmi správne to tiež vystihol Rostislav Michálek, ktorý uvádza, že nelze klást rovnítko mezi porušením zákona a společenskou škodlivostí.[7]

Je teda zrejmé, že o priestupok sa bude jednať iba v prípade, ak bude súčasne (popri formálnych znakoch) naplnený i znak materiálny. Nie je možné prijať jednoznačný záver o tom, že zavinené konanie, hoci napĺňa formálne znaky priestupku, automaticky napĺňa i materiálnu stránku správneho deliktu (priestupku). Zavinené konanie páchateľa je potrebné vždy skúmať s ohľadom na okolnosti prípadu (napr. hustota cestnej premávky, druh pozemnej komunikácie, viditeľnosť, stav počasia, technický stav vozidla). V tejto súvislosti hovoríme tiež o tzv. „bagateľných“ priestupkoch, teda priestupkoch, ktoré nevykazujú dostatočný stupeň spoločenskej škodlivosti na to, aby mohli byť označené za priestupok v zmysle ZoP.

Nazeranie na priestupku čisto formálne teda nie je správne, a dolovíme si tvrdiť, že ani nie je zákonné. Každé konanie, ktoré napĺňa znaky priestupku, je potrebné skúmať aj z materiálneho hľadiska, pričom v tejto súvislosti poukazujeme na ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona (materiálny korektív).[8] Predmetné ustanovenie vypočítava hľadiská, na ktoré treba pri závažnosti činu prihliadať. Jedná sa o spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa.

Pokiaľ by konanie napĺňajúce formálne znak priestupku vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti nedosahovalo potrebný stupeň spoločenskej škodlivosti, nemalo by sa podľa nášho názoru jednať o priestupok, pričom policajt by na ne mal obligatórne prihliadať, nakoľko materiálna stránka priestupku (jej existencia) je zákonným predpokladom na vyvodenie zodpovednosti za priestupok.

Ako príklad uvádzame porušenie ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o cestnej premávke, teda vodič by počas jazdy nemal rozsvietené stretávacie svetlomety alebo im na roveň postavené osvetlenie. Je rozdiel jazdiť motorovým vozidlom bez zapnutých svetlometov v noci alebo v letných dňoch na poludnie. Je zrejmé, že v oboch prípadoch vodič napĺňa formálnu stránku priestupku. Pokiaľ ide o materiálnu stránku, v prvom prípade je celkom zjavná (keďže vozidlo, ktoré nie je osvetlené v nočných hodinách predstavuje reálne riziko pre bezpečnosť premávky), avšak v druhom prípade by sme o jej prítomnosti mohli polemizovať. Vodič jazdiaci na poludnie v letných dňoch je aj bez zapnutých svetlometov stále dostatočne viditeľný pre iných účastníkov cestnej premávky, preto s prihliadnutím aj na ďalšie okolnosti svedčiace v prospech vodiča, by sme mohli dospieť k záveru, že materiálna stránka by bola v tomto prípade tak zanedbateľná, že by sa nemuselo jednať vôbec o priestupok.

V súvislosti s nepatrným prekročením rýchlosti dávame do pozornosti judikát NSS ČR[9], ktorý sa zaoberal prekročením rýchlosti o 2 km/h, teda vodič jazdil v obci rýchlosťou 52 km/h (po zohľadnení odchýlky ± 3 km/h). Správne orgány uznali vodiča za vinného z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a bola mu uložená pokuta vo výške 1.500,- Kč. Krajský súd v Ústí nad Labem tieto rozhodnutia zrušil, pričom prihliadol najmä k tomu, že išlo o bagateľné prekročenie rýchlosti, ktoré je v bežnej premávke ťažko rozpoznateľné. Taktiež poukázal na to, že k prekročeniu rýchlosti došlo na prehľadnom úseku pozemnej komunikácie. NSS ČR kasačnú sťažnosť správneho orgánu zamietol a nad rámec správnym orgánom vytýkal, že sa materiálnou stránkou priestupku vôbec nezaoberali v tom smere, či spoločenská škodlivosť konania vodiča nie je znížená do takej miery, že by materiálna stránka nebola vôbec prítomná.

 

Záver

V článku sme sa snažili poukázať na skutočnosť, že nie každé porušenie dopravných predpisov je za každých okolností priestupkom. Na vyvodenie zodpovednosti za priestupok totiž nestačí, aby boli naplnené formálne znaky tohto druhu deliktu, ale nutné je skúmať i materiálnu stránku a okolnosti spáchania skutku, ktoré môžu spoločenskú škodlivosť znižovať na takú zanedbateľnú mieru, že sa nebude vôbec jednať o priestupok

Hoci sú priestupky vyznačované nižšou spoločenskou škodlivosťou ako trestné činy, nemožno sa obmedzovať iba na ich formálne chápanie pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti, nakoľko takéto ponímanie priestupkov je v priamom rozpore so zákonom a jeho účelom.

Nepovažujeme potom postup príslušníkov Policajného zboru za celkom správny, ak bez ďalšieho skúmania relevantných okolností ukladajú pokuty, hoci na spodnej hranici zákonnej sadzby, iba za formálne porušenie zákona. Potrestanie vodičov za porušenie dopravných predpisov pritom nie je možné paušalizovať (v prospech alebo neprospech páchateľov), preto je v každom jednotlivom prípade potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu.

 

 

Poznámky pod čiarou:

[1] Dostupné na [online]. [cit.20.07.2018] http://www.epi.sk/eurokodex-komentovane-ustanovenie/Eurokodex-komentar-k-p-2-zakona-372-1990-Zb.htm.

[2] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. júna 2013 sp. zn. 10 Sžd 3/2013.

[3] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. mája 2014, sp. zn. 10 Sžd 4/2014.

[4] Rozhodnutie NSS ČR zo dňa 17. februára 2005, sp. zn. 7 As 18/2004.

[5] Rozhodnutie NSS ČR zo dňa 14. decembra 2009, sp. zn. 5 As 104/2008.

[6] Rozhodnutie NSS ČR zo dňa 31. mája 2007, sp. zn. 8 As 29/2007.

[7] MICHÁLEK, R. 2013.  Správny delikty na úseku bezpečnosti silničního provozu : Rigorózna práca. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2013. s 17.

[8] Aplikáciu trestnoprávnych noriem na konanie o priestupkoch pritom vyžaduje nielen judikatúra Najvyššieho súdu SR (napríklad 5 Sžf 85/2011, 8 Sžo 6/2008, 2 Sžo 253/2010), ale vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, a to s poukazom na skutočnosť, že priestupok je konaním, ktoré má trestný charakter v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

[9] Rozhodnutie NSS ČR zo dňa 14. decembra 2009, sp. zn. 5 As 104/2008.