Obchádzanie zákona a dovolanie sa vlastnej nepoctivosti

Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu ustanovenia, svojimi dôsledkami však sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.[1] Pod zákonom pritom treba rozumieť všetky právne predpisy, ktoré majú silu zákona (teda nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka).

Obchádzanie zákona a dovolanie sa vlastnej nepoctivosti

Konanie in fraudem legis teda predstavuje postup, ktorým sa vylúči záväzné pravidlo zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav javí z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľný.

Konanie in fraudem legis odlišujeme od simulácie. Preto situáciu, kedy zmluvné strany simulujú uzavretie darovacej zmluvy, hoci v skutočnosti išlo o kúpnu zmluvu, (aby sa vyhli napríklad daňovej povinnosti) nepovažujeme za konanie in fraudem legis.

V prípade simulovaného právneho úkonu vyplýva dôvod neplatnosti simulovaného právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom, ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov – práv a povinností (zastrený právny úkon). Rozdiel medzi konaním in fraudem legis a simulovaným právnym úkonom spočíva preto v tom, že kým v prípade simulácie chýba skutočná vôľa oboch strán zmluvy byť viazaný jej obsahom s právnymi účinkami, v prípade právneho úkonu in fraudem legis je taká vôľa daná.[2]

Z hľadiska neplatnosti právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona je bez právneho významu, či účastníci právneho úkonu o tomto dôvode neplatnosti vedeli alebo nie. V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť, či môže táto skutočnosť kolidovať so zásadou súkromného práva „Nemo turpitudinem suam allegans auditur“, a síce, že nikto nemôže ťažiť s vlastnej nepoctivosti.

 

Následky absolútnej neplatnosti a zásada „Nemo turpitudinem suam allegans auditur“

S absolútne neplatným právnym úkonom sú spojené určité právne následky, a to:

  • Vznik povinnosti nahradiť škodu spôsobenú neplatnosťou (§ 42 Občianskeho zákonníka);
  • Vznik povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka);

Predstavme si však situáciu, že obe zmluvné strany uzavrú zmluvu s úmyslom obísť zákon. Napríklad za účelom zabezpečenia pôžičky uzavrú zároveň darovaciu zmluvu, ktorej realizáciou malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ako zálohu) na záložného veriteľa, teda k prepadnutiu zálohu. Môže sa nejaká zmluvná strana dovolávať následkov absolútnej neplatnosti takejto darovacej zmluvy, ak obe zmluvné strany úmyselne takýto právny úkon pôvodne uskutočnili? [3]

Zásada „nemo turpitudinem suam allegans auditur“, podľa ktorej nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti, by mohla viesť k záveru, že nie. Uvedená zásada je známa aj nášmu Občianskeho zákonníku, avšak len pri úprave relatívnej neplatnosti.

Podľa DCFR (návrh európskeho Občianskeho zákonníka, čl. II.-7:303) alebo PECL (Princípy európskeho zmluvného práva, čl. 15:104) je vždy potrebné pri posudzovaní následkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu prihliadnuť na to, aká právna norma bola porušená, akých osôb sa porušenie týka, závažnosť porušenia, a napokon či nešlo o úmyselné porušenie. Strane, ktorá vedela alebo mala vedieť o porušení, možno odoprieť priznanie vrátenia plnenia alebo náhradu škody. Obdobnú úpravu nájdeme v Nemecku alebo Francúzsku. Uvedená zásada bola nášmu právnu poriadku známa pred rokom 1950, preto by sa k nej mala vrátiť aj aplikačná prax. Akceptáciu tejto zásady môžeme postretnúť napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. 22 Cdo 2342/2004, ktorý ju aplikoval aj vo vzťahu ku konaniu in fraudem legis.

 

Záver

V príspevku sme sa venovali problematike úmyselného obchádzania zákona pri dojednávaní zmlúv a možnosti niektorej zo zmluvných strán dovolávať sa následkov, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou takého konania spojené, z hľadiska uplatnenia zásady „nemo turpitudinem suam allegans auditur“.

 

Poznámky pod čiarou:

[1] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.1.2008, sp. zn. 4 Obo 20/2007.

[2] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.9.2008, sp. zn. III ÚS 314/07.

[3] Takáto darovacia zmluva predstavuje konanie in fraudem legis podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2005, sp. zn. 4 Cdo 33/2005.