Možnosť exekučných súdov preskúmavať exekučné tituly v priebehu exekučného konania

Je správne, aby exekučné súdy preskúmavali zákonnosť exekučných titulov počas celého exekučného konania? Pozitívne dôsledky takéhoto právneho názoru možno vidieť na nižšie uvedenom prípade. No aké môžu byť nevýhody tohto postupu exekučných súdov?

Marek Maslak 26. 02. 2014 8 min.
Exekučné súdy Exekučné súdy Interior court in Alhambra palace from 4freephotos.com

Preskúmanie zákonnosti exekučného titulu exekučným súdom

Známa slovenská spoločnosť poskytujúca úvery POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej „POHOTOVOSŤ“) sa odvolala voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, ktorý potvrdil rozhodnutie Okresného súdu v Rožňave. Ten ako exekučný súd zastavil exekúciu proti povinnej o vymoženie 766,78 EUR (POHOTOVOSŤ bola v exekúcii oprávneným). Okresný súd po preskúmaní zákonnosti exekučného titulu (po udelení poverenia na vykonanie exekúcie)[1] exekúciu zastavil z dôvodu, že účastníci si v nimi uzavretej úverovej zmluve dojednali rozhodcovskú doložku, ktorá vytvorila v neprospech spotrebiteľa (povinnej v exekúcii) nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy (už spomínaná úverová zmluva). Rozhodcovskú doložku považoval exekučný súd za neplatnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Konštatoval, že neplatná rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je absolútne neplatnou, výkon práv a povinností z nej odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom. Nemôže preto založiť právomoc rozhodcovského súdu a rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Návrh na prerušenie konania z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ

POHOTOVOSŤ taktiež žiadala prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)[2], to znamená predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky. K tomu Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) uviedol, že k podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. NS SR zdôraznil, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú buď výkladu zmlúv (tým sa myslí Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie – pozn. autora) alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Ďalej uviedol: „Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z. z.).“ Preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Môže podľa NS SR exekučný súd preskúmavať zákonnosť exekučného titulu?

Všeobecne možno povedať, že spoločnosť POHOTOVOSŤ namietala, že súd v priebehu exekúcie nemá právomoc preskúmavať exekučný titul, teda, že toto oprávnenie má súd len počas pôvodného konania, resp. v prípade udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Konkrétne namietala, že súdy:

  • rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“
  • konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
  • rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný
  • odňali možnosť konať pred súdom
  • sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležite dokazovanie
  • napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci

NS SR jej dovolanie odmietol z nasledujúcich dôvodov:                                                                    

  • „prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.) je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
  • vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej,preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012),
  • ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
  • nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
  • nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
  • nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až novelou zákona č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie ako správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané podľa ustanovenia § 57 ods. 2,
  • ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
  • skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).“[3]

Zároveň treba poznamenať, že nešlo o jediné dovolanie spoločnosti POHOTOVOSŤ v takejto veci. NS SR sa odvoláva na vyššie uvedené dôvody odmietnutia dovolania aj v ďalších rozhodnutiach.

Uznesenie Ústavného súdu SR

Na tomto mieste je vhodné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR“), v ktorom konštatoval, že: „Okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.[4] Nie je to jediné rozhodnutie ÚS SR, v ktorom potvrdil možnosť exekučného súdu preskúmať zákonnosť exekučného titulu v exekučnom konaní, a to najmä vo veciach spotrebiteľa. Na druhej strane možno tomuto právnemu názoru ÚS SR namietať, pretože môže dochádzať k predlžovaniu exekučných konaní a sťaženiu vymáhania pohľadávok veriteľov. V tomto prípade možno síce rozhodnutie NS SR hodnotiť pozitívne, pretože chránil práva spotrebiteľa a „trestal“ uzatváranie úverových zmlúv s neprijateľnou zmluvnom podmienok, no preskúmať spomínané zmluvy mali najmä súdy v pôvodnom, a nie v exekučnom konaní.

Poznámky pod čiarou:

[1] Pozri § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok): „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“

[2] Zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov.

[3] Uznesenie NS SR zo dňa 5. februára 2014, sp. zn. 7 ECdo 222/2013, 7 CoE 68/2013.

[4] Uznesenie ÚS SR zo dňa 23. novembra 2011, sp. zn. 456/2011.