Nepredvídaný limit rozhodcovských doložiek

V obchodných vzťahoch býva bežné, že si strany ako autoritu oprávnenú rozhodovať spory z ich právneho vzťahu zvolia namiesto príslušného súdu arbitráž – teda jedného rozhodcu alebo rozhodcovský súd. Podnikatelia preferujú arbitráž pre rýchlejší a menej formálny postup v konaní, prípadne aj pre nedôveru v štátne súdy.

Ladislav Záhumenský 29. 12. 2011 4 min.
By Cimmerian praetor (Own work) [CC-BY-SA-3.0 (http://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0) or GFDL (http://www.gnu.org/copyleft/fdl.html)], via Wikimedia Commons By Cimmerian praetor (Own work) [CC-BY-SA-3.0 (http://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0) or GFDL (http://www.gnu.org/copyleft/fdl.html)], via Wikimedia Commons Cimmerian praetor, Wikimedia Commons

Zvoliť si arbitráž možno za podmienok ustanovených zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov („Zákon“), a to písomne, uzavretím samostatnej rozhodcovskej zmluvy alebo zakomponovaním rozhodcovskej doložky do zmluvy.

Zo Zákona plynú aj isté obmedzenia arbitrability určitých typov sporov, vylúčené sú spory (i) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, (ii) o osobnom stave, (iii) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, a (iv) spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného[1] konania.

Platne možno v rozhodcovskom konaní rozhodovať iba majetkové spory vzniknuté z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, za predpokladu, že ide o spory, ktoré by inak účastníci mohli v konaní pred súdom skončiť súdnym zmierom (teda dohodou strán, ktorej obsah schvaľuje súd) podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov („Občiansky súdny poriadok“). 

Práve vylúčenie sporov, ktoré nie je v zmysle Občianskeho súdneho poriadku možné skončiť zmierom, je slovenskými súdmi až príliš formalisticky vykladané, čo nateraz vytvára limit dosahu rozhodcovskej zmluvy/doložky, s ktorým pri jej dojednaní treba počítať.

Zatiaľ čo české súdy nevidia problém v tom, aby bol v rozhodcovskom konaní platne prejednaný spor o neplatnosť právneho úkonu urobeného na základe zmluvy, na ktorú sa rozhodcovská zmluva/doložka vzťahuje (napr. spor o neplatnosť výpovede alebo odstúpenia od zmluvy)[2], podľa názoru a argumentácie slovenských súdov prejednanie takéhoto sporu rozhodcovskému súdu neprináleží.

Aj keď ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neustanovujú konkrétne, ktoré veci podľa povahy pripúšťajú skončenie konania súdnym zmierom, Krajský súd v Bratislave a rovnako aj Krajský súd v Nitre (pri riešení obdobných sporov) konštatovali, že spor o platnosť právneho úkonu strany zmierom skončiť nemôžu. 

Podľa argumentácie súdov je predmetom takéhoto konania určovacia žaloba v zmysle § 80c Občianskeho súdneho poriadku, ktorou sa účastník domáha, aby súd určil, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, resp. ktorou sa v tomto konkrétnom prípade  žiada určiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona, a posudzuje sa podľa okolností, ktoré existovali v čase vzniku právneho úkonu. Takáto absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť následne žiadnym spôsobom reparovaná a naprávaná, a to ani ďalším hmotnoprávnym úkonom. V konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je teda ďalšia hmotnoprávna dispozícia účastníka konania vo vzťahu k existujúcemu petitu vylúčená. Ak je právny úkon neplatný, je neplatný od počiatku, ďalej ako keby neexistoval, nemá za následok vznik právneho úkonu, a preto nemôže byť účinok takéhoto nulitného úkonu úkonmi účastníkov konvalidovaný. Podstata sporu - či je alebo nie je právny úkon platný - nemôže byť v danom prípade na základe hmotnoprávnej dispozície účastníkov konania s predmetom sporu vyriešená. 

Podľa názoru súdu teda spor o platnosť právneho úkonu nemôže byť medzi účastníkmi ukončený schválením súdneho zmieru, a ako taký teda nemôže spadať do pôsobnosti rozhodcovského súdu, v dôsledku čoho je dojednanie rozhodcovskej zmluvy/doložky v tejto časti neplatné, a na prejednanie predmetnej veci je daná právomoc všeobecného súdu.

Aj keď len veľmi ťažko sa dá stotožniť so závermi slovenských súdov (najmä s poukazom na názor Najvyššieho súdu Českej republiky), ktoré tak narúšajú existujúce rozhodcovské zmluvy a doložky, je nevyhnutné počítať s ich dôsledkami, teda so zúžením rozsahu rozhodcovskej doložky v slovenských pomeroch.

Poznámky pod čiarou:

[1] Zákon síce hovorí na tomto mieste o vyrovnacom konaní, ale od účinnosti zákona 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii už v slovenskom právnom poriadku vyrovnacie konanie nepoznáme. Problém s odkazom na vyrovnacie konanie má viacero platných právnych predpisov, vrátane Obchodného zákonníka.

[2] Nejvyšší soud považuje i spor o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy za spor majetkový. [...] Vztahuje-li se tedy obecně rozhodčí doložka i na spor o platnost smlouvy (její vznik), není žádný důvod proto, aby se nevztahovala na spor o další trvání, resp. zánik smlouvy. 29 Odo 1222/2005.