Odluka cirkví od štátu I: aký vplyv mali na právnu úpravu financovania cirkví Mária Terézia, Hitler, komunisti a Havel

Historicko-právny exkurz do problematiky vzťahu cirkví a štátu

Stručne uvádzame historický exkurz samotnej právnej úpravy postavenia cirkví v jednotlivých vývojových etapách zameraných na územie dnešnej Slovenskej republiky. Prispeje to k lepšiemu celkovému pochopeniu aktuálnej zákonnej úpravy (jej formálnych i materiálnych znakov) týkajúcej sa danej problematiky, hlavne z hľadiska reglementácie financovania.          

Od 10. po 17. storočie

Corpus iuris canonici

Prvým legislatívnym aktom, ktorý vo svojom obsahu upravoval postavenie Katolíckej cirkvi, ktorá disponovala neobmedzenou slobodou a mnohými privilégiami bol Corpus iuris canonici z roku 1016, neskôr bol začlenený a stal sa súčasťou Corpus iuris hungarici.[1]

Patronátne právo

Z tohto obdobia sa zachovalo viacej legiend ako faktov, a tak uvedieme asi najznámejšiu, na základe ktorej vyvodzujeme samotné fungovanie medzi kráľom a cirkvou, kedy mal pápež Silvester II. poslať Štefanovi (z rodu Arpádovcov) kráľovskú korunu a práve ona mala reprezentovať možnosť používania titulu apoštolský kráľ. Samotný titul sa viaže na takzvané patronátne právo uhorských kráľov (patronátne právo predstavuje právo kráľa menovať biskupov, udeľovanie dôchodkov cirkevným predstaviteľom a zriaďovanie diecéz), ktoré zohralo svoju veľkú úlohu i v nasledujúcich storočiach.[2]

Placentum regium

Patronátne právo samozrejme nevyhovovalo cirkvi, čo neskôr vyústilo do sporu o investitúru. To šikovne v roku 1404 vo svoj prospech využil kráľ Žigmund Luxemburský svojim nariadením o zákaze vyhlasovať pápežské buly v Uhorsku bez jeho predchádzajúceho súhlasu (pre tento stav sa zaužívalo pomenovanie placentum regium).[3]

Verböciho Tripartitum

Treba spomenúť i Verböciho Tripartitum - išlo o spracovanie obyčajového práva, čím sa odstránila právna neistota a vymedzili sa jednotlivé práva a povinnosti konkrétnych stavov a v konečnom dôsledku nastolilo stavovskú monarchiu.[4]

Matej Korvín

Matej Korvín za svojej vlády vo veľkej miere opäť upevnil postavenie panovníka najmä tým, že začal okolo roku 1471 do konkrétnych cirkevných hodností menovať svojich kráľovských úradníkov. Samotné financovanie Katolíckej cirkvi v Uhorsku bolo vybudované na daroch a výnosoch cirkevného majetku a veľkú úlohu zohral aj desiatok, ktorého zdrojom boli veriaci. Tieto formy financovania cirkvi stačili a tak nepotrebovala ďalšiu dotáciu od panovníka.[5]  

Amortizačné zákony        

V období Rakúskej monarchie sa takisto nadväzovalo na patronátne právo. V roku 1723 Karol VI. začal presadzovať amortizačné zákony, ktorých cieľom bolo zakázať získavanie ďalších nehnuteľnosti cirkevným inštitúciám, čím sa vo veľkej miere obmedzila cirkev v majetkových právach. Dôvod bol jednoduchý - dlhotrvajúca kríza štátnych financií.[6]

Reformátorka Mária Terézia

Asi najznámejšia ženská panovníčka v rozhraní územia dnešnej SR, ktorej právom patrí označenie reformátorky, bola Mária Terézia. Okrem toho, že výrazne zreformovala školstvo, zdravotníctvo, vydala urbársky patent, zreformovala i vzťah monarchie a cirkvi. Cirkev podrobila väčšej a pravidelnejšej administratívnej kontrole, obmedzila nárast cirkevného majetku, zrušila výnimku z daní pre klérus, zredukovala počet cirkevných sviatkov (je vhodné pripomenúť, že viacero vlád štátov EÚ sa i dnes dalo na podobnú cestu a predkladajú návrhy na zrušenie cirkevných, ale i štátnych sviatkov z ekonomických dôvodov). Obmedzila súdnu samostatnosť cirkvi v trestných veciach, zaviedla numerus clausus čo sa týka členov prijímaných do kláštorov, takisto obmedzila i vplyv cirkvi na školách. Samotná Mária Terézia sa hneď na začiatku svojho panovania vyhlásila za „advocata ecclesarium - najvyššia ochrankyňa cirkvi“ a zároveň požiadala o potvrdenie už spomínaného patronátneho práva. Následne jej pápež udelil čestný titul apoštolskej kráľovnej, čo počas svojho panovania využila, pretože vytvorila niekoľko nových diecéz.[7]

Syn Márie Terézie: Jozef II.

Syn Márie Terézie, Jozef II. vládol v duchu osvietenstva a jeho vplyv bol oveľa „radikálnejší“. Zrušil viac ako polovicu kláštorov, zrušil platnosť cirkevných zákonov vo svetských veciach, obmedzil cirkevnú súdnu pôsobnosť, vydal tolerančný patent, čím jasne vymedzil náboženskú slobodu nekatolíkov. Šľachte sa však takýto postup nepáčil, a tak všetky svoje reformy na smrteľnej posteli pod nátlakom hlavných predstaviteľov šľachty odvolal. Výnimkou boli len tri reformy, ktoré ostali v platnosti a to: tolerančný patent, zrušenie nevoľníctva, a zásahy do cirkevných rádov. Po jeho smrti 26. januára 1790 sa v podstate začalo pre samotnú cirkev pozitívne obdobie.[8]

Revolučné obdobie 1848. Konkordát. Dualistická monarchia Rakúsko-Uhorsko.

Revolučné obdobie 1848 prinieslo prijatie Stadionovej ústavy, ktorá zaručovala slobodu Katolíckej cirkvi a ostatným náboženským spoločnostiam uznaným zákonom. Následne cisár František I. vydal dva patenty. Prvý zrušil už vyššie spomínané placentum regium a druhý určil pravidlá výučby na školách na základe žiadosti biskupov.

Konkordát (Convencio) z roku 1855 mal 36 článkov a jeho súčasťou boli aj tajné doplnky. Tento dokument vyhlásil Katolícku cirkev za nedotknuteľnú, priznal jej autonómiu správy vnútorných veci, zaručil jej osobitnú ochranu panovníka a štátu, priznal majetkovú slobodu. Samotný Konkordát bol účinný len do roku 1870, kedy bol celý vypovedaný na základe argumentu, že Katolícka cirkev sa výrazne zmenila vzhľadom na fakt, že na prvom vatikánskom koncile prijali dogmu o neomylnosti pápeža.

Neskôr sa z Rakúskej monarchie stala dualistická monarchia Rakúsko-Uhorská. Obnovila sa Uhorská ústava a 10. 8. 1870 i placentum regium (kráľovský súhlas). Prehratá vojna, vnútorné požiadavky národov monarchie sa premietli v samotnom rozpade monarchie.[9]

Prvá Československá republika

V období prvej Československej republiky[10] to Katolícka cirkev nemala jednoduché i napriek tomu, že jej priazeň vyjadrilo až 85% obyvateľov. Tento stav vyriešila Trianonská mierová zmluva z 4. 06. 1920, ktorá určila hranicu s Maďarskom a zároveň nadviazanie oficiálnych diplomatických stykov so Svätou stolicou z 22. 03. 1920. Tajné konzistórium, ktoré sa konalo 13. 11. 1920 prinieslo vymenovanie apoštolských administrátorov - slovenských biskupov a vláda si ústavným zákonom z 28. 10. 1918 začala uplatňovať patronátne právo uhorských kráľov. Pokiaľ ide o zákonnú úpravu, tá ostala rovnaká, keďže sa recipoval rakúsko-uhorský právny poriadok. S menšími liberálnejšími obmenami voči cirkvi, priniesli niektoré zákony určité výhody. Spomenieme prelomový zákon č. 320/1919 Zb. o uzatváraní manželstva, rozluke a manželských prekážkach. Tento všeobecne záväzný normatívny právny akt predstavoval právne vymedzenie náboženskej slobody v oblasti manželského práva, čo sa premietlo v možnosti slobodného rozhodnutia medzi cirkevným, či občianskym sobášom, pričom obe formy mali rovnaký právny účinok.[11]

Odluková komisia

Bol zriadený poradný zbor pre riešenie cirkevno-politických vecí nazývaný i ako odluková komisia, ktorého hlavnou náplňou bolo vyriešenie otázky odluky cirkvi od štátu. Táto myšlienka však nemala budúcnosť vzhľadom na nutnosť schválenia Ústavy z roku 1920, na ktorej bol potrebný súhlas (hlasy) katolíckych poslancov. Táto Ústava bola nakoniec úspešné prijatá a jej obsah zaručoval náboženskú slobodu, možnosť súkromne či verejne vykonávať náboženstvo i vieru, vyznanie. Jedinou podmienkou bol súlad s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Ako sa však v dejinách tejto problematiky stalo zvykom, vláda si opäť nárokovala uplatnenie menovanie biskupov na základe starého práva uhorských kráľov a rakúskych cisárov. To sa samozrejme predstaviteľom Katolíckej cirkvi nepáčilo a k tomu všetkému bol prijatý zákon zrušujúci tri mariánske sviatky a zaviedol štátny sviatok upálenie Jána Husa.[12]

Kongruový zákon

Kongrua predstavovala plat duchovného, ktorý mu poskytoval štát. Tento plat bol na základe zákona poskytovaný duchovenstvu rímskokatolíckemu, gréckokatolíckemu, pravoslávnemu, na Slovensku aj evanjelikom a židom. Tento fakt a následné udalosti zapríčinili krízu vo vzťahu so Svätou stolicou. Pomerne vyostrenú situáciu sčasti vyriešil zákon č. 122/1926 Zb. o finančnom zabezpečení duchovných a nariadenie vlády č. 124/1928 Zb. o úprave platov duchovných. Finančný prílev, ktorý predstavoval 9 000 Kč pre jeden farský úrad ročne s možnosťou navýšenia však vyvolal ostré diskusie na politickej pôde. Konečný rezultát bol však pozitívom pre cirkev a zákony bolo prijaté. To však nestačilo a pre zlepšenie vzájomných vzťahov sa rozhodla urobiť prvý väčší krok Svätá stolica, ktorá prostredníctvom svojho zástupcu obnovila rokovania s vládou. Výsledkom bolo podpísanie dohody z názvom Modus vivendi dňa 17. 12. 1927. Z právneho hľadiska nešlo o medzinárodnú zmluvu vzhľadom na skutočnosť, že ju uzavrela len vláda bez toho, aby samotný súhlas získala aj od parlamentu. Takže nešlo o všeobecne záväznú medzinárodnú zmluvu (konkordát), ktorá by riešila všetky otázky týkajúce sa vzťahu cirkvi a štátu, išlo iba o vzájomnú dohodu (sui generis) niektorých otázok, ktorá však nebola formálnym prameňom práva, aj keď z materiálneho hľadiska by sme mohli Modus vivendi označiť za vysoko moderný, kompromisný dokument s demokratickými prvkami. Pre zaujímavosť uvedieme, že Modus vivendi nebol nikdy formálnou cestou vypovedaný (respektíve zrušený), ale vzájomným nerešpektovaním kontrahentov vyšiel z používania, čo zapríčinili najmä zmeny spoločenských okolností.[13]

Hitlerove plány a cirkev v SR

Následné udalosti, ktoré začali v 1930 veľkou hospodárskou krízou a nástupom Adolfa Hitlera k moci v 1933 by sme z dnešného pohľadu mohli nazvať notorietou, a preto nepovažujeme vykreslenie postupu vzniku Slovenského štátu za podstatné. Uvedieme len fakt, že 15. marca 1939 bol vyhlásený protektorát Čechy a Morava, čím v podstate prvá republika Čechov a Slovákov prestala existovať.[14] Predstava Nemecka o vzniku samostatného Slovenského štátu bola naplnená, a tak sa podľa Ústavy Slovenska republika stala kresťanským štátom, vládnucou stranou bola HSĽS - Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS) bola slovenská pravicová strana. Mala silnú katolícku a národnú politiku, na ktorej čele stál prezident - katolícky kňaz Jozef Tiso. To sa odrazilo aj v zložení vlády a snemu, kde pomerne veľký počet mandátov zastupovali kňazi (približne 20%). V tomto období bolo zreformované školstvo a do platnosti vstúpil takzvaný „holandský model školstva“, ktorý zapríčinil zánik ľudových škôl a následne povoľoval existenciu len konfesných a obecných škôl. Vzniklo aj niekoľko nových katolíckych stredných škôl. Neskoršie prijatie Židovského kódexu vyvolalo nepokoje nielen u obyvateľstva, ale aj v útrobách Svätej stolice. Toto rasové zákonodarstvo „odsúdilo“ 70 000 židov na deportáciu (okolo 67 000 zahynulo v koncentračných táboroch), pričom židov pozbavili mnohých práv. Márne boli snahy protestov zo strany Svätej stolice alebo biskupov vo forme memoranda uverejneného v Katolíckych novinách. Samozrejme Svätá stolica vyslovila nie jedenkrát verejne svoj žiaľ nad faktickým stavom v republike. Väčšmi ju však trápila skutočnosť, že na čele Slovenského štátu stojí práve predstaviteľ Jozef Tiso, ktorý bol katolíckym kňazom.[15] Veľký cieľ mali politickí predstavitelia v uzavretí konkordátu so Svätou stolicou. Konkrétny návrh (skladal sa z 35 kapitol, pokryl všetky oblasti náboženského života) vypracoval profesor pôsobiaci na právnickej fakulte Slovenskej univerzity Ľ. Knappka. Vzhľadom na vtedajšiu vojnovú atmosféru a postavenie Slovenského štátu predloženie konkordátu štátnemu tajomníkovi Svätej stolice v 1943 bolo neúspešné.[16]      

Obdobie obnovenej Československej republiky v rokoch 1945-1948    

Obdobie obnovenej Československej republiky v rokoch 1945-1948 bolo dosť nepokojné z pohľadu vzťahu cirkev a štát. Na základe nariadení z 1945 bol konfiškovaný cirkevný majetok, cirkevná pôda a takisto sa zoštátnili všetky školy na Slovensku. Následná gradácia moci komunistov mala za dôsledok prijatie novej ústavy ČSR z 9. 05. 1948, ktorá nastolila cestu výstavby socializmu a prvé nedemokratické voľby založené na jednotnej kandidátskej listine sa konali hneď 30. 5. 1948. Prezident Beneš odstúpil a jeho miesto zaujal 14. 06. 1948 Klement Gottwald. Následná zákonná úprava mala za dôsledok zastavenie vydávania katolíckych časopisov, zriadenie Štátneho úradu pre veci cirkevné (štátny dozor nad cirkvami), zaviedla sa povinná registrácia cirkví. Bol prijatý zákon o vedení matrík, ktoré spadali pod pôsobnosť správy štátu a nie farám, ako tomu bolo dovtedy. Zakázalo sa zhromažďovať mimo kostola. Výnimka existovala jedine za predpokladu, že išlo o zhromaždenie pod šírim nebom vo forme púte, misie, sprievodu – čo však muselo byť oznámené národnému výboru 3 dni dopredu.[17]

Zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom

V podstate prelomový bol zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a práve tento zákon sa považuje za „formálny“ dôvod zrušenia vyššie spomínaného Modusu vivendi. Okrem iného obsahoval aj generálnu derogačnú klauzulu všetkých právnych prepisov obsahujúcich úpravu pomerov cirkví a náboženských spoločností, na základe ktorého stratili postavenie subjektu verejného práva a stali sa v hospodárskych otázkach plne závislé od štátu. Zároveň kongrua a dotácie boli týmto zákonom nahradené preplácaním služobného pre duchovných. Nová ústava z 11. 06. 1960 ustanovila ľudovú demokraciu a víťazstvo socializmu, kde vedúcu úlohu zastávala KSČ. Pokiaľ ide o úpravu náboženstva ako takého, v tejto ústave sa jej venoval len jeden článok. Bolo ustanovené, že sloboda vyznania je zaručená a náboženská viera či presvedčenie nie sú dôvodom na to, aby niekto odmietal svoju zákonnú občiansku povinnosť.[18]

Komunistický režim strácal dych až vydýchol naposledy: 1989

Udalosti z novembra 1989[19] nastolenie demokracie boli štartovným momentom pre obnovenie korektného vzťahu zo Svätou stolicou. Prvým krokom sa stalo pozvanie pápeža Jána Pavla II. od prezidenta Václava Havla.[20] Pápež pozvanie prijal a návšteva mala veľké ovácie zo všetkých strán. Samotná úprava vzájomných vzťahov sa realizovala na základe zákonných úprav, ktoré naberali demokratickejší charakter. Základným prameňom možno označiť prijatie ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorého prílohou bola Listina základných práv a slobôd. Na túto listinu nadväzoval zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a o postavení cirkví a náboženských spoločností a práve týmto zákonom sa im uznáva autonómia, nezávislé postavenie a právna subjektivita. Pokiaľ ide o reštitúciu zhabaného majetku postupne od roku 1990 bolo vrátených 270 nehnuteľných objektov odňatých vo februári 1948. Štát pokračoval v duchu kongruy a teda prispieval zo štátnych financií na náklady duchovných a na základe znenia zákona o daniach z prímov boli od zdanenia oslobodené príjmy za cirkevné úkony, príspevky členov a výnosy z kostolných zbierok.[21]      

Vznik samotnej Slovenskej republiky    

Následný vývoj situácie vyústil do rozdelenia republík na samostatné unitárne, zvrchované, demokratické štáty a tak ku dňu 1. 1. 1993 vznikla samotná Slovenská republika a zanikla koexistencia Čechov a Slovákov, ktorá mala za sebou svoju 74 ročnú etapu vývoju. Následný postup zákonodarcu bol reflexiou na nápravu stavu zapríčineného komunistami. Cirkvi a náboženské spoločnosti sa tak stali nezávislými právnickými osobami majúcimi vlastnú štruktúru, orgány, môžu sa slobodne združovať, vytvárať interné predpisy. V ich výlučnej právomoci je kreovanie svojich orgánov, duchovných, učiteľov náboženskej výchovy a podobne.                  

Záver

I z následného premietnutia historicko-právnych skutočností je zrejmé, že cirkev a štáty globálne už stáročia predstavujú veľkú mocenskú silu. Ich vzájomná participácia v mnohých intenciách ich pôsobenia, kde sa jeden opiera o druhého a spolu presadzujú svoje myšlienky vždy bola a ešte aj je evidentná. Je nepochybné, že hybnou legálnou a legitímnou silou bolo samotné právo, ktoré určovalo hranice vzťahu vznikajúceho medzi štátom a cirkvou. Niektoré reglementácie ostali zakorenené v právnom poriadku Slovenskej republiky dodnes.