Ombudsman: Právna úprava

Verejný ochranca práv je konštituovaný v Ústave Slovenskej republiky v článku 151a ako nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo s princípmi demokratického a právneho štátu. Z hľadiska systematiky je verejný ochranca práv zaradený do osobitného (druhého) oddielu v rámci ôsmej hlavy ústavy. Verejný ochranca práv tak pôsobí popri prokuratúre Slovenskej republiky.

Ombudsman: Právna úprava

Ústavný základ na zriadenie verejného ochrancu práv vytvoril ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.

Na ústavnú úpravu ochrancu  nadväzuje  zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv[1],  ktorý podrobnejšie upravuje jeho postavenie a pôsobnosť v Slovenskom právnom poriadku, práva a  povinnosti, podmienky výkonu jeho funkcie a spôsob právnej ochrany fyzických osôb a právnických osôb. Zákonom o verejnom ochrancovi práv bola súčasne zriadená Kancelária verejného ochrancu práv so sídlom v Bratislave, ktorej úlohou je plniť úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv.

Zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv bol do súčasnej doby pätnásťkrát novelizovaný. Prvé dve novely prijaté zákonmi č. 411/2002 Z. z. a č. 551/2003 Z. z. sa dotýkali právnej úpravy v oblasti personálneho zabezpečenia Kancelárie verejného ochrancu práv a postavenia zamestnancov tejto kancelárie.

„V roku 2004 boli prijaté tri novely. Prvá sa týkala zrušenia zákonného oprávnenia verejného ochrancu práv oboznamovať sa s obsahom utajovaných skutočností (zákon č. 215/2004 Z. z.), ďalšie dve ovplyvnili samostatné hospodárenie Kancelárie verejného ochrancu práv s prostriedkami zo štátneho rozpočtu, nakoľko sa zrušila samostatná kapitola kancelárie a táto bola najskôr zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly štátneho rozpočtu Kancelária prezidenta Slovenskej republiky (zákon č. 523/2004 Z. z.), s odstupom jedného mesiaca bola uvedená skutočnosť predmetom ďalšej právnej úpravy (zákon č. 618/2004 Z. z.), v dôsledku ktorej Kancelária verejného ochrancu práv s účinnosťou od 1. januára 2005 zabezpečuje svoje náklady cez kapitolu Všeobecná pokladničná správa, ktorej správcom je minister financií Slovenskej republiky.“ [2]

V poradí šiesta novela zákona o verejnom ochrancovi práv patrí z hľadiska samotného výkonu funkcie verejného ochrancu práv k najvýznamnejším a aj najrozsiahlejším. Novelizácia z roku 2006 zmenila ústavnú úpravu postavenia verejného ochrancu práv (ústavný zákon č. 92/2006 Z. z.) a následne aj zákon o verejnom ochrancovi práv (zákon č. 122/2006 Z. z.).

 

„Medzi zmeny schválené Národnou radou Slovenskej republiky patrili najmä:

  • doplnenie verejného ochrancu medzi osoby oprávnené predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania v prípade zistenia skutočností nasvedčujúcich tomu, že uplatnenie právnych predpisov môže ohroziť ľudské práva a základné slobody,
  • možnosť verejného ochrancu práv podieľať sa na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb,
  • povinnosť všetkých orgánov verejnej moci poskytnúť verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť,
  • lehota 20 dní na plnenie povinnosti orgánov verejnej správy poskytovať verejnému ochrancovi práv informácie vysvetlenia a stanoviská ku skutkovým a k právnym otázkam a plniť si ďalšie zákonné povinnosti, nakoľko práve od rýchlosti poskytnutia potrebných podkladov závisí jeden z prioritných cieľov, a to služba pre občana bez zbytočných prieťahov,
  • povinnosť orgánov verejnej správy poskytovať potrebné spisy a doklady, ako aj vysvetlenie k veci aj v prípade, ak osobitný predpis obmedzuje právo nahliadať do spisov len pre vymedzený okruh subjektov,
  • oznamovanie svojho stanoviska v prípade, ak opatrenia prijaté vo veci nadriadeným orgánom alebo vládou Slovenskej republiky považuje za nedostatočné priamo národnej rade alebo ňou poverenému orgánu. 

Medzi náležitosti podnetu sa doplnilo určenie orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje a v prípade, ak sa netýka osoby, ktorá ho podala, nevyhnutnosť predložiť písomný súhlas dotknutej osoby alebo písomné plnomocenstvo vo veci z dôvodu ochrany a spracúvania osobných údajov. Ďalšie zmeny sa dotýkali najmä procesnej činnosti.“[3]

 

Novela zákona o verejnom ochrancovi práv z roku 2009 (zákon č. 400/2009 Z. z.),  zmenila zákon o verejnom ochrancovi práv v časti týkajúcej sa platového poriadku kancelárie, ako aj upravila ustanovenia zákona o stupniciach platových taríf a katalógoch činností štátnych zamestnancov a ostatných zamestnancov v Kancelárii verejného ochrancu práv.

Novelou zákona č. 176/2015Z. Z. bol medzi subjekty vyňaté z pôsobnosti verejného ochrancu práv doplnený komisár pre deti a komisár pre osoby so zdravotným postihnutím. Zatiaľ posledná novela zákona o verejnom ochrancovi práv č. 340/2016 sa týkala úpravy platových pomerov niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky.

 

Poznámky pod čiarou:

[1] S účinnosťou od 1. januára 2002.

[2] www.vop.gov.sk/vznik-a-vyvoj-v-slovenskej-republike .

[3] www.vop.gov.sk/vznik-a-vyvoj-v-slovenskej-republike .