Vplyv PN zamestnanca na plynutie lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vo svojom nedávnom rozhodnutí zo dňa 26. januára 2021 vyslovil, že práceneschopnosť zamestnanca nemá vplyv na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia sa bližšie pozrieme v dnešnom článku.

Martina Beňovská 18. 03. 2021 6 min.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce, ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá.

Žalobou zo dňa 11. decembra 2013 sa žalobca okrem iného domáhal, aby súd určil, že výpoveď zo dňa 29. októbra 2012, ktorú mu dal žalovaný (zamestnávateľ žalobcu) je neplatná. Žalovaný dôvodil tým, že dňom 1. apríla 2011 bol vymenovaný do funkcie hlavný radca - vedúci štátny zamestnanec v stálej štátnej službe Obvodného úradu Zvolen. Listom z 29. októbra 2012 bol z tejto funkcie odvolaný a zároveň mu bola doručená výpoveď. Podľa presvedčenia žalobcu neboli v jeho prípade dané zákonné dôvody pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a žalovaný konal účelovo tak, aby sa vytvorilo miesto pre inú osobu, ktorá bola už predtým prijatá.

Súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom rozhodol, že výpoveď je neplatná odôvodňujúc, že žalovaný pred daním výpovede nesplnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 47 písm. d) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.[1]

Po podaní odvolania žalovaným, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že výpoveď je neplatná a v tomto rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu podal žalobca žalobu po uplynutí lehoty určenej v § 77 Zákonníka práce. Odvolací súd zároveň poukázal na judikát R 119/1999 a vyslovil, že na začiatok a plynutie tejto lehoty nemala žiadny vplyv tá skutočnosť, že žalobca bol od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013 práceneschopný (t. j. bol v ochrannej dobe).

Súd prvej inštancie vzhľadom na názor odvolacieho súdu ktorým bol viazaný, žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd následne potvrdil odvolaním (žalobcu) napadnutý rozsudok ako vecne správny. Poznamenal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/1/2010, na ktoré osobitne poukazoval žalobca, interpretuje § 64 ods. 2 Zákonníka práce, a to tak, že toto ustanovenie chráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď ešte pred začiatkom ochrannej doby. V zmysle tohto ustanovenia sa výpovedná doba predlžuje o ochrannú dobu. Na druhej strane ale judikát R 119/1999 kladie dôraz na to, že pre plynutie prekluzívnej lehoty je podstatný rozväzovací prejav. Podľa názoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa s týmto judikátom, práceneschopnosťou zamestnanca, ktorá niekedy trvá aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže byť ovplyvňovaná lehota, po ktorú sa môže zamestnanec domáhať na súde určenia neplatnosti výpovede. 

Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde možno uplatniť v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Žalovaný dal výpoveď žalobcovi 29. októbra 2012, preto výpovedná doba začala plynúť 1. novembra 2012. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal dočasne práceneschopným (od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013), je z hľadiska § 77 Zákonníka práce irelevantná. Práceneschopnosť zamestnanca nepredlžuje lehotu uvedenú v tomto ustanovení a jej plynutie ani nijako neovplyvňuje. Žaloba bola podaná na súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie spočíva na vyriešení právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (judikát R 119/1999 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/1/2010).

Dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd SR v náleze z 22. októbra 2018 sp. zn. II. ÚS 332/2018 konštatoval, že Najvyšší súd SR svojím postupom a rozsudkom porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudok zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Ústavný súd v náleze konštatoval, že Najvyšší súd SR správne nepostupoval, keď v zmysle § 48 ods. 1 CSP nepostúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu. Najvyšší súd SR vo veci celkom nepochybne dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v nepublikovanom rozhodnutí sp. zn. 7MCdo/1/2010, interpretujúce odlišnú zákonnú úpravu ako judikát R119/1999.

Najvyšší súd SR viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR postúpil vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR.

Posúdenie Veľkým senátom Najvyššieho súdu SR

Veľký senát Najvyššieho súdu SR si pred pristúpením k rozhodovaniu vyžiadal niekoľko stanovísk, z ktorých boli veľkému senátu doručené stanoviská ministra spravodlivosti SR, generálneho prokurátora SR a vedúceho katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty UK.

Veľký senát poukázal na to, že judikát R 119/1999 dospel k záveru, že to, čo platí v prípade výpovede v ochrannej dobe, neplatí pre plynutie prekluzívnej lehoty stanovenej zákonom pre uplatnenie práva na súde (pre podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde). Pracovné právo upravuje najmä individuálne vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom pri výkone závislej práce, pričom plní okrem funkcie ochrannej, kontrolnej a výchovnej aj funkciu organizačnú zameranú na zvýšenie efektívnosti výroby v úzkej spojitosti so záujmami a potrebami zamestnancov. Účelom právnej úpravy ochrannej doby (§ 64 ods. 1 Zákonníka práce) je chrániť zamestnanca pred nepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (napríklad vtedy, keď je uznaný dočasne za práceneschopného pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, keď je uvoľnený na výkon dobrovoľnej vojenskej prípravy, resp. keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke). Účelom ochrannej doby rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo by - pri názore zastávanom žalobcom - mohlo predstavovať niekedy aj celé roky. Účelom právnej úpravy lehoty dvoch mesiacov, v ktorej má zamestnanec, ako aj zamestnávateľ možnosť uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde, je čo najskôr dosiahnuť stav právnej istoty, resp. prekonať stav právnej neistoty vyvolanej tým, že bola spochybnená platnosť skončenia pracovného pomeru. Iný výklad by znamenal účelovú neprimeranú modifikáciu interpelácie a aplikácie všeobecných právnych inštitútov, medzi ktoré patrí aj plynutie času, v dôsledku čoho by došlo k neprimeranému oslabeniu dispozičnej právomoci zamestnávateľa a sťaženiu možnosti organizovať ďalší pracovný proces.

Záver

V danom prípade bola žalobcovi daná výpoveď 29. októbra 2012. Dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej sa žalobca mohol domôcť určenia neplatnosti skončenia jeho pomeru štátneho zamestnanca, začala plynúť 1. januára 2013 a uplynula 28. februára 2013. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal dočasne práceneschopným, bola z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty irelevantná. Žalobca podal žalobu na súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty.

Zdroj: Rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia, sp. zn. 1VCdo/2/2019 zo dňa 26. januára 2021

  • Poznámky pod čiarou