Rímsky dohovor upravuje materiálnu voľbu práva pre tzv. individuálne pracovné zmluvy. Zamestnanec nesmie byť voľbou rozhodného práva zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť – kogentné normy štátu, ktorého právny poriadok by bol rozhodný, ak by k voľbe práva nebolo došlo. Ak si zmluvné strany nezvolili rozhodný právny poriadok (absencia voľby práva) aplikuje sa podľa Rímskeho dohovoru:
- právny poriadok štátu, na území ktorého zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonával svoju prácu, aj keď je dočasne zamestnaný na území iného štátu, alebo (čl. 6 ods. 2 písm. a))
- sa aplikuje právny poriadok štátu, na území ktorého sa nachádza prevádzkareň, v ktorej je zamestnanec zamestnaný, ak obvykle nevykonáva svoju prácu na území iného štátu (čl. 6 ods. 2 písm. b)).
Ak však z celkových okolností vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.
Súdny dvor Európskej únie rozhodoval o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týkal výkladu článku 6 Rímskeho dohovoru v rámci sporu, v ktorom vystupuje J. Voogsgeerd, s bydliskom v meste Zandvoort (Holandsko), proti spoločnosti Navimer SA, so sídlom v meste Mertert (Luxembursko), vo veci zaplatenia odstupného v súvislosti so skončením pracovného pomeru J. Voogsgeerda vypovedaním, z dôvodu porušenia pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril s touto spoločnosťou. Súdnemu dvoru boli predložené tieto prejudiciálne otázky:
1. Má sa štátom, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá zamestnala zamestnanca v zmysle článku 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru, rozumieť štát, v ktorom sa nachádza prevádzkareň zamestnávateľa, ktorá podľa pracovnej zmluvy zamestnanca zamestnala, alebo štát, v ktorom sa nachádza prevádzkareň zamestnávateľa, s ktorou mal zamestnanec väzbu pri skutočnom výkone práce, hoci svoju prácu obvykle nevykonáva v jednom štáte?
2. Má sa miesto, na ktorom je zamestnanec, ktorý svoju prácu obvykle nevykonáva v jednom štáte, povinný prihlásiť sa a kde dostáva administratívne pokyny a pokyny potrebné na výkon jeho práce, považovať za miesto skutočného výkonu práce v zmysle prvej otázky?
3. Musí prevádzkareň zamestnávateľa, s ktorou má zamestnanec väzbu pri skutočnom výkone práce v zmysle prvej otázky, spĺňať určité formálne podmienky, napríklad mať vlastnú právnu subjektivitu, alebo stačí existencia faktickej prevádzkarne?
4. Možno prevádzkareň inej spoločnosti, s ktorou má spoločnosť, ktorá je zamestnávateľom, väzby, považovať za prevádzkareň v zmysle tretej otázky, hoci na túto inú spoločnosť nebola prenesená riadiaca právomoc?
Súdny dvor (štvrtá komora) v tejto veci rozhodol takto:
„Článok 6 ods. 2 dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa musí vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí najprv preskúmať, či zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu v rovnakom štáte, ako je štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktorými sa vyznačuje táto činnosť, zamestnanec plní podstatnú časť svojich povinností voči svojmu zamestnávateľovi.
Za predpokladu, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že vzhľadom na článok 6 ods. 2 písm. a) tohto dohovoru nemôže rozhodovať o spore, ktorý mu bol predložený, článok 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru sa musí vykladať takto. Pojem „prevádzkareň zamestnávateľa, ktorá zamestnanca najala“ sa musí chápať v tom zmysle, že odkazuje výlučne na prevádzkareň, ktorá najala zamestnanca, a nie na prevádzkareň, s ktorou má väzbu pri skutočnom výkone svojej práce. Právna subjektivita nepredstavuje požiadavku, ktorej musí vyhovovať prevádzkareň zamestnávateľa v zmysle tohto ustanovenia. Prevádzkareň iného podniku, ako je ten, ktorý je formálne uvedený ako zamestnávateľ, s ktorým má tento podnik väzby, možno považovať za „prevádzkareň“ v zmysle článku 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru vtedy, ak objektívne okolnosti umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa odlišuje od situácie vyplývajúcej z ustanovení zmluvy, a to aj vtedy, ak na tento druhý podnik nebola formálne prevedená riadiaca právomoc.“[1]
Rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2011 vo veci so spisovou značkou C-384/10