Pojem "prevádzkareň" z Rímskeho dohovoru podľa judikatúry SD EÚ

V súčasnosti je pomerne obvyklým, že sa v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch  vyskytuje tzv. cudzí prvok – foreign element (v subjekte, objekte alebo obsahu) . Táto osobitosť – cudzí prvok spôsobuje, že sa na konkrétny pracovnoprávny vzťah, ako aj na práva a povinnosti z neho vyplývajúce budú vzťahovať ustanovenia medzinárodného práva súkromného (MPS). Jedným z takýchto prameňov MPS je aj Rímsky dohovor, ktorý pri riešení konkrétnych situácii používa pojem „prevádzkareň“. To, čo treba pod týmto pojmom rozumieť nám však objasňuje judikatúra SD EÚ.

Tomáš Sabadoš 16. 05. 2014 4 min.
Rímsky dohovor a prevádzkareň Rímsky dohovor a prevádzkareň Europe city lights from 4freephotos.com

Rímsky dohovor upravuje materiálnu voľbu práva pre tzv. individuálne pracovné zmluvy. Zamestnanec nesmie byť voľbou rozhodného práva zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť – kogentné normy štátu, ktorého právny poriadok by bol rozhodný, ak by k voľbe práva nebolo došlo. Ak si zmluvné strany nezvolili rozhodný právny poriadok (absencia voľby práva) aplikuje sa podľa Rímskeho dohovoru:

  • právny poriadok štátu, na území ktorého zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonával svoju prácu, aj keď je dočasne zamestnaný na území iného štátu, alebo (čl. 6 ods. 2 písm. a))
  • sa aplikuje právny poriadok štátu, na území ktorého sa nachádza prevádzkareň, v ktorej je zamestnanec zamestnaný, ak obvykle nevykonáva svoju prácu na území iného štátu (čl. 6 ods. 2 písm. b)).

Ak však z celkových okolností vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.

Súdny dvor Európskej únie rozhodoval o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týkal výkladu článku 6 Rímskeho dohovoru v rámci sporu, v ktorom vystupuje J. Voogsgeerd, s bydliskom v meste Zandvoort (Holandsko), proti spoločnosti Navimer SA, so sídlom v meste Mertert (Luxembursko), vo veci zaplatenia odstupného v súvislosti so skončením pracovného pomeru J. Voogsgeerda vypovedaním, z dôvodu porušenia pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril s touto spoločnosťou. Súdnemu dvoru boli predložené tieto prejudiciálne otázky:

1. Má sa štátom, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá zamestnala zamestnanca v zmysle článku 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru, rozumieť štát, v ktorom sa nachádza prevádzkareň zamestnávateľa, ktorá podľa pracovnej zmluvy zamestnanca zamestnala, alebo štát, v ktorom sa nachádza prevádzkareň zamestnávateľa, s ktorou mal zamestnanec väzbu pri skutočnom výkone práce, hoci svoju prácu obvykle nevykonáva v jednom štáte?

2. Má sa miesto, na ktorom je zamestnanec, ktorý svoju prácu obvykle nevykonáva v jednom štáte, povinný prihlásiť sa a  kde dostáva administratívne pokyny a pokyny potrebné na výkon jeho práce, považovať za miesto skutočného výkonu práce v zmysle prvej otázky?

3. Musí prevádzkareň zamestnávateľa, s ktorou má zamestnanec väzbu pri skutočnom výkone práce v zmysle prvej otázky, spĺňať určité formálne podmienky, napríklad mať vlastnú právnu subjektivitu, alebo stačí existencia faktickej prevádzkarne?

4. Možno prevádzkareň inej spoločnosti, s ktorou má spoločnosť, ktorá je zamestnávateľom, väzby, považovať za prevádzkareň v zmysle tretej otázky, hoci na túto inú spoločnosť nebola prenesená riadiaca právomoc?

Súdny dvor (štvrtá komora) v tejto veci rozhodol takto:

„Článok 6 ods. 2 dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa musí vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí najprv preskúmať, či zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu v rovnakom štáte, ako je štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktorými sa vyznačuje táto činnosť, zamestnanec plní podstatnú časť svojich povinností voči svojmu zamestnávateľovi.

Za predpokladu, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že vzhľadom na článok 6 ods. 2 písm. a) tohto dohovoru nemôže rozhodovať o spore, ktorý mu bol predložený, článok 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru sa musí vykladať takto. Pojem „prevádzkareň zamestnávateľa, ktorá zamestnanca najala“ sa musí chápať v tom zmysle, že odkazuje výlučne na prevádzkareň, ktorá najala zamestnanca, a nie na prevádzkareň, s ktorou má väzbu pri skutočnom výkone svojej práce. Právna subjektivita nepredstavuje požiadavku, ktorej musí vyhovovať prevádzkareň zamestnávateľa v zmysle tohto ustanovenia. Prevádzkareň iného podniku, ako je ten, ktorý je formálne uvedený ako zamestnávateľ, s ktorým má tento podnik väzby, možno považovať za „prevádzkareň“ v zmysle článku 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru vtedy, ak objektívne okolnosti umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa odlišuje od situácie vyplývajúcej z ustanovení zmluvy, a to aj vtedy, ak na tento druhý podnik nebola formálne prevedená riadiaca právomoc.“[1]



Rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2011 vo veci so spisovou značkou C-384/10