Porovnanie zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka

Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy (pactum de contrahendo) predstavuje záväzok uzavrieť v budúcnosti hlavnú „ostrú“ zmluvu. Podstata tohto inštitútu bola známa už rímskym právnikom. V súčasnosti ju pozná väčšina zahraničných právnych poriadkov, hoci nie všade má svoje výslovné zakotvenie. Vychádza sa tam predovšetkým z názoru právnej vedy, že takáto úprava je vzhľadom na princíp zmluvnej voľnosti nadbytočná.[1] V slovenskom právnom poriadku máme inštitút zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy výslovne zakotvený, a to hneď v dvoch základných kódexoch súkromného práva – v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku.

 

Porovnanie zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka

Úvodnou otázkou zásadného právneho významu je, akému právnemu režimu sa má predbežné dojednanie zmluvných strán o ich záväzku v budúcnosti uzavrieť ostrú zmluvu podriadiť. Závažnosť tejto otázky je daná najmä odlišnosťami, ktoré pre obe „pacta“ a ich zmluvné strany z uvedených kódexov vyplývajú.

Úprave Obchodného zákonníka je potrebné subsumovať predovšetkým právne vzťahy medzi podnikateľmi pri realizácií ich podnikateľskej činnosti (podľa § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka) a tiež prípady, kedy sa jedná o predbežné dojednanie absolútnych obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 ods. 6 Obchodného zákonníka).

Za ustálený a všeobecne prijímaný je možno považovať tiež právny názor, podľa ktorého bude režimu Obchodného zákonníka podliehať aj zmluva, ktorej predmetom je záväzok v budúcnosti uzavrieť tzv. „absolútny neobchod“, resp. záväzkový vzťah upravený výlučne v Občianskom zákonníku (napríklad zmluva o kúpe nehnuteľnosti, nájomná zmluva a i.), pokiaľ jej zmluvnými stranami sú podnikatelia a zmluvu uzavierajú v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka).

V ďalšej časti príspevku sa zameriame na rozdiely, ktoré z oboch kódexov pre tento zmluvný typ vyplývajú.

Rozdiely medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy

1. Záväzok uzavrieť ostrú zmluvu

Záväzok uzavrieť „ostrú zmluvu“ je pre občianskoprávnu zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy vyjadrený v kogentnom § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že „účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.“ V Obchodnom zákonníku je formulácia v § 289 ods. 1 takáto: „Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje jedna alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom.“

Z uvedeného by sa mohlo zdať, že v prípade občianskoprávnej zmluvy musí byť záväzok uzavrieť ostrú zmluvu dojednaný pre obe zmluvné strany, kým pri obchodnoprávnej zmluve postačuje, ak sa takýto záväzok dojedná len pre jednu z nich.

Z judikatúry[2] ako aj z komentovaného znenia Občianskeho zákonníka[3] však vyplýva, že aj pre občianskoprávnu zmluvu je možné také dojednanie záväzku uzavrieť v budúcnosti ostrú zmluvu, ktoré zaťaží, resp. zaviaže len jednu zo zmluvných strán.

Zneniu § 50a Občianskeho zákonníka neodporuje, pokiaľ záväzok uzavrieť ostrú zmluvu je pre obe zmluvné strany vyjadrený tak, že jedna zmluvná strana je zaviazaná predložiť v dohodnutej dobe návrh na uzavretie zmluvy a druhá zmluvná strana sa ho zaväzuje prijať. V tomto smere teda zdá sa, že rozdiely medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou neexistujú.

2. Zánik záväzku uzavrieť ostrú zmluvu

Obe kódexy upravujú zánik záväzku uzavrieť ostrú zmluvu pre dva prípady, a to uplynutím doby a uplatnením klauzuly rebus sic stantibus.

Rozdiely nachádzame v úprave zániku záväzku uplynutím doby.Pre občianskoprávnu zmluvu platí, že záväzok uzavrieť ostrú zmluvu zaniká, pokiaľ do jedného roka od jeho uplatnenia nedôjde k uzavretiu ostrej zmluvy a súčasne oprávnená strana nepodá na súd žalobu o nahradenie súhlasu s uzavretím zmluvy.

Uvedené platí aj pre prípad obchodnoprávnej zmluvy.

Pre obchodnoprávnu zmluvu je však zánik záväzku uplynutím doby upravený aj pre prípad neuplatnenia výzvy na uzavretie ostrej zmluvy. Podľa § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka „záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy.“

Zánik záväzku v režime obchodnoprávnej zmluvy uzavrieť ostrú zmluvu teda nastane aj ako dôsledok neuskutočnenia výzvy oprávnenej strany, zatiaľ čo v prípade občianskoprávnej zmluvy k zániku záväzku nedochádza.

Ak povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu prevzali na seba obe zmluvné strany a ani jedna zo zmluvných strán nedala v určenej lehote výzvu na uzavretie budúcej zmluvy, zaniká záväzok uzavrieť ostrú zmluvu pre obe zmluvné strany.

3. Požiadavky na obsah zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy

Občiansky zákonník pre vznik zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vyžaduje dohodu o dobe, v akej k uzavretiu ostrej zmluvy má dôjsť a o podstatných náležitostiach ostrej zmluvy ( § 50a ods. 1 OZ).

Obchodný zákonník rovnako ako Občiansky zákonník požaduje pre platný vznik predbežnej zmluvy dohodu o dobe, v akej má dôjsť k uzavretiu ostrej zmluvy. Odlišnosť je daná v požiadavke na konkretizáciu ostrej zmluvy, kde si zmluvné strany vystačia len so všeobecným vymedzením predmetu plnenia ostrej zmluvy.

V záujme právnej istoty je však možné odporučiť, aby tento predmet plnenia bol vymedzený pokiaľ možno čo najkonkrétnejšie. Obchodnoprávna zmluva však nemusí obsahovať dojednanie o podstatných náležitostiach ostrej zmluvy.

4. Nesplnenie zmluvnej povinnosti

S nesplnením zmluvnej povinnosti uzavrieť ostrú zmluvu spája Obchodný a Občiansky zákonník rozdielne právne následky.

Obchodný zákonník rozlišuje dva prípady porušenia povinnosti:

  1. Nesplnenie záväzku uzavrieť ostrú zmluvu (neúspešné rokovanie);

    Následkom porušenia zmluvnej povinnosti je oprávnenie zmluvnej strany požadovať, aby obsah ostrej zmluvy určil súd (prípadne osoba určená v predbežnej zmluve), alebo môže požadovať náhradu škody. Obe nároky však nie je možné uplatniť kumulatívne. Oprávnená strana má právo výberu len jedného z nich.

  2. Nesplnenie záväzku uzavrieť ostrú zmluvu neoprávneným odmietnutím rokovať o jej uzavretí;

    Pre tento prípad je možné kumulatívne uplatnenie oboch nárokov, t.j. nárok na náhradu spôsobenej škody, ako aj právo požadovať, aby obsah ostrej zmluvy určil súd (prípadne osoba určená v predbežnej zmluve)

Občiansky zákonník nerozlišuje jednotlivé prípady porušenia zmluvnej povinnosti. S porušením povinnosti uzavrieť ostrú zmluvu spája vznik práva na náhradu škody a práva domáhať sa vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím, obe uplatniteľné vedľa seba( § 50a ods. 2). 

 

Záver

V tomto príspevku sme sa pokúsili načrtnúť hlavné rozdiely medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy. Dvojkoľajnosť právnej úpravy v tomto prípade zrejme nemá svoje opodstatnenie, hoci z porovnania je zrejmé, že rozdiely medzi inštitútmi existujú. Ťažko však povedať, či ich existencia je zdôvodnená špecifickou povahou právnych vzťahov, ku ktorým sa vzťahujú.

 

Poznámky pod čiarou:

[1] FEKETE, I. Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2014, s. 558.

[2] Napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.3.2007, sp. zn. 33Odo 292/2005.

[3] FEKETE, I. Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2014, s. 564.