Poslanec Baránik reaguje na vyjadrenia predsedkyne Súdnej rady SR

Stanovisko predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky JUDr. Lenky Praženkovej v súvislosti s jej návrhom na podanie podnetu na disciplinárne stíhania poslanca NR SR Alojza Baránika, publikované na webovom sídle Súdnej rady a prerokované na zasadnutí dňa 18.2.2019, je definujúcim dokumentom stavu mysle a charakteru rozhodujúcej časti vedenia slovenského súdnictva.

Poslanec Baránik reaguje na vyjadrenia predsedkyne Súdnej rady SR

Uvedené stanovisko predsedníčky Súdnej rady SR sme publikovali v tomto článku. Po nedávnom rozhodnutí nášho ústavného súdu, ktorý si priehľadne a zjavne primárne na účely ochrany tej časti vedenia súdnictva, ktoré sa musí bezpečnostných previerok obávať, uzurpoval rozhodovanie o tom, čo smie a nesmie ústavodarca ako najvyšší predstaviteľ vôle ľudu, je stanovisko predsedníčky Praženkovej ďalším potvrdením toho, že skupina ľudí dominujúcich nášmu súdnictvu je celkom odtrhnutá od reality nášho života.

Alternatívne, že táto skupina síce túto realitu dobre pozná, ale ju cieľavedomo udržiava ako nevyhnutnú na to, aby zostali zachované terajšie pomery v spoločnosti. Pomery, ktoré viedli nielen k extrémnym prejavom prepojenia organizovaného zločinu so štátnou mocou (vrátane štátnej moci, ktorá je z ústavy povinná chrániť zákonnosť), ale aj k nárastu politického extrémizmu, tiež za účasti osôb, ktoré pod rúškom ochrany nezávislosti súdnictva v jeho vedení pracovali a pracujú na únose štátu.  

Stanovisko predsedníčky Praženkovej hrubo zasahuje do základov demokracie našej nedospelej republiky. Téza, že poslanec nášho parlamentu, hoc aj sledujúc legitímny záujem, nesmie vykonávať svoj mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia tak, ako je to v súlade s jeho ústavou garantovanou slobodou prejavu, je v mnohých variáciách predkladaná ako samozrejmá.

Táto vychádza z komunistickej mentality, hlboko vštiepenej zakladateľom a dodnes ideovým vodcom skupiny sudcov ovládajúcich naše súdnictvo, že nezáleží na tom, čo naozaj je, aká je naozaj pravda, ale že legitimita, z nej plynúci majestát a autorita, ako aj jej nevyhnutná nedotknuteľnosť, sa stanoví zákonom, a ľud sa bude musieť takému zákonu podriadiť alebo aspoň prispôsobiť, a to bez ohľadu na to, akých porušení zákona a pravidiel slušnosti sa členovia takej skupiny dopúšťajú.

Stanovisko predsedníčky Praženkovej je manifestom uzurpátorov moci, ktorí dlhodobo realizujú svoje presvedčenie, že postačí, ak čerpajú svoju legitimitu len zo zákona a ústavného postavenia našej súdnej rady a súdnictva, a to bez ohľadu na to, ako sa oni sami správajú a ako hlboko zneužívajú svoje nedotknuteľné postavenie.

Autor stanoviska neľútostne používa demagógiu a zavádzanie (ak nie priamo lži) v snahe zastrašiť kritika vedenia slovenského súdnictva. Jedným z takých tvrdení je aj to o tom, že na Slovensku je bežne možné trestne stíhať skorumpovaných sudcov či iných verejných činiteľov a že je preto nepochopiteľné, prečo poslanec Národnej rady o svojich podozreniach na korupciu v súdnictve neurobil príslušné trestné oznámenia.

Zo skutočnosti, že sudcovia samotní nie sú ochotní nijako stíhať ani tie najflagrantnejšie porušenia zákonom stanovených pravidiel správania sudcov, je však zrejmé, že žiadne trestné stíhanie (o výsledku ktorého by nakoniec rozhodovali zase len tí istí sudcovia) nielenže nateraz nemá význam, ale aj že taký oznamovateľ by sa vystavoval veľmi reálnemu (mnoho-krát potvrdenému) nebezpečenstvu zničujúcej súdnej odvety zo strany tých sudcov, ktorí používajú takéto falošnosťou nasiaknuté argumenty.

Uvedené hovorí veľa o vlastnej zodpovednosti vedenia súdnictva za to, aký náhľad na súdnictvo má verejnosť. Vedenie súdnictva neurobilo nič podstatné, aby si súdnictvo zlepšilo svoju povesť. V reálnom živote totiž nie je možné za zmenu k lepšiemu považovať pohľadové a povrchové úpravy v jadre zhnitého materiálu ani opakovanú súdnou perzekúciu zo strany vedenia súdnictva alebo jednotlivých vysokopostavených sudcov proti tým, ktorí si trúfnu tento stav kritizovať.

Doterajšie skúsenosti (a výsledky medzinárodných meraní stavu vymožiteľnosti práva u nás na úrovni najhorších zemí Afriky) svedčia pritom o tom, že je čo kritizovať. Že katastrofálne výsledky nášho súdnictva nie sú žiadnym nedopatrením, ale že sú priamym dôsledkom dlhodobého negatívneho výberu tých najneschopnejších a morálne najnespôsobilejších do vysokých súdnych funkcií ako spôsobu fixácie súčasného stavu.

A opäť, nemýľme sa: Proces výberu tých morálne najnespôsobilejších do vysokých sudcovských funkcií nie je problém len minulosti, ale aj prítomnosti.

Aj preto je stanovisko a s ním spojené návrhy hrubá protiústavná opovážlivosť. To o to viac vo svetle skutočnosti, že rozhodujúca časť členov súdnej rady a vedenia relevantných súdov svojimi obštrukciami, nečinnosťou a tichou podporou priam nabádajú istého sudcu Najvyššieho súdu (a poväčšine pôvodcu ich takého postavenia v orgánoch súdnictva), aby osobnými útokmi a extrémne nevyberanými zjavnými klamstvami a urážkami, často v pracovnom čase a na pracovisku priamo v budove Najvyššieho súdu, útočil na Prezidenta Slovenskej republiky a iných ústavných činiteľov, ktorých považuje za svojich politických rivalov, a tým si budoval svoju politickú kariéru založenú za na hoaxoch a extrémistických názoroch.

Stanovisko formalisticky tvrdí, že jeho cieľom nie je brániť oprávnenej kritike. To, čo by sa za takú oprávnenú kritiku malo považovať, však definuje spôsobom, ktorý odporuje logike a našej realite. To najmä tým, že obsahuje viaceré tvrdenia z mentálneho sveta ľudí, ktorí opakovane preukázali, že im je prinajlepšom ľahostajná demokracia a právny štát, a ktorí nevedia rozlíšiť pravdu od vlastného záujmu.

A ktorí dnes, podobne ako komunisti kedysi, nemilosrdne likvidujú tých, ktorí si trúfnu im oponovať.

Taký dojem mnohým vyplynul z vystúpenia predpokladaného autora stanoviska na vypočutí navrhovaných kandidátov na ústavných sudcov. Považoval by som totiž za jemu vlastné naznačovanie, že základným cieľom kritiky vznesenej poslancom Národnej rady nie je riadne fungovanie právneho štátu (pričom ale nie je možné dovodiť, aký iný cieľ by tento poslanec mohol takou kritikou sledovať) a od takto postavenej falošnej premisy potom odvíjať mnohé ďalšie argumenty, na ktorých je stanovisko postavené. Inak, také zmýšľanie je podobné názoru, ktorý onen sudca Najvyššieho súdu, bývalý nadriadený a súpútnik predpokladaného autora stanoviska, zverejnil v tom zmysle, že advokát musí byť „skrachovaný“ na to, aby sa popri svojej praxi venoval aj politike pre blaho krajiny, v ktorej žije.

Stanovisko je svojim obsahom, cieľom, ktorý sleduje, formou a spôsobom konštrukcie svojich argumentov aj paralelou mnohých rozsudkov, ktoré privádzajú slušných ľudí na Slovensku do zúfalstva a k obratu k jednoduchým (extrémistickým) riešeniam. Žije vlastným životom, bez náznaku potreby reflexie toho, čo sa deje mimo jeho sveta.

Podobne je to aj s citáciami právnych predpisov. Stanovisko ich používa podobne ako ich používajú nehodní sudcovia pri odôvodňovaní svojich škandalóznych rozsudkov.

Symptómom argumentačnej nedostatočnosti tvorcu stanoviska je odkaz na Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy CM/Rec(2010)12, a to za klamlivého použitia slova „musí“ miesto v skutočnosti (a logicky, keďže sa jedná o odporúčanie) použitých slov „mala by“ (robiť zákonodarná moc).

Odporúčanie nemá právnu relevanciu, a tobôž silu akokoľvek v právnom štáte ovplyvniť ústavou dané postavenie poslanca našej Národnej rady. Autor stanoviska to vedel, a tak, aby podporil svoju falošnú teóriu, účelovo zmenil znenie, aby dodal aspoň zdanie nejakej významnosti pre danú vec bezvýznamného dokumentu.

Ale ak by sme aj pristúpili na použitie citovaného Odporúčania, môžeme tak s pokojom urobiť, pretože toto sa týka nie údajnej nevhodnosti kritiky súdnictva ako celku, a už vôbec nie vedenia súdnictva, ale len súdnych rozhodnutí, a to len v tom zmysle, že taká kritika (súdnych rozhodnutí) by nemala podkopávať nezávislosť a podporu verejnosti v súdnictvo[1]. Nie je tam ani slovo o tom, že súdnictvo alebo dokonca jeho vedenie je nekritizovateľné.

Stanovisko aj inde neľútostne používa demagógiu a zavádzanie (ak nie priamo lži) v snahe zastrašiť kritika vedenia slovenského súdnictva. Toho vedenia, ktoré si nielen úzkostlivo stráži svoje výlučné právomoci, pokiaľ ide o možnosti akejkoľvek nápravy stavu súdnictva, ale zároveň tieto zjavne zámerne nijako nevyužíva v situáciách, kedy to spoločnosť ale aj zákon upravujúci chovanie sudcov vyžaduje.

Tým treba myslieť najmä zneužívanie privilegovaného postavenia sudcu Najvyššieho súdu na vedenie spomínanej ohováračskej, lživej a extrémistickej politickej kampane. Tu, zrazu, je vedenie súdnictva veľmi tolerantné, bez námietok k tomu, že takýto človek zjavne klame, porušuje zákon a opakuje tvrdenia odporujúce jeho postaveniu a postaveniu jeho domnelých politických rivalov.

A to všetko bez potreby citovať to isté Odporúčanie[2], na ktoré sa stanovisko (falošne) odvoláva v súvislosti s údajnými povinnosťami poslanca Národnej rady.

Z uvedeného plynie otázka, či toto nie je tak preto, že by súčasnému vedeniu súdnictva vyhovovalo, keby mala „svojho človeka“ v najvyššej politike.

Ak to ale je tak, aká je potom legitimita požiadaviek uvedených v stanovisku predsedníčky Praženkovej na umlčanie kritika z radov poslancov Národnej rady, keď vedenie nášho súdnictva nepovažuje za potrebné zabezpečiť, aby pod jeho ochranou neprebiehal politický útok na nepevné základy našej demokracie?

Stanovisko je obzvlášť zavrhnutiahodné tam, kde apeluje na reálne kroky smerujúce k zastrašeniu významného kritika stavu našej justície, a to aj za cenu zavádzania, ohýbania ústavy a iných zákonov. Je potvrdením toho, o čo tu ide všetkým tým, ktorí potrebujú, aby sa v špičkách našej justície nič nezmenilo.

Časy, kedy  beztrestné porušovanie povinností vysokopostavených sudcov je na dennom poriadku, alebo, lepšie povedané, je riešené len naoko, však musia skončiť.

Už ďalej nesmie byť možné nahrádzať pravdu lživými tvrdeniami. Už ďalej nesmie byť možné seriózne popierať, že legitimita a autorita sudcov musí byť založená na tom, ako títo konajú, ako rozhodujú, ako dávajú najavo svoje občianske a morálne postoje. Mentalite klamstva vo vedení súdnictva sa ani ako poslanec Národnej rady ani ako občan nemienim podriadiť.

Na druhej strane, nie je pravdou, že by som sa ako poslanec akokoľvek vyhýbal dialógu s relevantnými predstaviteľmi súdnej moci. Som zástancom komunikácie. Ale len s čestnými úmyslami.

V Článku bolo použité autorizované vyjadrenie JUDr. Baránika pre Právne Noviny.

Poznámky pod čiarou:

[1] If commenting on judges’ decisions, the executive and legislative powers should avoid criticism that would undermine the independence of or public confidence in the judiciary. (Keď výkonná a zákonodarná moc komentuje rozhodnutia sudcov, tieto by sa mali vyhnúť kritike, ktorá by podkopávala nezávislosť súdnictva alebo dôveru verejnosti v súdnictvo.) Viď: https://search.coe.int/cm/Pages/result_details.aspx?ObjectId=09000016805afb78

[2] Judges may engage in activities outside their official functions. To avoid actual or perceived conflicts of interest, their participation should be restricted to activities compatible with their impartiality and independence. (Sudcovia sa môžu angažovať mimo svojich verejných funkcií. Aby sa predišlo skutočnému či vnímanému konfliktu záujmov, ich účasť by mala byť obmedzená na aktivity, ktoré sú zlučiteľné s ich nestrannosťou a nezávislosťou.)