Živnosť vs. TPP? Práca na živnosť sa často javí výhodnejšia a lákavejšia oproti práci vykonávanej na základe pracovnej zmluvy či dohody o práci vykonávanej mimo pracovný pomer. V praxi sa čoraz viac stretávame s prácou na živnosť, ktorá je
vykonávaná v rozpore so zákonom, pričom zamestnávatelia si týmto chcú uľahčiť prácu a znížiť odvody na zamestnancov v pracovnom pomere v dôsledku čoho dostane zamestnanec, resp. živnostník vyššiu odmenu. Výhody a nevýhody oboch druhov výkonu práce si rozoberieme v tomto článku a tiež poskytneme tipy, akému správaniu sa zo strany zamestnávateľa vyvarovať.
Asi prvou najdôležitejšou výhodou, ktorá vyplýva z práce vykonávanej na základe pracovnej zmluvy (aj z obdobných prác vykonávaných na dohodu mimo pracovného pomeru) je ochrana, ktorú poskytuje zamestnancovi (a aj zamestnávateľovi) zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Okrem základných zásad, ktoré tento zákon uvádza, sú tu upravené aj podmienky zamestnávania fyzických osôb, ktoré určujú povinnosti jednak zamestnávateľa, ako aj zamestnanca.
Zmluvný vzťah
Pri práci vykonávanej na základe pracovnej zmluvy alebo dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (patrí sem napr. aj najčastejšie využívaný typ pracovného pomeru najmä u mladých ľudí – dohoda o brigádnickej práci študentov) ide spravidla o závislú prácu. Závislá práca je typ pracovnej činnosti, ktorú môže fyzická osoba vykonávať výlučne v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.
Zákonník práce závislú prácu definuje ako prácu vykonávanú vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, je vykonávaná zamestnancom osobne pre zamestnávateľa, podľa jeho pokynov, v jeho mene a v čase, ktorý je ním určený.
V zákone je výslovne vyjadrený aj zákaz výkonu závislej práce v zmluvnom občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu z čoho vyplýva, že keďže pri práci na živnosť ide o obchodnoprávny zmluvný vzťah, výkon závislej práce na živnosť je protizákonný.
Naopak, pri práci na živnosť ide o sústavnú činnosť prevádzkovanú samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Rozdielom medzi živnosťou a pracovným pomerom je skutočnosť, že živnostník vystupuje ako nezávislý subjekt – prácu alebo službu vykonáva samostatne, sám znáša riziká z jej výkonu a za svoje záväzky ručí celým svojím majetkom. Na základe uzatvorenej zmluvy poskytuje živnostník určitú službu alebo vykonáva prácu, za ktorú mu vzniká nárok na odmenu, pričom odberateľ služby má povinnosť túto odmenu uhradiť.
Zásadným znakom práce na živnosť je aj to, že ide o vzťah založený obchodnoprávnou zmluvou, nie pracovnoprávnou. Z toho dôvodu sa na takýto vzťah nevzťahuje ochrana podľa Zákonníka práce, ktorá je typická pre zamestnancov. Práve preto je dôležité rozlišovať medzi skutočným podnikaním a tzv. prácou „na faktúru”, ktorá má v praxi znaky závislej práce. V takom prípade totiž osoba prichádza o zákonné výhody, pracovnú ochranu a benefity, ktoré jej ako zamestnancovi inak prináležia.
