Podľa rozsudku vo veci C-601/17 Dirk Harms a i./Vueling Airlines SA, v prípade zrušenia letu musí letecká spoločnosť nahradiť aj provízie získané sprostredkovateľmi pri nákupe leteniek, pokiaľ o nich vedela.

CVRIA: "Vozidlo, ktoré nebolo oficiálne stiahnuté z prevádzky, a ktoré je spôsobilé byť uvedené do prevádzky, musí byť pokryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, aj keď sa jeho majiteľ, ktorý ho už nemá v úmysle riadiť, rozhodol odstaviť ho na súkromnom pozemku."

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 31. augusta 2018 vyhlásil rozsudky v prípadoch Balogh a ďalší proti Slovenskej republike a Engelhardt proti Slovenskej republike, v ktorých rozhodol v prospech sťažovateľov.​

Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy (pactum de contrahendo) predstavuje záväzok uzavrieť v budúcnosti hlavnú „ostrú“ zmluvu. Podstata tohto inštitútu bola známa už rímskym právnikom. V súčasnosti ju pozná väčšina zahraničných právnych poriadkov, hoci nie všade má svoje výslovné zakotvenie. Vychádza sa tam predovšetkým z názoru právnej vedy, že takáto úprava je vzhľadom na princíp zmluvnej voľnosti nadbytočná.[1] V slovenskom právnom poriadku máme inštitút zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy výslovne zakotvený, a to hneď v dvoch základných kódexoch súkromného práva – v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku.

Jedným z prostriedkov ochrany veriteľa proti právnym úkonom dlžníka uskutočneným v úmysle ukrátiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky je inštitút odporovateľnosti. Jeho úspešné uplatnenie veriteľom predpokladá splnenie určitých predpokladov a podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, ktoré vyplývajú z § 42a Občianskeho zákonníka. 

​Ani v roku 2018 záujem o osobný bankrot neutícha, práve naopak.

Zástupkyňa SR pred ESĽP upozorňuje na ďalšiu rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, týkajúcu sa odoberania detí zo starostlivosti biologických rodičov.

​Možnosť konkurzu využilo od začiatku tohto roka (január- máj 2018) podľa štatistík Centra právnej pomoci (CPP) spolu 6 016 právnických subjektov či fyzických osôb.

Súčasná právna úprava poskytuje dve základné formy ochrany osobnostnej sféry jednotlivca. Prvou je pomerne zastaraná právna úprava ochrany osobnosti ustanovená Občianskym zákonníkom a druhou je v súčasnosti už pomerne notoricky známa úprava ochrany osobných údajov označovaná skratkou GDPR. Hoci ide o dva autonómne prvky súvisiace s ochranou osobnosti a súkromia jednotlivca, sme nútení rozlišovať medzi týmito dvoma právnymi inštitútmi.

V súkromnom práve platí zásada nemo iudex in propria cause; nikto nesmie byť sudcom vo vlastnej veci. Ochrana práv je zverená na to povolaným štátnym orgánom, najmä súdom. Zo štátneho monopolu poskytovania ochrany právam existuje niekoľko veľmi limitujúcich výnimiek, jednou z nich je svojpomoc. Bližšie podmienky jej uplatnenia si priblížime v tomto príspevku.