Právnické profesie v praxi: Sudca a prokurátor

Aj tento piatok pokračujeme v našom seriáli Právnické profesie. Dnes máme pre Vás pripravený prehľad výkonu povolania prokurátora a sudcu. Informácie sme získali z prvej ruky, od prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Jána Šantu, sudcu Ústavného súdu SR, Roberta Šorla a odpovede nám poskytol aj sudca Medzinárodného súdneho dvoru v Haagu, Peter Tomka.

Martina Vanc 26. 11. 2020 11 min.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry SR JUDr. Ján Šanta, PhD. (JŠ) nám odhalil stránku výkonu povolania prokurátora, ktorou sa mnohí nezaoberajú a síce, či je povolanie prokurátora bezpečné a ako veľmi zasahuje do súkromného života. Ján Šanta pôsobí vo sfére prokuratúry od 1. februára 1991, t. zn. už od absolvovania štúdia na UPJŠ Košice. Po absolvovaní čakateľskej praxe sa z Okresnej prokuratúry Košice II, cez Krajskú prokuratúru Košice, a následne Prešov, prepracoval až na Úrad špeciálnej prokuratúry SR. Ako pedagóg pôsobí na viacerých právnických fakultách na Slovensku a na Akadémii Policajného zboru SR. Verejnosť ho začala vnímať najmä vďaka mediálne sledovaným kauzám v prípadoch Kočner, či Váhostav. Ján Šanta je aktuálne kandidátom na Generálneho prokurátora SR, pričom o jeho potencionálnej novej funkcii bude parlament rozhodovať o niekoľko dní.

Práca prokurátora je v porovnaní napríklad s povolaním advokáta či notára veľmi konzervatívnou profesiou, do ktorej praktického fungovania prípadne životného štýlu jednotlivých prokurátorov verejnosť často nevidí. Sú zároveň podľa vás prokurátori viac obmedzovaní v osobnom živote s cieľom zachovať si súkromie a mieru konzervatívnosti svojho postu?

JŠ: Určite sú prokurátori viac obmedzovaní v osobnom živote ako napr. advokáti alebo ako notári. Takéto obmedzenia považujem za dôvodné, eliminujúce riziká sporných kontaktov, ktoré, ako sme toho boli svedkami v nedávnej minulosti, prokurátorov značne poškodili, rovnako ako celý rezort. Je preto potrebné práve osobný život a osobnostnú integritu v súčasnosti oveľa intenzívnejšie skúmať a sledovať už v rámci výberových konaní na funkciu právneho čakateľa a následne prokurátora.

Myslíte si, že prokurátori stavajú svoje životy do väčšieho rizika oproti iným právnickým povolaniam? 

JŠ: Prokurátori určite stavajú svoje životy do väčšieho rizika ako ktorékoľvek iné právnické povolania, čoho príkladom sú medializované kauzy prípravy úkladných vrážd u prokurátorov Žilinku, Šufliarského, ako aj voči mojej osobe, hoci, našťastie, v mojom prípade sa preukázalo, že hrozba voči mne nebola bezprostredná. Je tomu tak preto, že prokurátor nesie na súde dôkazné bremeno a mnohokrát jediný na súde, ale aj v prípravnom konaní, stojí proti desiatkam obžalovaným a ich obhajcom a sleduje jediný cieľ - zákonne usvedčiť páchateľov.

_____________________

Za sudcovské povolanie nám poskytol odpovede JUDr. Robert Šorl, PhD. (RŠ), sudca Ústavného súdu SR. Začínal ako advokát, keď v roku 2005 zložil advokátsku skúšku a následne bol zapísaný do zoznamu advokátov v auguste 2006. O rok neskôr sa stal sudcom na Okresnom súde Prievidza, kde bol v roku 2012 vymenovaný za predsedu súdu. V rámci sudcovskej činnosti rozhodoval občianske, rodinné, obchodné a exekučné veci, ako sudca pre prípravné konanie aj veci trestné. Okrem toho sa zúčastňoval prác Rekodifikačnej komisie pre Občiansky súdny poriadok a stal sa pedagógom na Justičnej akadémii SR. Za sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky bol vymenovaný dňa 30. septembra 2020.

Povolanie sudcu verejnosť často považuje za právnickú profesiu nadradenú tým ostatným. Napokon, pri výkone svojich činností je to sudca, ktorého rozhodnutia okrem iných subjektov musia akceptovať aj právnici pri výkone svojho povolania. Je zároveň podľa Vás v porovnaní s inými právnickými profesiami najťažšie stať sa práve sudcom a nesie to so sebou väčšiu zodpovednosť?

RŠ: Nemyslím, že vnímanie povolania sudcu ako nadradenej právnickej profesie je pravidlom. Priemerný občan rozdiel medzi advokátom, notárom, prokurátorom či sudcom nevníma tak intenzívne ako právnik. Občan predovšetkým vníma to, čo pre neho prináša právny systém ako celok. Vníma výsledok a príliš nerieši, či je jeho úspech alebo neúspech produktom chyby jeho advokáta alebo sudcu. Už vôbec nevníma to, či jeho nezdar nevyplýva skôr z nastavenia legislatívy. Často nevníma ani svoje vlastné zlyhanie. Zdá sa, že výsledky právneho systému na Slovensku nie sú pozitívne. A tak sa kritika verejnosti zameriava raz na advokáta, potom na prokurátora a nakoniec skutočne, asi najčastejšie na sudcu. Personifikácia problémov však môže byť výsledkom ich zjednodušenia.

Pre mladého človeka, ktorý skončil právnickú fakultu je veľmi ťažké stať sa sudcom. Rozhodnutie mladého absolventa právnickej fakulty alebo kohokoľvek iného, napríklad úspešného advokáta stať sa sudcom sa spája s náročnými procesmi, ktoré v iných právnických povolaniach nie sú. Obávam sa, že tento systém možno prispieva aj k tomu, že najlepší právnici sa sudcami nestávajú. Na strane druhej je našim šťastím, že do súdneho systému sa dostáva stále dosť dobrých mladých právnikov. Na procese výberu sudcov – súdnej personalistike je stále čo zlepšovať. Rovnako sa musí zlepšovať aj právnické vzdelávanie. Právnické vzdelávanie je kľúčom k tomu, aby sa právo začalo verejnosťou vnímať viac pozitívne.

Každá právnická profesia sa spája so zodpovednosťou. Asi by nebolo správne hovoriť o menšej či väčšej zodpovednosti. Zodpovednosť každej právnickej profesie má svoje špecifiká.

Čo Vás ako sudcu napĺňa vo Vašej práci najviac a čo naopak považujete za negatívny resp. menej pozitívny aspekt tohto povolania?

RŠ: To, že môžem pracovať v profesii, na ktorú som sa štúdiom dlhodobo pripravoval. Zdá sa, že bez práva sa tak skoro naša spoločnosť nezaobíde. Pozitívne vnímam predovšetkým to, že náš právny systém väčšine sudcov skutočne umožňuje nezávisle, efektívne a pre občana prínosné, dostatočne rýchle rozhodovanie. Bohužiaľ nie je tomu tak všade a treba s tým niečo robiť. Myslím pritom predovšetkým na preťaženosť niektorých justičných pracovísk.

Negatívne vnímam to, že negatívne spoločnosť vníma súdnu moc ako celok. To však nie je chyba spoločnosti, ale toho, že negatívnych prvkov je v súdnej moci stále veľa. Znova však pripomínam, že to nie je len vplyvom negatívnych osôb, ale aj iných systémových negatív.

Osobné vzťahy sudcov môžu v zmysle zákona predstavovať prekážku vo výkone ich povolania vo vzťahu ku konkrétnym prípadom. Pociťujú sudcovia z tohto dôvodu určité obmedzenie pri nadväzovaní vzťahov?

RŠ: Moje osobné skúsenosti ma určite vedú k záveru, že sudcovia vnímajú svoje obmedzenia pri nadväzovaní spoločenských vzťahov. Vôbec si však nemyslím, že by sa spoločenským vzťahom mali celkom vyhýbať. Izolácia od spoločnosti prináša až prílišné zahľadenie dovnútra justičného systému. Nedostatok poznania spoločnosti alebo aj myslenia iných právnických povolaní určite nie je pozitívnym predpokladom toho, aby sa človek stal dobrým sudcom.

Stále však platí, že sudca musí byť zdržanlivý a je dostatok prostriedkov na to, aby sa mohol vyhnúť rozhodovaniu vo veci, v ktorej môže byť podozrenie o jeho nezaujatosti.

_____________________

O svojej profesii nám povedal aj JUDr. Peter Tomka, CSc., ktorý je významným slovenským medzinárodným právnikom a diplomatom. V roku 1979 ukončil štúdium práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde neskôr pôsobil na katedre medzinárodného práva. Niekoľko rokov pôsobil aj na československej (od roku 1993 slovenskej) misii pri Organizácii Spojených národov v NewYorku. V rokoch 1999 až 2003 bol stálym predstaviteľom Slovenskej republiky pri OSN. Dnes pôsobí ako sudca na Medzinárodnom súdnom dvore („MSD“) v Haagu. Do tejto funkcie ho v prvej polovici tohto mesiaca opätovne zvolila Bezpečnostná rada aj Valné zhromaždenie OSN, a to na obdobie rokov 2021 - 2030. Do tejto inštitúcie bol zvolený už po tretí raz. Prečítajte si, aké spory rieši MSD, ako vyzerá konanie na tomto súde a aké predpoklady by mal spĺňať sudca, ktorý má záujem na MSD pracovať.

Čo vyžaduje táto práca na rozdiel od vnútroštátneho sudcu? Čo musíte vedieť nad rámec štandardných sudcovských znalosti?

PT:  Charakter práce sudcu Medzinárodného súdneho dvora vyplýva z úloh tohto hlavného súdneho orgánu OSN. Jeho úlohou je rozhodovať spory medzi štátmi. Druhou úlohou súdu je poskytovať poradné posudky o právnych otázkach na žiadosť niektorých orgánov OSN (Valného zhromaždenia, Bezpečnostnej rady, Hospodárskej  a sociálnej rady) a odborných  organizácií systému OSN (napríklad UNESCO, Svetovej zdravotníckej organizácie). Súd rozhoduje na základe medzinárodného práva, ktoré zahŕňa medzinárodné zmluvy, obyčajové medzinárodné právo a všeobecné právne zásady. Kandidátom na funkciu sudcu by teda mal byť uznávaný znalec medzinárodného s rozsiahlejšími skúsenosťami. Súd pracuje v dvoch jazykoch, angličtine a francúzštine. Preto predpokladom na výkon funkcie je výborná znalosť aspoň jedného z týchto jazykov, znalosť obidvoch je výhodou, keďže sudca ovládajúci obidva nie je odkázaný na preklad a tlmočenie.

Rozhodujete sám alebo spolu s inými sudcami? Vyhovuje Vám takýto spôsob rozhodovania? Akej oblasti sa venujete v rámci svojej činnosti?

PT: Súd rozhoduje všetky spory v zásade v pléne, ktoré pozostáva z pätnástich sudcov volených na deväťročné funkčné obdobie Valným zhromaždením a Bezpečnostnou radou OSN. Sudca môže byť zvolený aj na ďalšie funkčné obdobie. Len v prípade, že sa strany v spore dohodnú a požiadajú súd o rozhodnutie sporu v senáte, súd zvolí päťčlenný senát na posúdenie prípadu a jeho rozhodnutie. V sedemdesiatpäťročnej histórii MSD ide však skôr o výnimočné prípady, keďže len šesťkrát strany v spore  požiadali o posúdenie ich sporu v senáte.

Po prvýkrát v roku 1982 USA a Kanada v spore o určenie morskej hranice v zálive Maine (rozsudok bol vynesený v roku 1984), naposledy Benin a Niger v roku 2002 sa obrátili na súd, aby ich spor o hranicu rozhodol senát, ktorý tak urobil rozsudkom v roku 2005. Sudca MSD by mal byť spôsobilý posudzovať a rozhodnúť akúkoľvek otázku upravenú medzinárodným právom, keďže jurisdikcia MSD je z pohľadu vecného univerzálna. Okrem už zmienených územných sporov, sporov o určenie suchozemských a morských hraníc, boli MSD predložené spory týkajúce sa ochrany životného prostredia, výkladu a aplikácie ako mnohostranných medzinárodných dohovorov, tak aj dvojstranných zmlúv, jurisdikčných imunít štátneho majetku, použitia ozbrojenej sily proti inému štátu.

V tejto dobe napríklad súd pracuje na rozsudkoch, ktoré sa týkajú  interpretácie a aplikácie Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, dvojstrannej dohody medzi Iránom a USA z roku 1955, ako aj sporu o hranice medzi Guyanou a Venezuelou, keďže Venezuela už takmer 60 rokov, od roku 1962, zastáva stanovisko, že rozhodnutie arbitrážneho tribunálu z roku 1899 je neplatné a uplatňuje si nárok na podstatnú časť územia, ktoré podľa zmieneného arbitrážneho rozhodnutia malo pripadnúť Guyane. Na začiatku budúceho roka by mal súd posudzovať nárok Konžskej demokratickej republiky proti Ugande na vojnové reparácie za škody spôsobené počas takmer štvorročnej okupácie časti jej územia ugandskou armádou.Ďalším sporom, ktorý posúdi, bude spor medzi Somálskom a Keňou o morskú hranicu v Indickom oceáne. V súčasnej dobe je pred MSD celkom 14 sporov, ktoré čakajú na rozhodnutie.

Pojednávate často alebo vediete skôr písomné konania?

PT: Konanie pred MSD má dve časti, písomnú a ústnu. V písomných podaniach sporové strany prezentujú svoje stanoviská k faktickej a právnej stránke sporu. Vo väčšine prípadov každá strana predloží súdu dve podania, aby tak mohla reagovať na argumenty druhej strany. Často ide o veľmi rozsiahle, niekoľko tisícstranové podania.

Tak napríklad v prebiehajúcom spore Ukrajiny proti Ruskej federácii, len prvé podanie Ukrajiny má viac ako dvanásť tisíc strán. Prvé podanie Gambie, predložené v októbri, v spore s Myanmarom, ktorý sa týka Dohovoru o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy, pozostáva z dvanástich zväzkov. Počas ústneho konania majú predstavitelia štátov a ich advokáti  príležitosť sústrediť pozornosť sudcov na hlavné argumenty, ktorými sporová strana  zdôvodňuje svoj návrh, ako by mal súd rozhodnúť. Tento návrh rozhodnutia na záver ústneho pojednávania prednesie oficiálny zástupca štátu v konaní pred súdom a následne ho odovzdá v písomnej podobe, s podpisom, tajomníkovi súdu. Po ukončení ústneho pojednávania začne súd prípravu rozsudku.

Ako prebieha celý proces prípravy rozsudku?

PT: Každý sudca vypracuje svoju analýzu prípadu a navrhne, aké by malo byť rozhodnutie súdu. Svoje písomné stanovisko odovzdá tajomníkovi súdu, ktorý zabezpečí jeho preklad do druhého oficiálneho jazyka súdu. Až po odovzdaní vlastného stanoviska dostane sudca kópie stanovísk svojich kolegov. Neskôr sa súd zíde na porade, ktorá obvykle trvá tri až štyri dni, keďže počas nej sú sudcovia predsedom vyzvaní, aby v obrátenom poradí seniority vysvetlili svoje stanovisko potom, čo mali príležitosť oboznámiť sa so stanoviskami ostatných sudcov. Po každej prezentácii predseda otvorí diskusiu, v rámci ktorej sudcovia môžu klásť otázky sudcovi, ktorý odprezentoval svoje stanovisko, prípadne ho komentovať. Počas tejto porady sa vykryštalizuje väčšinové stanovisko.

Na návrh predsedu sa zvolí v tajnej voľbe  trojčlenný redakčný výbor z tých sudcov, ktorí zdieľajú väčšinový názor. Redakčný výbor pripraví predbežný návrh rozsudku, v angličtine a francúzštine, ku ktorému sudcovia môžu písomne predložiť pozmeňovacie návrhy. Tie posúdi redakčný výbor a upraví návrh na prvé čítanie počas interného, obvykle trojdňového, zasadnutia súdu. Text sa dôkladne posudzuje, odsek po odseku. Sudcovia môžu navrhovať ďalšie úpravy textu, prípadne poukázať na jeho nedostatky.

Po ukončení prvého čítania majú sudcovia niekoľko dní na prípravu a predloženie vyhlásenia alebo osobitného či nesúhlasného stanoviska, ktoré majú v úmysle k rozsudku pripojiť. Toto právo im garantuje Štatút MSD. Redakčný výbor upraví text návrhu rozsudku vo svetle diskusie počas prvého čítania a po oboznámení sa s predloženými vyhláseniami a stanoviskami jednotlivých sudcov. Takto upravený text súd posúdi v druhom čítaní, počas ktorého sa urobia posledné úpravy textu. Na záver sa o rozsudku hlasuje, v obrátenom poradí seniority. Text rozsudku uvádza mená tých sudcov, ktorí hlasovali za jeho prijatie, a mená tých, ktorí hlasovali proti. Sudcovia, ktorí skôr predložili návrhy svojich vyhlásení a stanovísk, majú niekoľko dní na ich finalizáciu vo svetle konečného textu rozsudku. Ten sa vždy vyhlasuje na verejnom zasadnutí súdu.

Celý proces prípravy rozsudku tak obvykle trvá štyri až šesť mesiacov. Ide o zodpovedné posúdenie prípadu 15 sudcami, keďže voči rozsudku sa nemožno odvolať. Pre strany v spore je záväzný a konečný, ako to vyplýva z Charty OSN a Štatútu MSD.

_____________________

Respondentom za ich odpovede ďakujeme a my Vám už s radosťou pripravujeme novú časť nášho seriálu, v ktorom Vám budúci týždeň predstavíme profesiu notára a exekútora v praxi.