Právo na rodinný život

Po rozvode manželstva a následnej úprave styku s maloletým majú obaja rodičia právo zabezpečovať starostlivosť o dieťa v rovnakej miere. V praxi to však samozrejmosťou nie je.

Právo na rodinný život

Skutkový stav

V konaní pred okresným súdom súd určil rozsah stretávania sťažovateľa s jeho maloletou dcérou. Nakoľko sťažovateľ nesúhlasil s rozsahom stretávania počas Vianočných sviatkov, v tejto časti rozhodnutia podal odvolanie. Krajský súd o jeho odvolaní rozhodol prekvapivo. Rozsudok v časti týkajúcej sa úpravy styku zmenil tak, že úpravu stretávania sťažovateľa a maloletej zúžil. Svoje rozhodnutie zdôvodnil len tým, že maloletá začne navštevovať prvú triedu základnej školy a že pravdepodobne bude mať záujmovú činnosť.

Sťažnosť

Vzhľadom na uvedené, podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť, keďže mal zato, že mu bol týmto rozhodnutím zásadne obmedzený styk s maloletou. Tento styk nedosahoval ani rozsah styku vyplývajúci z predbežného opatrenia. Preto malo byť porušené jeho právo na rodinný život a starostlivosť o deti, garantovaných Listinou základných práv a slobôd. V sťažnosti zdôraznil, že v čase po rozvode manželstva a s tým súvisiacim konaním o úprave práv a povinností k maloletej, si zariaďoval svoje rodinné zázemie, zabezpečoval bývanie, preto bol nútený pristúpiť na zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matky, pričom pôvodne navrhoval striedavú osobnú starostlivosť. O maloletú sa od narodenia staral, pomáhal pri zabezpečovaní jej osobnej starostlivosti.

Ďalej sa v sťažnosti zmienil, že sa s matkou maloletej ( v konaní ako vedľajší účastník) sa vždy snažil dohodnúť mimosúdnou cestou a to aj o rozšírení styku, avšak nikdy sa mu to nepodarilo. Rozhodnutie krajského súdu považoval za protiústavný, nakoľko rozsah bežného styku nenapadol ani jeden z účastníkov konania. Vedľajší účastník spolu s krajským súdom navrhli ústavnú sťažnosť zamietnuť.

Ústavný súd ČR

Ústavný súd ČR považoval podanú sťažnosť za dôvodnú, prečo konštatoval, že k porušeniu základných práv sťažovateľa došlo a rozsudok krajského súdu preto v časti týkajúcej sa napadnutej úpravy styku zrušil. Zdôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nepovažoval za relevantné, pretože každé dieťa má v rámci povinnej školskej dochádzky aj záujmy, čo však nie je možné posudzovať na úkor styku maloletého dieťaťa s rodičom. Nemal výhrady k úprave styku počas prázdnin, pretože išlo o rovnomernú úpravu vo vzťahu k obom rodičom. Inak posudzoval bežné stretávanie sťažovateľa s maloletou, ktoré vychádzalo na menej ako 1/3 z celého roku. Tiež uviedol nasledovné:

  • „Nejde však jen o celkové množství stráveného času s dítětem z hlediska celého roku, ale také o to, v jakém období se styk rodiče s ním uskutečňuje. Pro dítě a jeho budoucnost má velký význam právě období, kdy musí plnit své školní a další povinnosti, a kdy je více než jindy zapotřebí, aby se do jeho výchovy zapojili oba rodiče, tak aby dítě mohlo co nejvíce těžit ze znalostí, zkušeností a výchovných a pedagogických schopností obou rodičů, a nikoliv jen jednoho z nich. Kromě toho možnost většího zapojení rodiče, jemuž dítě nebylo svěřeno do péče, do výchovy dítěte v období, kdy jsou na ně kladeny zvýšené nároky a kdy dítě musí společně (i) s tímto rodičem překonávat různé překážky a řešit problémy, má význam i pro prohloubení vzájemných citových vazeb mezi nimi a také vede tohoto rodiče k odpovědnosti za budoucnost dítěte. Nejde tedy jen o právo obou rodičů podílet se na výchově svého dítěte, ale také o sledování jeho „nejlepšího zájmu“, kdy široký styk rovněž ve školním roce zpravidla bude pro dítě přínosem a obohacením.“ (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.: III. ÚS 2298/15, z 15. marca 2016).

Ústavný súd ČR nerozumel postupu krajského súdu hlavne preto, že matka proti styku, ako ho upravil okresný súd nevzniesla žiadne výhrady a aj opatrovník v odvolacom konaní navrhol styk rozšíriť. Uviedol, že všeobecné súdy by mali v týchto konaniach vychádzať z toho, že obaja rodičia majú právo starať sa o dieťa v rovnakej miere, ako aj podieľať sa na jeho výchove. Ak je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom by mal byť dieťaťu umožnený styk s druhým rodičom v takej miere, aby bola táto zásada naplnená v čo najširšom zmysle slova.