Volebné právo žien a prvé právničky Slovenska

História Slovenska má podobne ako inde vo svete čo-to povedať o právach žien a ich vývoji. V dnešnom článku sa spolu pozrieme na prvé ženy, ktoré na území dnešného Slovenska dosiahli právne vzdelanie a vykonávali svoju právnickú profesiu, ako aj na právo žien voliť a byť volená. Kto boli prvé poslankyne a ako vyzerala ich cesta za touto funkciou, sa dočítate nižšie. 

Martina Vanc 08. 03. 2021 7 min.

Na prelome 19. a 20. storočia sa dovtedy ženám odopieraný prístup k vzdelaniu začal postupne dostávať aj do ich sféry. Po vzniku Československa začali na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v akademickom roku 1921/1922 prvýkrát študovať aj ženy, na Karlovej univerzite v Prahe už v rokoch 1918/1919. V Prahe ponúkala právne vzdelanie aj Nemecká univerzita a v Brne to bola Masarykova univerzita. Medzi prvými riadnymi poslucháčkami štúdia na Univerzite Komenského bolo 6 žien zo 199 študentov. V roku 1926 získalo titul JUDr. 53 absolventov, z toho 6 žien.

Prvá notárka

Prvou doktorkou práv sa v Československu stala Anděla Kozáková v roku 1922, ktorá získala doktorský titul po 4 rokoch štúdia. K promócii jej gratuloval aj sám prezident T. G. Masaryk. Bola výbornou študentkou, avšak po štúdiu sa v právnom odbore neuplatnila. Vo verejnej správe ženy s právnickým vzdelaním nepracovali až do roku 1925 – v spoločnosti vládli obavy, aby ekonomicky sebestačné ženy nepripravili mužov o ich pracovné miesta. V roku 1925 sa podarilo Anděle Kozákovej stať notárskou kandidátkou u notára.

Anděla sa angažovala aj v hnutiach vysokoškolsky vzdelaných žien, prispievala článkami do tlače, zúčastňovala sa kongresov, presadzovalo vysokoškolské vzdelávanie žien a upozorňovala na zlé podmienky žien v štátnej správe. Zatiaľ čo justícii chýbali zamestnanci, vzdelané právničky len márne čakali na svoju príležitosť zamestnať sa na súdoch. Svoju pozíciu prvej doktorky práv a notárky brala veľmi vážne a snažila sa vo všetkých smeroch obhájiť hodnotu ženskej duševnej práce – napriek neustálemu znevažovaniu ženského pohlavia v spojitosti so vzdelaním.

Bola priateľkou Milady Horákovej – právničky, političky a feministky, ktorá bola známa aj aktivitou v antifašistickom odboji. Bola kritičkou komunistov, za čo bola v roku 1950 zatknutá a v rámci vykonštruovaného politického procesu odsúdená k smrti a popravená.

Po prevrate v roku 1948 odišla Anděla Kozákova do zahraničia, pričom najprv strávila niekoľko rokov vo Francúzsku, neskôr sa presunula do Spojených štátov amerických.

Prvá advokátka

Matylda Wíchová – Mocová bola prvou advokátkou Československa. Štúdium na Karlovej univerzite úspešne ukončila v roku 1923 a získala titul JUDr. Neskôr zložila advokátske skúšky a v roku 1928 sa stala advokátkou, svoju vlastnú advokátsku kanceláriu otvorila v tom istom roku v Prahe. V tom čase nebolo bežné, aby si ženy advokátky otvárali vlastné kancelárie – advokátkami sa zväčša stávali ženy z bohatších rodín sudcov, advokátov alebo notárov a po ukončení vzdelania pracovali u svojich manželov.

Prvá sudkyňa

Zdeňka Patschová bola začiatkom 30. rokov vymenovaná za prvú sudkyňu Československa. Promovala na Karlovej univerzite v Prahe v roku 1929. Počas okupácie pôsobila v domácom odboji, neskôr po vojne sa stala konateľkou Rady československý žien – rada sa zaoberala a požadovala rovné právo na tvorbu zákonov, riadenie štátu, účasť v hospodárskom živote, pracovné podmienky, sociálne poistenie a pod. V roku 1948 bola zvolená do Národného zhromaždenia za komunistickú stranu, neskôr sa podieľala na politických procesoch 50. rokov.

______________________________________

Volebné právo žien na Slovensku

Len minulý rok sme oslávili 100. výročie volebného práva žien na Slovensku. Právo voliť dostali ženy v Československej republike v roku 1920 a zároveň v tom istom roku zasadlo do kresiel Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia prvých 12 žien a do senátu 3.

29. februára 1920 bola prijatá Ústava prvej Československej republiky, ktorá deklarovala rovnosť všetkých na svojich právach, právo voliť a byť volený – dovtedy nemohli voliť ani všetci muži, túto možnosť mali tí, ktorí splnili majetkový a vzdelanostný cenzus. Volebný zákon zároveň určil povinnosť voliť všetkým mužom a ženám po dosiahnutí 21. roku života. Československo sa vtedy stalo jednou z mála krajín, ktorá zrovnoprávnila ženy a mužov a umožnila ženám voliť a byť volené – predbehli sme dokonca Veľkú Britániu a Francúzsko.Naďalej však platil Občiansky zákonník z roku 1811, podľa ktorého mala žena povinnosť starať sa o deti a bola podriadená mužovi, ktorý ju živí. Zo zákona vyplývala aj strata zamestnania pre ženu, ktorá sa vydá – svoje miesto musela uvoľniť slobodnej žene alebo mužovi. So zavedením volebného práva žien to u nás však nebolo ľahké. Najmä predstavitelia cirkvi razili názor, že žena sa má poddať mužovi, byť matkou a ženou v domácnosti, existovať viac menej vo svojom súkromí. Výnimočne akceptovali ženu vo verejnej činnosti v mimoriadnych situáciách, ak bola slobodná alebo vdova a ak sa takáto funkcia alebo práca „neprotivila jej nežnej a spanilej povahe“.

V novinách boli štandardom obrázky plačúcich detí, ktoré ostali opustené doma po tom, ako ich matkám bolo umožnené voliť. Právo voliť – opustenie detí – ohrozenie národa. Presadzovali sa rôzne teórie, podľa ktorých majú ženy menší mozog ako muži, sú ovládané emóciami a nie sú schopné sa o seba postarať.Industrializácia spoločnosti a rozšírenie prístupu k vzdelávaniu bol prvým krokom k zrovnoprávneniu žien. Začalo sa akceptovať zamestnanie žien mimo rodinného hospodárstva, aj keď to stále bolo považované za vybočenie zo zaužívaných zvykov.

Presadzovať možnosť žien prispieť do rodinného rozpočtu a pôsobiť vo verejnom živote začala aj 26-ročná Hana Gregorová – čo nemohla vypovedať nahlas, pretavila do svojich kníh. Ústrednými postavami boli ženy, ktoré chceli byť viac, ako len gazdinkami. Aj vďaka tomuto feministickému prúdu bolo neskôr zrovnoprávnenie žien úspešné.Jednou z prvých poslankýň Československa, na ktoré sa do dnešného dňa zachovávajú spomienky, bola poslankyňa za agrárnikov Anna Chlebounová. Podľa zachovaných archívnych záznamov často počúvala od strýka ľútosť, že nie je chlapec, aby sa mohla stať poslancom. Od toho dňa sledovala politické dianie a vzdelávala sa. Do politiky sa dostala už v roku 1918 ako jedna zo žien revolučného Národného zhromaždenia ČSR – to vzniklo ako prvý zákonodarný zbor v ČSR v roku 1918 a fungovalo až do prvých volieb v roku 1920, kedy sa sformovalo nové. V roku 1920 mala Anna Chlebounová 45 rokov, dosiahla len základné vzdelanie, bola matkou šiestich detí a jej typickým poznávacím znakom bola šatka uviazaná pod hrdlom čím demonštrovala, že je žena českého vidieka. Pôsobila v rôznych výboroch, medzi jej hlavné úspechy patrí členstvo v komisii pre pozemkovú reformu, zákon, ktorý zaviedol pojem pôrodná asistentka. Spolu s poslaneckými kolegyňami sa zamerali na reformu rodinného práva, zákaz prostitúcie, novelizáciu zákona o umelom prerušení tehotenstva a zlepšenie štátnej starostlivosti o matku a deti. Bola známa svoji verejnými prejavmi, za ktoré ju ľudia nenávideli, ale aj uznávali.

„Áno, vážení priatelia, na prvom mieste budeme vždy manželkami a matkami. A na Vás je, aby ste nám ochotne podali ruku a aby ste na nás nahliadali ako na sebe rovné, aby sme ešte teraz v našej republike pri schôdzach, ktoré usporadúvame, nemuseli počúvať: „Nech sú doma pri platni a pri deťoch!“ My pracovať chceme, pracovať budeme, sme si plne vedomé vážnosti doby a úloh, ktoré týmto zrovnoprávnením na seba berieme...“

Prvou zvolenou slovenskou poslankyňou bola Irena Káňová z Banskej Štiavnice, zamestnaná bola ako pracovníčka v tabakovej výrobni. Druhou bola Anna Sychravová, ktorá pôvodom pochádzala z Česka, ale ako učiteľka pôsobila na slovenskom území. Tá sa zasadila o presadenie zákona o zákaze námezdného dojčenia. Bežným javom bolo, že chudobné ženy kojili deti bohatých žien, často aj na úkor svojich vlastných detí. Tieto bohužiaľ neraz zomreli na podvýživu.Podľa štúdie Rady európskych obcí a regiónov sa ženy v Európe viac angažujú v regionálnej politike. Výsledky štúdie hovoria o zastúpení 30% žien vo volených miestnych a regionálnych predstaviteľov, pričom podiel primátoriek a starostiek je 15% a členiek obecných zastupiteľstiev približne 29%. V našich posledných minuloročných parlamentných voľbách sa medzi poslancov prebojovalo 32 žien – každé volebné obdobie sa pomer žien zvyšuje, avšak stále sme pod európskym priemerom. V rámci Európy sú v popredí najmä škandinávske krajiny, ktoré majú pomer žien a mužov v parlamente relatívne vyrovnaný.