Rozdiel medzi zmluvou o pôžičke a uznaním dlhu

Dlh môže uznať jedine dlžník a je výlučne na jeho slobodnom rozhodnutí, či k uznaniu svojho dlhu voči veriteľovi pristúpi alebo nie. Uznanie dlhu je jedným zo zabezpečovacích právnych inštitútov pri vymáhaní pohľadávky. Ako tento inštitút funguje a v čom sa odlišuje od zmluvy o pôžičke si bližšie vysvetlíme.

Martina Beňovská 22. 02. 2021 3 min.

Uznanie dlhu, nazývané aj tzv. dlžobný úpis, je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Stručne ho upravuje § 558 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu musí byť realizované v písomnej forme a vyžaduje sa tiež bližšia špecifikácia dlhu v podobe určenia jeho dôvodu a presnej výšky. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia je možné uznať aj premlčaný dlh, vyžaduje sa však vedomosť dlžníka o tomto premlčaní. Samotné uznanie dlhu a vedomosť dlžníka o jeho premlčaní, má mať priamu textovú súvislosť v listine o uznaní dlhu, aby nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti o tejto vedomosti.[1] Je preto vhodné uviesť túto informáciu priamo v dlžobnom úpise. Dôležitým následkom právneho úkonu uznania dlhu je, že odo dňa kedy došlo k uznaniu dlhu, začína plynúť nová premlčacia doba. Uznanie dlhu tak prináša veriteľovi výhodu v podobe predĺženia obdobia, v ktorom sa môže domáhať vymoženia svojej pohľadávky a to až na dobu 10 rokov. Uznanie dlhu zároveň zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, a to, že v čase uznania dlhu tento dlh existoval. Veriteľ preto nemusí dokazovať existenciu dlhu, pokiaľ má k dispozícii uznanie dlhu dlžníkom.

Možno sa črtá otázka, prečo by mal vlastne dlžník dobrovoľne uznať svoj dlh? Ak má dlžník záujem na riadnom plnení svojho dlhu a chce voči svojmu veriteľovi vystupovať férovo, nemal by mať problém s uznaním dlhu. Uznanie dlhu je zároveň aj jedným z efektívnych spôsobov, ako sa vyhnúť súdnemu sporu a dospieť k mimosúdnej dohode medzi dlžníkom a veriteľom, čo je v záujme oboch strán. Spísanie uznania dlhu sa bude javiť ako vhodné najmä v prípade, ak došlo k požičaniu finančných prostriedkov bez dokladu. Zmluva o pôžičke totiž nemusí byť uzatvorená v písomnej forme, stačí aj ústna dohoda. V písomnej forme je vhodné ju uzatvoriť práve pre prípad vzniku možných sporov. Ak boli peniaze už požičané a je potrebný len doklad, ktorý túto skutočnosť preukazuje, odporúča sa spísať uznanie dlhu. Zmluva o pôžičke by v tomto prípade nebola dostatočným dokumentom, nakoľko z právneho hľadiska nejde o zmluvu o pôžičke, keďže tá vzniká reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Uznanie dlhu prenáša dôkazné bremeno na dlžníka, pri zmluve o pôžičke je naopak dôkazné bremeno na veriteľovi.

Od zmluvy o pôžičke je preto potrebné dôsledne odlíšiť uznanie dlhu. Zatiaľ čo obsahom zmluvy o pôžičke je vymedzenie vzájomných práv a povinností účastníkov zmluvy (najmä záväzok veriteľa požičať dlžníkovi veci určitého druhu, napr. peniaze, a záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi veci toho istého druhu) a zároveň ide o dvojstranný právny úkon, v prípade dlžobného úpisu ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, v ktorom dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu.[2]

Okrem uznania dlhu pozná Občiansky zákonník aj mnohé ďalšie zabezpečovacie inštitúty, ako napríklad zmluvná pokutu, či záložné právo. Existujú tiež zabezpečovacie prostriedky ktoré vznikajú zo zákona, ako zádržné právo. Pre prípad potreby zabezpečenia pohľadávky má tak veriteľ a dlžník širokú škálu prostriedkov na výber.

  • Poznámky pod čiarou