Rozhodnutie prezidenta o nemenovaní za profesora. Kedy možno hovoriť o nečinnosti?

Jednou z kreačných právomoci prezidenta je v podmienkach Slovenskej, ale aj Českej republiky menovanie vysokoškolských profesorov. Profesorský titul predstavuje v našich krajinách najvyššiu vedecko-pedagogickú hodnosť. O Českej republike hovoríme z dôvodu, že v tomto príspevku budeme rozoberať práve rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, týkajúce sa právomoci prezidenta vymenovať, ale aj nevymenovať osobu za profesora.

Rozhodnutie prezidenta o nemenovaní za profesora. Kedy možno hovoriť o nečinnosti?

Ústavný súd Českej republiky (ďalej len ÚS) prišiel 7. novembra 2017 s Nálezom Pl. ÚS 12/17, v ktorom sa zaoberal ústavnou sťažnosťou proti prezidentovi Českej republiky (ďalej len prezident). Sťažovatelia namietali nečinnosť prezidenta vo veci vymenovania jedného zo sťažovateľov za profesora.

Skutkový stav

Minister školstva, mládeže a telovýchovy dopisom z 27. marca 2015 predložil prezidentovi návrh na menovanie 45 nových profesorov, vrátane sťažovateľa ako kandidáta na menovanie pre odbor Fyzika – fyzika povrchov a rozhraní. Vláda uznesením z 8. apríla 2015 č. 251 odporučila predsedovi vlády, aby spolupodpísal rozhodnutie prezidenta o vymenovaní profesorov uvedených v materiály č. j. 360/15. Sťažovateľ (doc. Ošťádal) sa ale domnieval, že vo vzťahu k nemu ostal prezident nečinným.  Z toho dôvodu spolu so svojimi právnymi zástupcami podal na Mestský súd v Prahe (ďalej len súd) žalobu na nečinnosť, ktorú ale súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd argumentoval tým, že prezident vydal vo veci rozhodnutie v podobe prípisu ministerke školstva z 19. januára 2016, ktorým jej oznámil, že potvrdzuje svoje rozhodnutie nevymenovať 3 z 45 kandidátov na titul profesora (jedným z tých, ktorí nemali byť vymenovaní bol aj doc. Oštádal). Čo do odôvodnenia sa prezident odvolal na oficiálnu webovú stránku.

Súd ďalej konštatoval, že žalobu proti nečinnosti je možné použiť len vtedy, keď sa nemožno ochrany práv domáhať v konaní o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu.

Sťažovatelia ďalej podali kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd, ktorý túto zamietol. Na to sa sťažovatelia rozhodli obrátiť na ÚS. Sťažovatelia namietali porušenia princípu právneho štátu, ďalej sa domnievajú, že prezident vyššie uvedeným prípisom len informoval ministerku o tom, že v rámci svojich vnútorných úvah dospel v bližšie neurčenej dobe k rozhodnutiu o nevymenovaní doc. Oštádala profesorom. To však podľa sťažovateľov nie je relevantným prejavom vôle správneho orgánu, ktorý by smeroval navonok.

Ďalším argumentačným bodom sťažovateľov bola problematika kontrasignácie. Podľa ich názoru v prípade rozhodnutí, ktoré si vyžadujú kontrasignáciu, sa nejedná len o vôľu prezidenta, ale musí dôjsť ku konsenzu s vládou. Z toho dôvodu má podľa nich prípis informačnú hodnotu a je prejavom prezidentovho vnútorného rozhodnutia. Sťažovatelia tiež namietli sekundárne porušenie práva na vzdelanie.

Argumentácia ÚS

ÚS konštatuje, že „tzv. nečinnostná žaloba je možná, iba ak sa nemožno ochrany subjektívnych práv domáhať v konaní o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu. Pritom platí, že pojem rozhodnutie správneho orgánu je nutné vykladať materiálne a nie formálne.“

Ďalej z argumentácie ÚS vyberáme: „Koncepcia materiálneho poňatia rozhodnutia bola vytvorená za účelom ochrany práv účastníkov správnych konaní. Aj preto tento koncept nesmie byť vnímaný ako generálne ospravedlnenie pre orgány verejnej moci svoje rozhodnutie dostatočne (či dokonca vôbec) neodôvodňovať, prípadne s účastníkmi konania nekonať, neposielať im vydané rozhodnutia, či sa dopúšťať iných procesných pochybení. Ak vydá orgán verejnej moci takéto procesne chybné rozhodnutie, je plne na mieste mať v rámci jeho následného preskúmania v správnom súdnictve pochopenie pre často veľmi ťažkú situáciu žalobcu, ktorý sa práve v dôsledku nečinnosti tohto orgánu dostal do situácie značnej právnej neistoty. Ani táto zásada však nemôže viesť k záveru, že o rozhodnutie v prejednávanej veci nejde.“

V otázke namietanej kontrasignácie zastáva ÚS takýto právny názor: „kontrasignované musí byť nevyhnutne iba rozhodnutie pozitívne, nie negatívne. Opačný názor by v praxi viedol k nelogickým situáciám, kedy by nemohli byť pre absenciu jedného z oboch podpisov vydané rozhodnutia buď vôbec žiadne, alebo len také, kde by jeden z aktérov svojím podpisom akceptoval rozhodnutie, s ktorým by však nesúhlasil. Ak navyše vláda uznesením odporučila predsedovi vlády spolupodpísať rozhodnutie prezidenta o vymenovaní profesorov, bolo by nelogické požadovať, aby predseda vlády podpísal negatívny rozhodnutie napriek opačnému stanovisku vlády, ktorá je potom za toto rozhodnutie zodpovedná.“

Tým, že sťažovatelia nenapadli prezidentovo rozhodnutie nesprávnym typom žaloby, znemožnili správnym súdom vykonať meritórny prieskum tohto rozhodnutia. ÚS posudzoval len to, či prezident v predmetnej veci rozhodol negatívne alebo ostal nečinný. „Meritum“ veci, teda či mohlo takýmto rozhodnutím dôjsť k zásahu do namietaných práv, nemohlo byť v konaní skúmané. Tento návrh bol ÚS posúdený ako nedôvodný.

Zdroj: Ústavný súd Českej republiky