ROZHOVOR: Ján Šikuta o Európskom súde pre ľudské práva, korupcii a vymožiteľnosti práva

Sme veľmi radi, že nášmu portálu PravneNoviny.sk poskytla rozhovor významná osobnosť slovenskej právnickej obce, JUDr. Ján Šikuta, Ph.D., bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva a terajší sudca Najvyššieho súdu SR. Rozhovor, ktorý prebehol v čase jeho pôsobenia na ESĽP v roku 2013, vás zaujme najmä jeho skúsenosťami s pôsobením v tomto významnom orgáne ochrany základných práv.

Ján Šikuta Ján Šikuta - PENonline.sk

Čoho sa týkajú najčastejšie podania na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) zo Slovenskej republiky?

Nepochybne najčastejšie sťažovatelia zo Slovenskej republiky namietajú porušenie článku 6 Dohovoru, teda porušenia práva na spravodlivý proces v primeranej lehote, inak povedané prieťahy v konaní, že súdne konania trvajú neprimerane dlho. Samozrejme, potom sú tu aj ďalšie sťažnosti, týkajúce sa porušenia majetkových práv (článok 1 Protokolu 1), či porušenia práv vzťahujúcich sa k právu na osobnú slobodu a bezpečnosť (článok 5 Dohovoru). Menej časté sú aj sťažnosti namietajúce porušenia iných práv uvedených v Dohovore, akými sú článok 3 Dohovoru, zakazujúci neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, článok 8 Dohovoru, garantujúci právo na súkromný a rodinný život, či článok 10 garantujúci právo na slobodu prejavu.

Ktoré rozhodnutie ESĽP malo podľa Vás doposiaľ najväčší vplyv na legislatívu Slovenskej republiky?

Neprislúcha mi toto hodnotiť, nakoľko ide o otázku výkonu rozsudkov ESLP, ktorú má v portfóliu Výbor ministrov Rady Európy. Totiž každý rozsudok ESLP je po jeho právoplatnosti postúpený Výboru Rady ministrov, ktorý dohliada nad jeho výkonom, a štát, ktorý porušil niektoré z práv zakotvených v Dohovore, je povinný prijať individuálne alebo všeobecné opatrenia na jeho nápravu. Práve medzi tie všeobecné opatrenia patrí aj zmena legislatívy, pokiaľ zdrojom porušovania práv je existujúca legislatíva. V tomto smere medzi také rozhodnutia ESLP, ktoré mali vplyv a dôsledok zmeny právnej úpravy určite bude patriť rozsudok vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike, kde problémom bola neprimerane nízka cena za vyvlastnené nehnuteľnosti, pozemky v záhradkárskej osade.

Je podľa Vás vnímanie a ochrana ľudských práv v rámci Slovenskej republiky na dostatočnej úrovni? Je porovnateľná s ostatnými signatárskymi štátmi Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len Dohovor)?

Toto je veľmi ťažká a komplexná téma. Nepochybne podľa môjho názoru, otázka ochrany ľudských práv a jej vnímanie je porovnateľné s porovnateľnými krajinami, teda krajinami stredne Európy. Je potrebné rozlišovať medzi vnímaním ochrany ľudských práv tými, ktorí majú rozhodovaciu právomoc, teda inštitúciami, ktoré rozhodujú a majú povinnosť tieto práva chrániť, a ostatnými jednotlivcami, ktorí túto právomoc nemajú. Každopádne vzdelávacie aktivity v tejto oblasti budú potrebné ešte dlhšiu dobu a bude potrebné tomu venovať viac času. Tkvie to najmä v spôsobe rozmýšľania, ktorý sa mení veľmi obtiažne a zdĺhavo, oproti zmene zákonov či ústavy, ktoré predpisy sa dajú zmeniť za niekoľko mesiacov. Myslím, že na Slovensku, ale aj inde v porovnateľných krajinách, si častokrát mnohé orgány, verejní činitelia, ale aj jednotlivci vykladajú ľudské práva po svojom tak, ako im to vyhovuje.

Je Európsky súd pre ľudské práva inštitúciou, ktorá je schopná odolať akýmkoľvek vonkajším vplyvom, či už politickým alebo lobistickým a zachovať si úplnú nestrannosť pri rozhodovaní? Stretli ste sa Vy počas Vášho pôsobenia na ESĽP so snahou ovplyvniť Vaše rozhodovanie alebo rozhodovanie vašich kolegov?

ESĽP nepochybne je inštitúciou, ktorá nielenže je schopná odolať, ale aj odoláva rôznym vplyvom. Vnútorná organizácia a systém práce je nastavený tak, že sa to efektívne dá. Otázka politického vplyvu a lobbyingu skôr je aktuálna vo vzťahu k Rade Európy a jej Parlamentnému zhromaždeniu, ktoré je vlastne zhromaždením politikov a poslancov národných parlamentov. Teda to je miesto pre politický vplyv a lobbying, avšak ESĽP, hoci je súčasťou štruktúry Rady Európy, požíva veľkú samostatnosť a nezávislosť. Iná je otázka výberu sudcov ESĽP, kde politický vplyv a lobbying v Parlamentnom zhromaždení RE je výlučne v rukách jeho poslancov a je výlučne na nich, či skĺznu do tejto roviny a tým zároveň v konečnom dôsledku môžu podkopať reputáciu a dôveryhodnosť ESĽP ako perly Rady Európy, či reputáciu Rady Európy samotnej ako medzinárodnej inštitúcie.

Pokiaľ ide o druhú časť Vašej otázky, tak musím povedať, že áno, stretol som sa so snahou ovplyvniť rozhodnutie. Ide o výnimočné prípady zo strany sťažovateľov, ktorí sa nachádzajú v pre nich zúfalej situácii a prostredníctvom listov či emailov pod rôznymi vyhrážkami sa snažia dosiahnuť rýchle rozhodnutie v ich veci a v ich prospech. S týmto sa nepochybne stretávajú mnohí sudcovia aj na národných súdoch, kde sú účastníkmi konania jednotlivci, fyzické alebo právnické osoby. Pokiaľ však tieto vyhrážky presiahnu určitú mieru, keď hrozia ublížením na zdraví alebo zabitím sudcu alebo jeho rodinných príslušníkov, tak všetka tolerancia končí a nastupujú orgány činné v trestnom konaní. Mám s tým osobné skúsenosti.

Sú podľa vás súdy Slovenskej republiky schopné rozhodovať konzistentne s rozhodnutiami ESĽP a v súlade s Dohovorom? Majú podľa Vás sudcovia v Slovenskej republike dostatočné právne „povedomie“ v danej oblasti? Je vôbec možné požadovať od sudcov jednotlivých signatárskych štátov, aby ovládali takú obsiahlu judikatúru, akou je judikatúra ESĽP?

Opäť kladiete veľmi komplexnú otázku. Súdy sú tvorené sudcami a tí sú rôzni. Sú sudcovia, ktorí nepochybne sú schopní rozhodovať konzistentne s rozhodnutiami ESLP, ale tiež je pravdou, že niektorí sudcovia to nedokážu, pretože nemajú záujem na prijímaní nových informácií. Mnoho faktorov pri tomto zohráva úlohu, od výberového konania, koho za sudcu vyberú, cez vzdelávanie, chuť, snaha a vôľa sa oboznamovať s judikatúrou ESLP, či inými medzinárodnými súdmi až po ambície, aké sudca má.

Pravdou je, že v súčasnosti, po pristúpení Slovenskej republiky k Rade Európy a Európskej únii sa „zosypalo“ na sudcov množstvo medzinárodných predpisov, judikátov, záväzných smerníc, odporúčaní, nových procedurálnych postupov atď., ktoré množstvo informácií je ťažko zvládnuteľné aplikovať. V tomto smere sudcovia zo štátov západnej Európy tieto informácie dostávali postupne, priebežne, oboznamovali sa s nimi prirodzene pomaly, a to je veľký rozdiel. Naviac k tomu neprispieva ani veľmi bohatá a horlivá legislatívna činnosť národného parlamentu, ktorý svoju úspešnosť meria množstvom prijatých nových zákonov či noviel zákonov, čo všetko k právnej stabilite a istote spoločnosti vôbec neprispieva. Zákony by sa mali meniť tak raz za 30 či 50 rokov, ale nie každý rok, niekedy aj viackrát za rok. V tejto právnej džungli sa potom ťažko orientujú právnici, nieto čakať od občanov, aby sa podľa často menených zákonov a pravidiel správali.

Ale samozrejme, sudca má povinnosť poznať a aplikovať právo, či národné alebo medzinárodné, platné v čase prijímania rozhodnutia. Vo všeobecnosti podľa môjho názoru platí, že čím častejšia zmena zákonov či pravidiel, tým je nižšia predvídateľnosť práva a právna istota.

Má rozhodnutie ESĽP reálny dopad na rozhodovanie súdov členských krajín? Môže rozhodnutie ESĽP reálne ovplyvniť právny stav v členskom štáte? Sú tieto rozhodnutia dostatočne rešpektované?

Nepochybne rozhodnutie ESĽP má reálny dopad na rozhodovanie súdov členských krajín. Ako jeden z príkladov je možné uviesť, že rozsudok ESĽP je dôvodom pre obnovu konania, t.j. ak ESĽP zistí porušenie určitého práva, napríklad práva na spravodlivé konanie podľa článku 6 Dohovoru, úspešný sťažovateľ má právo podľa domáceho procesného práva žiadať o obnovu konania, teda znovuprejednania veci. Podľa mojich vedomostí naše rozhodnutia sú dostatočne rešpektované v praxi jednotlivých štátov. Avšak toto je opäť parketa pre Výbor ministrov RE, ktorý dohliada na výkon našich rozsudkov.

Existuje v rámci ESĽP akákoľvek forma špecializácie sudcov ESĽP, napríklad na konkrétne články Dohovoru alebo na určitú oblasť ľudských práv a slobôd, respektíve na podania z konkrétneho štátu, tak ako je to napríklad v našom súdnictve? Alebo z dôvodu dodržania nestrannosti a zásady náhodného výberu a prideľovania vecí sudcom, nie je niečo také možné?

V rámci ESĽP nie je zavedená špecializácia, či už podľa článkov Dohovoru alebo na podania z konkrétneho štátu. Ani sa neriadime zásadou náhodného prideľovania vecí sudcom. Na medzinárodnom súde sú určité veci iné, ako na úrovni národnej a ani nie je možné podľa uvedených kritérií veci prideľovať. V konaní pred našim súdom platí zásada, že národný sudca musí vždy byť v kompozícií senátu, ktorý rozhoduje o sťažnosti proti jeho štátu. Teda slovenský sudca musí vždy zasadať vo veci proti Slovenskej republike. Zároveň však sudcovia všetkých 47 členských štátov sú rozdelení do 5 senátov, v ktorých zasadajú v určitej kompozícií 3 roky. Teda sťažnosť proti členskému štátu by mala prísť do senátu, kde zasadá národný sudca. Avšak počet sťažností z členských štátov je rôzny, tak že zo štátov, z ktorých prichádza viac ako priemerný počet sťažností, niektoré musia byť rozdistribuované aj do iných senátov ako toho, kde zasadá národný sudca. Samozrejme aj v takej situácií platí zásada, že do toho senátu musí zasadnúť národný sudca. Bez toho, aby som zašiel do podrobností, toto sú niektoré z kritérií, ktoré sa aplikujú pri prideľovaní vecí do jednotlivých senátov.

Ako vyznieva súdnictvo a vymožiteľnosť práva na Slovensku, či už v rámci ESĽP alebo celkovo na medzinárodnej úrovni? Je názor na naše súdnictvo obdobný, ako je ten u nás doma, alebo je vnímaný v porovnaní s ostatnými krajinami menej negatívne, ako ho vidíme my?

Viete, vždy je rozdiel medzi pohľadom z domáceho prostredia, a pohľadom, resp. nadhľadom z pohľadu medzinárodného spoločenstva. Všetko je relatívne. Ako príklad môžem uviesť skutočnosť, že niekto na domácej pôde je považovaný za odborníka, možno preto, že vystupuje často v médiách, avšak v zahraničí za odborníka považovaný nie je, a naopak, v zahraničí je určitá osoba považovaná za kapacitu v danej brandži, avšak doma si ho ako odborníka nepovažujú. Pokiaľ ide o ESĽP, ako som spomenul vyššie, s vymožiteľnosťou práva nedochádzame do styku, iba ak vo veciach, kedy nebol vymožený náš skorší rozsudok v danej veci a sťažovateľ znovu k nám prišiel so sťažnosťou. Na medzinárodnom súde vnímame skôr jednotlivé rozhodnutia súdnych inštitúcií, s ktorými sťažovatelia nie sú spokojní a ktorými malo dôjsť k porušeniu jednotlivých práv. Inak toto je doména Výboru ministrov RE.

Keby ste sa vrátili k výkonu sudcovskej funkcie na Slovensku, ktorej oblasti práva by ste chceli venovať?

Ja som kariérnym sudcom v Slovenskej republike zvolený na doživotie. Teda po skončení môjho 9 ročného, maximálneho mandátu na Súde v Štrasburgu sa vraciam späť do národného súdnictva. Rád by som sa vrátil k agende, ktorú som vykonával pred mojim odchodom, a to agende správneho a občianskeho súdnictva.

AUTOR: JUDr. Marián Zvoda