Rozhovor s Milanom Budjačom, predsedom Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách

Imanentnou súčasťou jednej zo základných zásad občianskeho práva, a to zásady rovnosti účastníkov občiansko-právnych vzťahov, je v súčasnej dobe potreba ochrany spotrebiteľa ako slabšieho subjektu. Práve z dôvodu ochrany spotrebiteľa bola v roku 2008 zriadená Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Komisia je v zmysle § 26a zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa stálym orgánom, ktorého úlohou je posudzovať podmienky v spotrebiteľských zmluvách a nekalé obchodné praktiky predávajúcich. Ak zistí porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu vo veciach ochrany spotrebiteľa, má právo podať podnet príslušným štátnym orgánom ako aj obrátiť sa na akékoľvek združenie na ochranu spotrebiteľov, ktoré môžu iniciovať súdne alebo správne konania v mene spotrebiteľov. Koná na základe podnetov občanov ako aj z vlastnej iniciatívy. Rozprávali sme sa s JUDr. Ing. Milanom Budjačom, PhD., ktorý je jej predsedom.

Redakcia 13. 03. 2014 19 min.
Spotrebiteľské zmluvy Spotrebiteľské zmluvy PENonline.sk

Sú podľa Vás spotrebitelia dostatočne informovaní o svojich právach? Vedia ako sa možno brániť pred nepoctivou činnosťou podnikateľov?

Bohužiaľ, právne vedomie spotrebiteľov na Slovensku je ešte stále pomerne malé. Spotrebitelia majú základné informácie týkajúce sa napr. reklamácií, výmeny tovaru a pod., ale v prípade úverov, pôžičiek alebo lízingov a poistenia badať nízku až podpriemernú informovanosť. Nevyhnutnou je preto systematická a postupná osveta. Aj na tomto poli sme začali podnikať určité kroky, vrátane regionálnych stretnutí a prednášok pre občanov, no treba si uvedomiť, že ide o dlhodobý proces. Aktuálnym spoločným cieľom viacerých štátnych orgánov je zapracovať základy finančného vzdelávania a hospodárenia s peniazmi do učebných osnov základných, stredných, resp. aj vysokých škôl. Dôležité je takisto permanentné informovanie obyvateľstva o ich právach, o zákonoch a ich zmenách a pod. S právnym povedomím súvisí aj právna pomoc pre sociálne slabších – samozrejme aj tu je priestor na zlepšovanie situácie, spoločným cieľom by mala byť dostupnejšia a účinná právna pomoc bez ohľadu na jej formu.

Aký je približne počet podnetov, ktoré dostáva Komisia? Napríklad v priebehu jedného mesiaca...

Priemerne ide o desiatky podnetov.

Je teda personálne zabezpečenie Komisie dostatočné? Pripomeňme, že Komisia je zložená zo siedmich členov vrátane jej predsedu.

Čo sa týka personálneho zabezpečenia, ide o otvorenú otázku, pretože nápad veci (ochrana spotrebiteľa – pozn. autora) neutícha. Vedel by som si predstaviť aj zvýšenie počtu členov Komisie a jej posilnenie najmä vo sfére operatívneho vybavovania jednotlivých podaní spotrebiteľov. Samozrejme, táto otázka je na diskusiu.

Komisia sa zaoberá najmä činnosťou rôznych nebankových subjektov. Ešte skôr ako o nich budeme hovoriť, aké ďalšie oblasti by ste spomenuli, kde dochádza k porušovaniu práv spotrebiteľov?

Je pravdou, že približne 70% podnetov sa týka sťažností spotrebiteľov v sektore finančných služieb. Z iných oblastí možno spomenúť rastúci trend podávania podnetov v oblasti telekomunikačných služieb, služieb prenosu TV signálu, poskytovania služieb dodávok plynu, vody, elektriny ako aj poisťovníctva. Ešte stále sa pomerne veľká časť podnetov týka podomového predaja, praktík tzv. „šmejdov“. Záber je veľmi široký, ochrana spotrebiteľa preniká do početných stránok života. Aj keď najťažšie prípady evidujeme práve vo finančných službách.

Prejdime k nebankovým subjektom. Podľa Koncepcie ochrany spotrebiteľov na finančnom trhu vypracovanej Min. financií SR a schválenej vládou SR 8.1.2014 (v ďalšom texte aj „Koncepcia“) by malo dôjsť k udeľovaniu licencií a dohľadu nad nebankovými subjektmi zo strany NBS. To možno hodnotiť ako pozitívny krok. Súhlasíte?

Je to pozitívne systémové opatrenie, ale zároveň ho nemožno považovať za akýsi všeliek všetkých problémov. Je nevyhnutné, aby fungoval prísny a jasný dohľad voči bankám aj nebankovým spoločnostiam, ktorý bude rešpektovať aj požiadavky na súkromnoprávnu ochranu v rovine zmluvného práva (neprijateľné podmienky, nekalé praktiky). Teda licencovanie je vhodným krokom, no sám o sebe bez ďalšieho nepostačuje a treba pripomenúť, že zamýšľaný účinok licencovania môže nastúpiť len v štandardnom právnom prostredí pri riadnom fungovaní orgánov dohľadu.

Podľa Vašich poznatkov z činnosti Komisie - možno vo všeobecnosti povedať, že činnosť väčšiny nebankových spoločností nie je v súlade s predpismi upravujúcimi práva spotrebiteľov?

Áno, v absolútnej väčšine. Vo všeobecnosti možno povedať, že existujú tri kategórie subjektov. Tie najextrémnejšie vo sfére formulovania zmlúv a používania nekalých praktík používajú zmenky, rozhodcovské doložky, splnomocňovacie doložky a pod. - teda tie najťažšie právne nástroje voči spotrebiteľom, pričom sa opakovane, cielene a dlhodobo dopúšťajú porušovania práv spotrebiteľov. V druhej kategórii ide o spoločnosti, ktoré sa zaoberajú napríklad financovaním splátkového predaja, poskytovaním úverov formou úverových kariet, lízingom a z našich poznatkov rovnako používajú neprijateľné podmienky. Do tretej skupiny by som zaradil tie „nebankovky“, ktoré nemajú veľký záber na trhu, vyskytujú sa napríklad sezónne, pôsobia regionálne a sú schopné sa trhu v pozitívnom i negatívnom zmysle slova prispôsobiť. Treba povedať, že tretia skupina je najmenej početná, pričom prvé skupiny dve majú celoslovenský záber.

V čom najčastejšie spočíva ich konanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa?

Je to rôzne, rovnako ako jednotlivé prípady neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných praktík. Stáva sa, že zo strany veriteľa je spotrebiteľovi určený splnomocnenec, ktorý koná v mene spotrebiteľa, no de facto v záujme podnikateľa. Stretli sme sa so stovkami, resp. tisíckami záložných zmlúv, ktoré boli uzatvorené práve takýmito splnomocnencami dlžníkov, bez vedomia a účasti samotného dlžníka. Taktiež výrazné problémy v aplikačnej praxi nastali z dôvodu činnosti rozhodcovských súdov. Rozhodovali bez účasti spotrebiteľa a priznávali zjavne neprijateľné plnenia – jednostranne v prospech veriteľov. Žiaľ, v mnohých prípadoch práve rozhodcovské súdy boli „satelitmi“, ktoré mali uzatvorené exkluzívne zmluvy o spolupráci s určitými nebankovými spoločnosťami a „na objednávku“ rozhodovali v krátkom čase rekordne veľké množstvo vecí. Dokonca v jednom prípade - týkajúcom sa poisťovne, sme sa stretli s takým excesom, keď rozhodcovský súd v počte štyroch rozhodcov vydával dvetisíc až päťtisíc rozhodcovských rozsudkov mesačne vo veciach klientov danej poisťovne – otvorene sa v právnickej obci pritom hovorí, že rozsudky sa písali v spolupracujúcej advokátskej kancelárii.

Možnou nápravou by mohol byť postup súdov v exekučnom konaní, keď exekučné súdy preskúmavajú rozsudky rozhodcovských súdoch vo veciach spotrebiteľa.

Prieskum platnosti rozhodcovskej doložky musí v exekučnom konaní nastať vždy, a to v každom štádiu konania. Je totiž povinnosťou exekučného súdu z úradnej povinnosti vždy skúmať, či sú dané formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a oprávnenosti vedenia exekúcie. Takýto postup súdov je podľa môjho názoru správny, nepochybne oprávnený, no z pohľadu početnosti vedených exekúcii zároveň pre súdy aj zaťažujúci. V tejto súvislosti treba ale pripomenúť dva aspekty – ak by rozhodcovské súdy neporušovali práva spotrebiteľov, nebol by daný dôvod tak enormného zastavovania exekúcii a boli to práve štátne súdy, ktoré ochránili tisíce spotrebiteľov pre nemorálnymi rozsudkami súkromných rozhodcov. Toto sú fakty.

V spomínanej Koncepcii sa navrhuje, aby bolo viac spotrebiteľských konaní rozhodovaných v rozhodcovskom konaní alebo prostredníctvom mediácie. Dôvody tejto myšlienky sú nasledovné: odbremenenie súdov, kratšie súdne konania, resp. finančne menej náročný proces pre spotrebiteľa. V priebehu roku 2014 má dôjsť k prebratiu novej smernice EP a Rady o alternatívnom riešení sporov. Nová právna úprava by mala zabezpečiť ochranu spotrebiteľa vymedzením spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, sprísnením podmienok pre rozhodcovské súdy (resp. rozhodcov), reguláciou spotrebiteľskej arbitráže a pod. Takže aj toto by mohla byť cesta, aj keď skúsenosti týkajúce sa riešenia práv spotrebiteľov pred rozhodcovskými súdmi sú z minulosti negatívne.

Máte pravdu, skúsenosti sú v tomto smere veľmi negatívne. Treba povedať, že nebankové spoločnosti, ale rovnako aj dražobné spoločnosti alebo rozhodcovské súdy si vytvorili zlé meno sami. Možno nie všetky, ale už len niektoré z nich dokážu urobiť zlé meno celému sektoru. Okrem iného je to výsledok toho, že podnikatelia, ktorí sú zriaďovateľmi dražobných spoločností, rozhodcovských súdov a pod. si nevedia urobiť poriadok sami medzi sebou. Samozrejme, zasiahnuť musí aj štát. Preto bol pripravený a naďalej sa pracuje na zákone o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý bude podstatne prísnejší oproti súčasnému lex generalis – zákonu o rozhodcovskom konaní. Takže aj štát podniká kroky v tomto smere, no na druhej strane chýba vnútorná očista daných sektorov.

V akom štádiu prípravy je spomenutý zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní? V akom časovom horizonte by mal byť prijatý?

Predpokladaná účinnosť zákona bola v druhej polovici roka 2014, čo sa pravdepodobne nepodarí splniť vzhľadom na legislatívny proces. Momentálne je zákon v štádiu pripomienok zo strany rôznych pripomienkujúcich subjektov (Generálnej prokuratúry, Najvyššieho súdu SR, Ministerstva hospodárstva SR a pod.). Zámerom uvedeného zákona je stanoviť rámec ad hoc rozhodcovského konania, ktoré nebude mať všetky znaky všeobecného rozhodcovského konania. Naopak, bude mať niektoré znaky sporového súdneho procesu s cieľom zabezpečiť vyššiu ochranu práv spotrebiteľov v porovnaní s tým, ako je tomu dnes. Možno povedať, že pôjde o akýsi „hybrid“ medzi súdnym a rozhodcovským konaním v prospech spotrebiteľa.

V súčasnosti existujú rôzne orgány, ktoré majú kompetencie vo veciach ochrany spotrebiteľa. To môže pôsobiť pre spotrebiteľa chaoticky. V zmysle Koncepcie ochrany spotrebiteľov na finančnom trhu má NBS pribudnúť nová kompetencia, a to vydávanie nezáväzných stanovísk vo veciach neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách alebo nekalých obchodných praktík. Dotkne sa to kompetencií Komisie?

V zmysle Koncepcie zmena kompetencií Komisie nebude, takisto nedôjde k zmenám ani v štruktúre, postavení či organizácii Komisie. NBS je orgán inej povahy ako Komisia, už v súčasnosti NBS vydáva všeobecné usmernenia v niektorých odvetviach finančného sektora. Aj stanoviská týkajúce sa neprijateľných podmienok alebo nekalých obchodných praktík budú všeobecné, nebudú sa týkať individuálnych vecí a nebudú mať záväzný charakter. Teda nebudú sa dotýkať kompetencií Komisie, ktorá sa zaoberá v zásade konkrétnymi prípadmi. Čo sa týka viacerých orgánov pôsobiacich v oblasti ochrany práv spotrebiteľa, nevidím v tom problém. Spolupráci napomáha medzirezortné zastúpenie Komisie. Takisto spolupráca medzi nami a ostatnými orgánmi v oblasti ochrany spotrebiteľa funguje na veľmi dobrej úrovni. Dochádza k postupovaniu vecí zo strany NBS, telekomunikačných úradov, orgánov štátnej správy smerom k nám. My taktiež intenzívne podávame podnety SOI-ke na predbežné opatrenia a pod. Takže navzájom intenzívne spolupracujeme, vieme o nepoctivých spoločnostiach a na základe tejto spolupráce boli viaceré spoločnosti postihnuté včas, aby nedochádzalo k ďalšiemu porušovaniu práv spotrebiteľov.

Uvažuje sa aj o zriadení Centra pre riešenie finančných sporov, ktorý by bol rozhodcovským súdom a mediačným centrom pre spotrebiteľov pod dohľadom Min. spravodlivosti SR. Aký je Váš názor na zriadenie takejto inštitúcie?

Úvaha o stálom rozhodcovskom súde pre finančné služby v istom zmysle po vzore inštitútu finančného arbitra z Českej republiky tu bola vždy. Otázka však je, ako sa takáto koncepcia pretaví do reality. Dôležité je, aby akýkoľvek rozhodcovský súd, či už zriadený zákonom alebo zriadený právnickou osobou, spĺňal podmienky licencovania a prísnosti konania, ktoré má ustanoviť už rozoberaný nový zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

Hovoríte, že spolupráca medzi orgánmi je veľmi dobrá. Máte medzi sebou aj spätnú väzbu?

Máme aj spätnú väzbu. Dovolím si dokonca tvrdiť, že sa v absolútnej väčšine prípadov zhodneme. Skutočne nie je problém nájsť spoločnú reč.

Zvýšili by ste kompetencie Komisie?

Je to na diskusiu. Zameranie Komisie je v prevažujúcej miere súkromnoprávne, cielené na spotrebiteľské združenia a prípadné súdne konania. Môžem povedať, že vďaka Komisii mnohé združenia uspeli na súdoch s hromadnými žalobami. Mnohokrát som postrehol, že združenia formulujú žaloby tak, že ich obsahom sú aj závery Komisie, na ktoré sa ďalej odvolávajú. Samozrejme, že našou povinnosťou ako stáleho orgánu je aj podávať podnety z úradnej povinnosti v prípade každého jedného zistenia ohrozenia alebo porušenia práva. Práve tu rezonuje verejnoprávny rozmer činnosti Komisie.

Na Slovensku pôsobí viac než 40 združení na ochranu práv spotrebiteľov, pričom neexistuje jedno centrálne, ktoré by zastrešovalo ich činnosť. Je činnosť spotrebiteľských združení na zodpovedajúcej úrovni?

Je na takej úrovni, na akej to umožňuje realita života. Závisí to aj od toho, ako ich podporuje štát. Je potrebné si uvedomiť, že keď žalujete najväčšieho dodávateľa na trhu, všeobecný koncept fund risingu Vám veľmi nepomôže, rovnako je nenáležité očakávať, že združenia budú dominantne financované od spotrebiteľov, ktorí sú veľmi často vo finančnej tiesni. Celkovo môžeme hovoriť o približne desiatich až pätnástich združeniach, ktoré veľmi intenzívne chránia práva spotrebiteľov, a to aj v súdnom konaní. Vzhľadom na podmienky v akých združenia pôsobia, sme s ich činnosťou spokojní. Plnia svoju funkciu na najlepšej možnej úrovni a aj na tomto mieste by som im chcel vysloviť uznanie a vďaku za ich prácu.

V zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Určité obmedzenia v tomto smere nájdeme aj v zákone o spotrebiteľských úveroch. Možno vo všeobecnosti povedať aká miera úrokov je ešte prípustná pri poskytovaní úverov pre spotrebiteľov?

V praxi sa možno stretnúť s rôznou taktikou subjektov práva (veriteľov), ale v zásade je trendom skrývanie skutočnej odplaty do rôznych poplatkov, resp. jej delenie na viaceré časti. Napríklad poznáme spoločnosti, u ktorých celková odplata za rok je 98%. To znamená, že si požičiate 200 euro a za rok musíte vrátiť 398 eur. V týchto prípadoch zmluvné podmienky ustanovujú, že tretina z celkovej odplaty je úrok, tretina je poplatok za spracovanie alebo za iné administratívne činnosti a tretina sú nejaké iné poplatky. Čiže snaha je zahmlievať skutočnú odplatu. No z materialistického výkladu je zrejmé, že je to jedna „veľká“ odplata, ktorá je akoby „skrytým úrokom“. Môže a v praxi často aj ide o obchádzanie zákona prostredníctvom poplatkov. Niektoré zo spoločností (zaradené do prvej kategórie v odpovedi vyššie) robia to, že spotrebiteľovi požičajú 3000 eur, ale hneď si stiahnu 1500 eur za odmenu. Teda už pri podpise zmluvy sme na úrovni 50%-ného úroku. De facto spotrebiteľ potom dostane 1500 eur, ale podľa formálne zmluvy si požičiava 3000 eur. To sú veľmi vážne problémy, pretože spotrebiteľ spláca istinu 3000 eur so všetkým, čo k tomu prináleží vrátane sankcií, ktoré prislúchajú k omeškaniu. Ide o praktiky, ktoré veľmi vážne ohrozujú spotrebiteľa, najmä takého, ktorý je v tiesni s nízkym právnym povedomím a nevie sa brániť.

Prečo nebola dosiaľ prijatá žiadna norma, ktorá by priamo a jasne upravovala maximálne prípustnú výšku úrokov?

Je len potešujúce, že aj v súčasnosti rezonujú snahy o ustálenie maximálne prípustnej výšky odplaty. Maximálna odplata stanovená cez ročnú percentuálnu mieru nákladov sa v praxi neosvedčila. Podľa súdov práve táto úprava v istom zmysle legalizovala úžeru. Z toho vyplýva, že treba hľadať inú cestu stanovenia odplaty. Zaznamenali sme legislatívne snahy o to, aby bola odplata materiálne poňatá, a aby bol stanovený strop, ktorý sa bude odvíjať od priemernej úrokovej miery požičiavania peňazí na trhu v bankovom sektore. Myslím si, že toto je cesta ako zreálniť čísla na trhu a určiť jednoznačný strop výšky úrokov.

Využíva sa v tomto prípade v činnosti súdov inštitút dobrých mravov?

Áno, súdy si tu pomáhajú práve dobrými mravmi. Treba privítať, že niektoré z nich majú dokonca snahu vo svojich rozhodnutiach zadefinovať úžeru, či už podľa skoršej judikatúry alebo podľa tej zahraničnej. Dobré mravy sú naozaj poslednou barličkou, ktoré súdy majú a treba len uvítať, že sa na ne odvolávajú.

Ako teda súdy definujú úžeru?

V zásade možno povedať, že judikatúra je v tejto sfére ustálená v tom, že požadovaná odplata by nemala presiahnuť dvojnásobok odplaty požadovanej bankami. To je základné pravidlo, ktoré je modifikované podľa druhu úveru. Úžeru následne definujú s poukazom na hrubý nepomer protiplnenia pri pristúpení niektorého zo znakov zneužitia nadvlády nad slabšou zmluvnou stranou. Je potešujúce, že za znak zneužitia nadvlády nad spotrebiteľom súdy stanovili napríklad zneužitie ľahkovážnosti a ľahkomyseľnosti spotrebiteľa, ktorý sa nevedel pohybovať vo finančných vzťahoch.

Ako často sú využívané trestno-právne prostriedky voči nelegálnym konaniam podnikateľov prostredníctvom trestného činu úžery?

Nie je mi známe, že by boli nejaké obžaloby podané. Boli síce medializované prípady nelegálneho požičiavania peňazí medzi niektorými skupinami spoluobčanov – súkromných osôb, no nie je mi známe, že by bola postihnutá spoločnosť, ktorá organizovane poskytuje spotrebiteľské úvery v neprípustných intenciách a mimo rámec zákonných pravidiel. Toto je otázkou trestného práva, ktoré zatiaľ nepreukazuje v prospech občana žiadne výsledky.

Dáva Komisia v tomto smere podnety na Generálnu prokuratúru?

Áno, podnety týkajúce sa úžery, ale aj iných porušení zákona, kde je signalizovaná až trestnoprávna intenzita konania, podávame.

Akým spôsobom sa riešia/boli vyriešené?

V niektorých prípadoch bolo vznesené obvinenie. No nevieme o žiadnom prípade, kedy by došlo k podaniu obžaloby a právoplatnému odsúdeniu.

Aj na základe Vašich odpovedí čitateľ iste usúdi, že činnosť podnikateľských subjektov, ktorá poškodzuje práva spotrebiteľov je rôznorodá a spletitá. Ako sa môžu spotrebitelia brániť?

Predovšetkým je potrebná prevencia. Samozrejme, realita života vyzerá inak ako teória. Máme prípady, keď spotrebiteľ dostal osem alebo deväť úverov od jednej firmy. Spoločnosť musí vedieť, že spotrebiteľ nie je platobne schopný, keď mu poskytne osem úverov, no napriek tomu to robí. Brániť sa treba neúnavne v každom jednom štádiu zmluvného vzťahu – od jeho plnenia, cez mimosúdne vymáhanie až po súdne konanie a exekúciu. Potreba vyhľadania rýchlej pomoci je osobitne pri dražbách a ochrane obydlia. Spotrebitelia vo všeobecnosti nesmú hlavne rezignovať na svoje práva, odporúčam im nezľaknúť sa pri väčšom tlaku spoločností a vždy vyhľadať právnu pomoc a poradenstvo. Spotrebiteľ by mal postupne spoznávať všetky právne prostriedky ochrany jeho práva a tieto by si časom opakovať ako vybrané slová – nemali by mu preto byť cudzie slová ako odpor, odvolanie, námietky, návrh na odklad a zastavenie exekúcie, predbežné opatrenie, žaloba o neplatnosť a pod. Aj toto je praktická cesta zvyšovania právne vedomia občanov.

Nejde čiastočne aj o nezodpovednosť spotrebiteľov?

Pravda je taká, že prevenčná povinnosť je na strane veriteľa. Podľa európskych smerníc je jeho zodpovednosťou, aby postupoval tak, aby spotrebiteľovi (ale v konečnom dôsledku aj sebe) neprivodil ujmu, ak nie je u spotrebiteľa od počiatku daná schopnosť splácať úver. Ak veriteľ poruší svoju povinnosť, musí niesť zodpovednosť. Sankciu môžeme nájsť v § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého, ak veriteľ hrubo poruší povinnosť posúdiť platobnú schopnosť spotrebiteľa, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Primárna zodpovednosť je teda na strane veriteľa, ktorý vykonáva posúdenie spôsobilosti spotrebiteľa úver splácať. Z toho treba vychádzať. Ak sa vrátim ešte k Vašej predchádzajúcej otázke, spotrebiteľ by sa mal pri uzatváraní zmluvy poradiť, obrátiť na známeho, právnika alebo aj na nás. Je potrebné, aby si naozaj zvážil, či daný úver potrebuje a či je preňho výhodný – len v týchto intenciách, ak súčasne právne povinnosti neporuší veriteľ, možno hovoriť o zodpovednosti spotrebiteľa.

Ide o bezplatnú službu, keď sa spotrebiteľ obráti na Komisiu?

Áno, je to bezplatné. Ak sa na nás spotrebiteľ obráti ohľadom posúdenia zmluvy, dáme mu k nej stanovisko. Takto sme predišli mnohým problémom spotrebiteľov, ktorí nakoniec dané zmluvy ani neuzatvorili. Na Slovensku sa často stáva, že spotrebitelia sú v takej tiesni, že nemajú na výber. Mali sme prípady rodín, ktoré mali viac než 50 úverov. Úvery si brali na to, aby platili tie skoršie. Mali sme prípady, keď úradníci v bankách odporúčali zobrať si úver z nebankových subjektov z dôvodu platenia hypotéky v banke. Niekedy to nie je o tom, že spotrebiteľ chce, ale tieseň a bezvýchodisková situácia ho núti pristúpiť na dané podmienky. Preto v praxi nachádza uplatnenie heslo - „buď zober alebo nechaj tak“ a spotrebiteľ nemá možnosť dojednania individuálnych podmienok. V prípade, že dôjde k výkonu práva (napr. prebiehajúca dražba) o to viac by mal spotrebiteľ vyhľadať pomoc, napr. v Centrách právnej pomoci alebo v regionálnych spotrebiteľských združeniach pôsobiacich na celom Slovensku. Alebo sa môže obrátiť aj na nás. Najdôležitejšia je v tomto štádiu problémov aktivita človeka. Spotrebiteľ nemôže rezignovať, nemôže sa báť ani hanbiť. Problém treba riešiť, určite nie je východiskom napr. nepreberanie pošty a pod. V súčasnosti 60% domácností vzhľadom na výšku svojich príjmov si mesačne nemôže odložiť ani jedno euro, a teda každý mimoriadny výdavok u nich vyvolá potrebu úveru alebo pôžičky – aj preto by mal byť spoločenský záujem na slušnosti zmlúv a zmluvných podmienok. Máme dva milióny osemstotisíc prebiehajúcich exekúcii, aktuálne je viac ako štyridsaťtisíc dôchodcov exekvovaných zrážkami z dôchodku. Niektoré spoločnosti zneužívajú túto situáciu nemorálnym spôsobom a využívajú častú neznalosť práva spotrebiteľov. Akoby v spoločnosti nerušene pokračovalo finančné otrokárstvo. Ich model je založený na tom, že drvivá väčšina spotrebiteľov sa nevie brániť. Z tohto dôvodu je ich biznis ziskový a aj nemorálne zmluvné podmienky sa oplatia. Tak sa ľudia dostávajú do neriešiteľných sociálnych situácií. Končia v sociálnej sieti, dochádza k rozpadu rodín, k samovraždám, stávajú sa z nich bezdomovci. V konečnom dôsledku to však dopadne na ťarchu štátu v podobe výdavkov sociálneho charakteru – neviem, či sa táto skutočnosť v spoločnosti dostatočne doceňuje. A dostaneme sa k tomu, že príčinou stroskotaných ľudských osudov je zmluvné právo, ktoré práve naopak ľudom malo slúžiť.

Ako dlho trvá kým posúdi Komisia podnet spotrebiteľa?

Snažíme sa čo najskôr. Prioritne riešime veci, ktoré sa týkajú exekúcií, dražieb. Závisí to od urgentnosti prípadu. Vo všeobecnosti možno povedať, že je to otázka týždňov, resp. mesiacov. Vždy sa snažíme kontaktovať spotrebiteľa aj predbežne, napr. mailom alebo telefonicky, kedy mu spravidla dáme prvé odporúčanie predtým ako dostane konečné stanovisko.    

Nielen z vlastnej skúsenosti viem, že v praktickom živote sa možno stretnúť s nedostatkom hodnôt. Možno aj z toho dôvodu dochádza k tak častému porušovaniu práv spotrebiteľov. Je pre Vás práve práca v Komisii tou, kde nachádzate jej hodnotový základ a zadosťučinenie z jej výsledkov?

Určite. Zároveň dúfam, že napĺňa všetkých členov Komisie, ale aj tých, ktorí s Komisiou spolupracujú. Musíme uznať, že dobré mravy sú niečím, čo v spoločnosti nemôže byť v úzadí a nemôže nikdy ustúpiť zisku alebo individuálnym záujmom sektorov a podnikateľov. Podľa môjho názoru, pre ľudí pracujúcich vo sfére ochrany práv spotrebiteľov je zadosťučinením každá pomoc konkrétnemu človeku. Je to dobrý pocit pomôcť niekomu, kto si sám nevie pomôcť, pritom je v práve a ani o tom nevie. A napriek tomu bude poškodený, a to len preto, že sa nevie brániť alebo nemá dostupnú právnu pomoc. To nie je v poriadku. Nastal čas, kedy treba hodnoty dávať viac do popredia. Jednak v legislatíve, jednak v právnej praxi, ale aj na akademickej pôde. V tomto smere som rád, že máme možnosť absolvovania stáži na Komisii pre študentov práva. Študenti môžu vidieť aplikačnú prax, že to nie je len o teórii, ale o konkrétnych osudoch ľudí.

Právne Noviny sú internetovým médiom pre právnikov. Vy máte dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie, a zároveň pedagogické skúsenosti v oboch týchto odboroch. Nedá sa mi preto neopýtať na Váš názor týkajúci sa slovenského právnického, resp. ekonomického vzdelávania. Ako hodnotíte úroveň študentov práva alebo ekonómie?

U študentov mi všeobecne chýba praktický rozmer a hodnotové zameranie ich výučby a vzdelávania. Tým nechcem povedať, že u nich nie sú predpoklady, skôr, že nie sú počas štúdia dostačujúco profilované. To je aj moja osobná skúsenosť. Videl som však ľudí, ktorí sú – keď dostanú príležitosť - formovateľní veľmi dobre. Do práva by sa mohli prenášať hodnoty vo väčšej miere ako sa v skutočnosti prenášajú – a práve toto je o každej jednej prednáške a cvičení na akademickej pôde. Aj praktický rozmer výučby by mohol byť na vyššej úrovni. Súčasťou toho sú aj spomínané stáže. Vážim si študentov, ktorí sa nebáli pozrieť realite do očí a nemali problém urobiť niečo na úkor seba, aby získali poznatky ako prax funguje a ako pretavovať hodnoty do reality. Spomínam si na konkrétne prípady, kedy stážisti priamo pomohli spotrebiteľom, ktorí to potrebovali.

Ďakujem Vám za veľmi prínosný rozhovor a za to, že ste si našli čas.

Rovnako Vám ďakujem.

Autor: Marek Maslák