Rozhovor s prodekankou právnickej fakulty PEVŠ Andreou Erdosővou

Dnešným dňom zahajujeme seriál rozhovorov so zaujímavými osobnosťami z právnických fakúlt z celého Slovenska. Prvú v poradí vám s radosťou predstavíme prodekanku Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy, doc. JUDr. Andreu Erdosővú, PhD., ktorá nám prezradila jednak informácie z prostredia fakulty a zodpovedala aj otázky o svojom živote a kariére.

Redakcia 06. 08. 2020 12 min.

Na úvod by sme sa radi opýtali, kedy sa u Vás zrodila myšlienka byť právničkou a aké bolo Vaše štúdium?

Myslím, že to bolo niekedy v 3. ročníku na gymnáziu, kedy som sa rozhodovala medzi medicínou a právom. Fascinovalo ma všetko to poznanie okolo ľudského tela, ale chémia ma veľmi nebavila a čoraz viac som zisťovala, že sú mi blízke spoločenské vedy, s ľahkosťou som sa učila históriu, jazyky, zaujímala ma náuka o spoločnosti, pamätám si nekonečné dišputy so svojim učiteľom občianskej náuky :). Mala som veľký vzor vo svojom bratovi, ktorý bol už vtedy trestný sudca a nepopieram, že som jeho prácu sledovala so stále väčším nadšením a obdivom, nuž potom tá voľba pred maturitami bola vlastne už istá.

Je skutočne zrejmé, že Váš právny prehľad je značne obšírny – od medzinárodného práva, ľudských práv, cez súdny systém až po medicínske právo. Ktoré z tých právnych odvetví Vás najviac chytilo za srdce a prečo?

Vidíte, aké je to v tom živote :). V mnohom ma lákalo štúdium medicíny a dnes sa venujem Medicínskemu právu. Nikdy neviete, kde Vás osud zaveje, čo sa Vám zíde a ako sa to všetko zaujímavo stretne. Myslím si, že tie odvetvia práva sú na pohľad v širšom zábere, ale prelínajú sa. Ochrana ľudských práv cez mechanizmy medzinárodných súdov spadá pod medzinárodné právo verejné, a Bioetika, teda Medicínske právo skúmané optikou etických dilem tiež bezprostredne súvisí s ochranou práv jednotlivca, okrem toho, je tu zrejmá aj multidisciplinarita. Som roky veľkým zástancom toho, aby akademici nezotrvávali len v jednom úzkom vednom odbore, často je to na škodu veci, treba vnímať širšie súvislosti.

Aký je Váš názor na prácu študentov popri štúdiu? Mali ste príležitosť pracovať v odbore už počas vysokej školy?

Pracovala som od 3. ročníka Právnickej fakulty UK, bola to jedinečná príležitosť a spomínam na krásne obdobie, ktoré ma výrazne ovplyvnilo a doteraz čerpám mnohé z toho, čo som sa za tých pár rokov v advokácii naučila.

Počas môjho pôsobenia vo funkcii prodekanky sa nám podarilo na škole rozbehnúť projekt tzv. Kariérnych dní, neskôr Lawyers networking night. Kariérne podujatia nie sú ako také nóvum, ale na Fakulte práva PEVŠ sme im dali pridaný rozmer, lebo za ostatné dva roky sme spojili ich koncept s budovaním sietí kontaktov počas tradície spoločenského večierku v krásnej kaviarni Berlinka v Starom meste. Nešlo nám len o výmenu vizitiek a reklamných predmetov, ale chceli sme študentom ukázať, že je skvelé spoznať ľudí z praxe. Aby zažili, že sú to nielen skúsení advokáti, ale sú im otvorení aj k neformálnejším rozhovorom, zábave, že sa tak môžu veľa naučiť a keď tam bude vzájomná sympatia, môžu sa pokúsiť uchádzať sa o brigádnickú prácu študenta v kancelárii. Prepájanie praxe a formálneho vzdelávania dnes musí ísť ruka v ruke, bez toho to nejde už ani počas štúdia. Študenti, ktorí praxujú a študujú súčasne, majú neporovnateľný náskok oproti tým, ktorí túto skúsenosť odsúvajú na neskôr. Myslím tým samozrejme pôsobenie v advokátskej kancelárii, na súde či inú právnickú prax. Ale chápem, že študenti si musia niekedy zarábať aj iným spôsobom, pretože štúdium nie je zadarmo. To treba oceniť, napokon každá pracovná príležitosť ich niečomu do života naučí.

Aktuálne ste prodekankou pre bakalárske a magisterské štúdium na PEVŠ a členkou Vedeckej rady Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Priblížite nám, čo tieto funkcie zahŕňajú?

Práca prodekana pre štúdium je podľa môjho názoru viacmenej manažérskou prácou. Ide najmä o organizáciu štúdia, štruktúry predmetov, akreditačnú agendu, komunikáciu so študentmi, vybavovanie podnetov, žiadostí, prestupov, uznávaní vzdelania, ak nespomínam zastupovanie dekana vo viacerých veciach, ako aj v čase jeho neprítomnosti, či ceremoniálne a reprezentačné povinnosti. To je len výsek všetkých tých vecí, ktoré práca obnáša, preto si v zásade myslím, že je v nej viac toho organizačného, ako rýdzo akademického. Na druhej strane, manažér mimo fakultného prostredia by sa asi musel dlhšie oboznamovať s určitými akademickými zvyklosťami, nemal by zrejme ani predstavu o nejakom smerovaní pokiaľ ide o otázky vedeckého a vzdelávacieho procesu. Preto je dobré, aby to robil niekto, kto „vyrastal“ na fakulte. Na druhej strane, otvorene poviem, ak tú prácu robíte s nasadením, je to krásne, prináša to satisfakciu, drží vás vízia a nové podnety, ale ten čas, ktorý riadiacej funkcii venujete, musíte potom náročnejšie dobiehať v iných sférach, napríklad pri osobnom rozvoji, ak sa chcete venovať vede a publikačnej činnosti. Členstvo vo Vedeckej rade je istou akademickou čestnou pozíciou a súvisí s dlhodobým pôsobením na fakulte. Schvaľuje a prerokúva sa tam najmä odborná a vedecká úroveň vzdelávania, schvaľujú sa nomimácie členov skúšobných komisií pre štátne skúšky a mnohé iné otázky v tíme, ktorý tvoria interní členovia, ale aj významné osobnosti z vedeckých a odborných kruhov, ktorí sú externými členmi, má viaceré kompetencie pri habilitačných a inauguračných konaniach.

Nepremýšľali ste nad možnosťou pokračovať v advokácii?

Nie, ale mám k tejto profesii veľmi blízko, zažila som svoje elévske roky koncipientskej praxe, ktoré som ukončila úspešným zložením advokátskej skúšky.  Rada si na tie roky spomínam, bola to najlepšia škola života. Prechovávam nesmierny obdiv k práci advokátov, vždy to bola náročná profesia, ale dnes SAK a aj advokáti samotní, čelia ešte ťažkým skúškam, aby si po mnohých medializovaných aférach očistili svoje meno ako profesijný stav, ubránili nezávislosť, obhájili vážnosť a uznanie svojho postavenia v spoločnosti. Ale to sa týka podobne aj justície, celá spoločnosť musí prejsť určitými, povedzme; „ozdravnými“ procesmi.

Zaoberá sa veľa právnikov medicínskym právom? Prečo by to mohla byť lákavá oblasť pre budúcich právnikov?

Pomaly ich pribúda, ale nazdávam sa, že u nás zatiaľ nemá veľmi silné zastúpenie. Pritom sporov, ktoré súvisia s medicínskym právom je čoraz viac, kedy pacienti žalujú nemocnicu, alebo lekára za nedbanlivostné konanie a požadujú náhradu škody. Je ale naozaj málo právnikov, ktorí by sa témam Bioetiky nejako hlbšie venovali. Potom v praxi dochádza k tomu, že sa politici hádajú, kto je akého svetonázoru, či sú konzervatívni alebo liberálni a majú pocit, že všetko, čo vychádza z garantovania základných práv a slobôd, čo je súčasťou modernej demokracie musí byť nevyhnutne z „balíka liberálneho“. To je úplne nepochopenie. Takto nechápajúci sa oháňajú slovami, pojmami, pretláčajú do legislatívy svoje subjektívne názory, bez vedeckého základu, neprizvú pri príprave legislatívnych návrhov odborníkov, ktorí téme rozumejú a neporadia sa. Je to obrovská chyba.

Ste aktívna na tuzemských aj medzinárodných konferenciách, na ktorých okrem iného prednášate aj o bioetike. Čo pojem bioetika vlastne znamená?

Bioetika je prekrásny odbor aplikovanej etiky, ktorej je možné prepožičať rozmer právny, filozofický, medicínsky, ale možno je aj výstižne povedať, že je to veda o človeku a o všetkých dilemách, ktoré súvisia s jeho životom. Preto v rámci Bioetiky skúmame právne otázky týkajúce sa ľudského plodu, pôrodu, proces umierania, nakladanie s telesnými ostatkami, sterilizácie, povinné očkovanie či limity nútenej detencie duševne chorých osôb. Výpočet je oveľa dlhší, nové výzvy prichádzajú s modernými technológiami a ich využitím v medicíne, pretože aj tu neustále treba mať na pamäti ochranu jednotlivca, jeho základných práv. V týchto dňoch sa ukázalo, ako môže byť spoločnosť zaskočená otázkami Bioetiky, keď sa témou dní stala novela interrupčného zákona a hovorí sa o reštrikciách vo vzťahu k úhradám z verejného zdravotného poistenia za postupy umelého oplodnenia. Ako som to už spomínala, veľmi málo, ak vôbec, boli tieto zložité otázky prerokúvané s odborníkmi, čo je katastrofa. Bioetika čelí neustále novým témam aj pri ohrození novým vírusom SARS-CoV-2. To všetko sú témy a problémy, ku ktorým právo nevyhnutne musí hľadať svoje odpovede, veď predsa filozofia a molekulárna genetika či epidemiológia Vám nepovedia, ako limitovať a či vôbec základné práva a slobody, ako to legislatívne ukotviť, ako to aplikovať vo vzťahu k zdravotníckym pracovníkom, nemocniciam, poisťovniam atď.

Okrem všetkých spomenutých aktivít ste autorkou viacerých publikácií. V ktorej téme sa pri písaní cítite najviac „doma“?

Myslím, že som to už naznačila, základné práva a slobody, ich ochrana, vymožiteľnosť práva, s osobitným zameraním na problematiku Medicínskeho práva. Ale teraz napríklad píšeme s kolegyňou učebný text k Svetovým právnym systémom, budú to základy komparatistiky, ktorá je východiskom akéhokoľvek skúmania v právnych vedách, vždy musíte porovnávať, ak prijímate nový zákon, ak novelizujete starý, aby ste vedeli, v čom sú výhody, čo prebrať, čím sa inšpirovať a čo je naopak nášmu právnemu poriadku cudzie. Podnetné je, že do textu dávame aj kapitoly, ktoré považujeme za zaujímavé a účelné, hoci doteraz neboli v dostupných učebniciach k porovnávacej právovede spracované.

Ako hodnotíte zameranie a spôsob výučby na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy? V čom je možno iná, než ostatné fakulty?

Som absolventkou Právnickej fakulty UK, ale je tomu už pár rokov, bola to celkom iná doba. Skutočne porovnať vie len študent, ktorý študoval na inej fakulte a v jednom štúdium prestúpil ku nám, máme aj takých. Verím tomu, že je to najmä o osobnosti pedagóga. Môžete mať zostavený skvelý študijný plán, ale ak Vás vyučujúci nebude učiť s dávkou nasadenia, so snahou niečo zo seba odovzdať, ak sám na sebe nebude pracovať, to sa prejaví čoskoro aj na kvalite celej výučby. Výhodou súkromnej vysokej školy je zrejme na rozdiel od verejných vysokých škôl istá väčšia autonómnosť. Limitom je, že aj my musíme plniť všetky akreditačné kritériá, musíme naplniť vedecké parametre, verejný záujem, ktorým je poskytovanie vzdelania. Na druhej strane nik sa nepýta, kde na to vezmeme, pretože súkromná škola žije predovšetkým a najmä z poplatkov za štúdium, čo je mimoriadne náročné v súčasnosti pri danom počte vzdelávacích inštitúcií. Pedagógov, ktorých máme, sa snažíme motivovať, aby cítili, že je prostredie za súčasného vedenia voči nim žičlivé, podporujúce, je to mimoriadne dôležité v každej pracovnej sfére, navyše máme kvalitných pedagógov, spolupracujú s našou školou významné osobnosti vedy aj zo zahraničia. Domnievam sa tiež, že našou silnou stránkou je individuálny prístup k študentovi, to oceňujú mnohí, teda aj tí, ktorí majú skúsenosť so štúdiom na inej vysokej škole.

Na Vašej fakulte máte zariadené pojednávacie miestnosti. Na čo sa využívajú?

Priestory Fakulty práva PEVŠ sú moderné a špičkovo vybavené. Pojednávacia miestnosť je ukážkovou. Dokonca v minulosti boli úvahy, že by ju mohli využívať aj súdy a uskutočňovať tu živé pojednávania. Akurát je to administratívne náročnejšie, takže pokiaľ viem, upustilo sa od toho. Miestnosť má všetko to, čo riadna „pojednávačka“ vyžaduje, miesto pre členov senátu, žalujúcu aj žalovanú stranu, rečnícky pult, odkiaľ zoči voči senátu vypovedá obžalovaný, svedok, znalec...., technické vybavenie, nič tu nechýba. Využívame ju na simulované súdne spory, tzv. Moot Courts, či už pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo študentov učíme, ako prebiehajú vnútroštátne pojednávania. V letnom období, keď spolupracujeme pri organizácii Detskej univerzity, berieme tam mladých poslucháčov. Neviete si predstaviť to nadšenie, cítia sa ako v televíznej Súdnej sieni a všetky role si chcú vyskúšať :)

Akí sú aktuálni študenti práva? Sú v niečom iní, než napríklad študenti z Vašich študentských čias?

To je dobrá otázka a zároveň veľmi nepresná. Samozrejme, že sú iní, ale nemôžete porovnávať ľudí, spoločnosť, inštitúcie v perspektíve času, meniacich sa okolností. Badám, že je študent v dnešnej dobe vo všeobecnosti oveľa flexibilnejší, ovláda technológie, jazyky, rád a často cestuje, verí si viac, otvára stále nové možnosti a nie vždy je ochotný ich prebádať hlbšie, vidí svet v rýchlejšej a praktickejšej perspektíve, ale príliš neplánuje do budúcna. Skoro vždy vie, ako to nájsť, ale často nevie, čo má hľadať. Ale taká je aj celá spoločnosť. V tej hlbšej podstate sú dnes mladí ľudia rovnakí, akí boli kedykoľvek predtým, majú taktiež veľké očakávania o svete. Aj keď je niekedy zložitejšie ich motivovať, ak sa to podarí, sú nadšení poslucháči a sú aj primerane zvedaví. Vidím pritom aj zaujímavý protipól, nájdu sa medzi nimi buď veľmi pasívni, nemajúci chuť a záujem bojovať, alebo takí, že by najradšej „zhltli celý svet“, tým hovorím, aby spomalili, všetko príde včas, treba na sebe pracovať, ale v takomto tempe čoskoro vyhoria.

Myslím si, že ako pedagógovia nemôžeme rezignovať. Osobne mám nesmierne rada svoju prácu s mladými ľuďmi, je to povznášajúce, ak sa chcú vzdelávať a je v nich idealizmus, že ten svet môže byť lepší. Napokon v tom celé je, potom už musíme urobiť všetko, aby sme ich naučili, čo treba, a vtlačili im svoju najlepšiu pečať, aby ten svet aj naozaj pretvárali k lepšiemu.

Aktuálne dianie v spoločnosti im dnes ale ukazuje odvrátenú tvár toho „poctivého“ sveta univerzít, kde sa vždy pestovali dobré tradície, slušnosť a zdvorilosť. Myslím si, že nemôžeme tolerovať, ak sa tieto hodnoty v spoločnosti strácajú. Poviem to inak, ťažko ich učiť o ideách právneho štátu, ak sa význam ich vzdelania zrelativizoval a to, čo disciplinárne trestáme ako podvod spojený so štúdiom, zľahčíme ako dáky školácky ospravedlniteľný výčin. To považujem za jeden z kľúčových problémov, takýto vzor predsa našim študentom nemôžeme dávať.

Na záver nám prosím povedzte, aké máte hobby? Čo radi robíte, keď nepracujete, pri čom si viete najlepšie oddýchnuť?

Záľub je  veľa, času málo, ale milujem chvíle pri dobrej knihe, pri počúvaní a tancovaní na dobrú hudbu, som nadšencom divadla, činohry aj opery, veľmi rada si pozriem dobrý film, seriál, kedysi som rada navštevovala filmové kluby, lebo ste tam mohli vzhliadnuť náročné filmové skvosty, dnes sa dajú pozrieť aj doma a mám silný vzťah aj k výtvarnému umeniu. Osobne je pre mňa umenie a kultúra tým najlepším relaxom, niekedy mi doslova chýba niečo, čo „nasýti“ dušu, ten pocit, keď zabudnete na všednosť, keď precítite intenzívne čosi veľmi krásne, alebo Vás niečo dojme, núti sa zamyslieť, bez toho by bol život pustý a smutný. No a nemôžeme opomenúť zdravý životný štýl, však? Pravidelne behávam, mám rada rýchlochôdzu, plávanie, bicyklovanie, treba dbať aj na fyzické zdravie, to ide vedno s duševným. Teším sa na spoločné chvíle s priateľmi. Snažím sa pri tom všetkom čo najviac času venovať svojim deťom a rodine.   

+ Bonusová otázka pre čitateľov študentov: Aká je Vaša rada pre študentov práva?

Nedávno ma veľmi povzbudil výrok Sira Winstona Churchilla, ktorý bol okrem iného znamenitým glosátorom, tak sa azda bude páčiť aj študentom:

„Úspech nie je konečný, neúspech nie je fatálny. Odvaha pokračovať je tá, ktorá sa počíta.“

Pani docentke za rozhovor ďakujeme a aj touto cestou želáme úspešné ďalšie pôsobenie. O týždeň vám prinesieme rozhovor s ďalšou osobnosťou, ktorá sa priamo podiela na formovaní budúcich právnikov.