Rozsudok pre zmeškanie ako efektívny nástroj v rukách súdu z pohľadu prirodzeného práva

Prijatím Civilného sporového poriadku autori daného zákona ale aj zákonodarca samotný očakávali a zároveň avizovali zefektívnenie a zrýchlenie súdnych konaní s kumulatívnym zachovaním zákonitosti procesu rozhodovania. Za jeden z nástrojov, ktorý má prispievať k danému účelu môžeme jednoznačne považovať aj rozsudok pre zmeškanie, ako žalobcu tak žalovaného. 

Redakcia 04. 12. 2019 5 min.

Tento, na prvý pohľad progresívny prostriedok, však môže v nesprávnych prípadoch spôsobovať účinky, ktoré nie je možné považovať za právom aprobované. Viaceré súdy totiž k rozsudku pre zmeškanie pristupujú striktne formálne, bez ohľadu na stránku materiálnu a bez zohľadňovania širších aspektov konania vo vzájomných súvislostiach.

Rozsudok pre zmeškanie zákonodarca v dôvodovej správe označil ako určitý druh sankcie za procesnú pasivitu strany v konaní. Čo sa rozumie procesnou pasivitou však ďalej v dôvodovej správe už definované nie je. Bolo by napríklad možné označiť stranu v konaní za procesne pasívnu iba na základe skutočností, že sa nedostaví na pojednávanie, samozrejme za kumulatívneho splnenie zvyšných taxatívne vymedzených náležitostí pre vydanie rozsudku pre zmeškanie?

Z čisto formálneho hľadiska by odpoveď na predchádzajúcu otázku mala byť áno. Jednoducho boli splnené všetky zákonom vymedzené predpoklady na vydanie rozsudku pre zmeškanie a preto príslušný sudca, samozrejme ak to protistrana navrhne, vydá rozsudok pre zmeškanie. Z gramatického výkladu ustanovenia rozsudku pre zmeškanie (okrem § 273 CSP) vyplýva, že sudca nemá možnosť sa rozhodnúť, či rozsudok pre zmeškanie vydá alebo nie. Preto, pokiaľ budú splnené všetky zákonné náležitosti, musí byť rozsudok pre zmeškanie vydaný.

Je pravda, že existuje viacero zákonných možností ako rozsudok pre zmeškanie napadnúť a docieliť tak jeho zrušenie, avšak následne sa vynára otázka, či bude tento spôsob vedenia civilného konania hospodárnejší, rýchlejší a efektívnejší zároveň. Strana konania, v neprospech ktorej bol vydaný rozsudok pre zmeškanie, môže podať odvolanie z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie, taktiež môže podať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a proti prípadnému zamietnutiu tohto návrhu uznesením je taktiež prípustné odvolanie.

Ako praktický príklad je možné uviesť situáciu, kedy sa procesne aktívny žalobca nedostavil na pojednávanie z dôvodu, že si nesprávne poznačil dátum konania pojednávania. Dovtedy žalobca aktívne komunikoval so súdom, žalovaným, prekladal vyjadrenia, navrhoval možné dôkazy. Avšak sa nedostavil na pojednávanie a na základe návrhu žalovaného bol sudca nútený vydať rozsudok pre zmeškanie. Sudca v danom prípade nemusí dôvod žalobcu uznať za ospravedlniteľný a preto nevyhovie ani návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.

V takýchto ale aj iných obdobných prípadoch by preto bolo namieste, ak by sudca mal možnosť sa rozhodnúť, či rozsudok pre zmeškanie vydá alebo nie, teda išlo by o fakultatívny prostriedok. Prípadne by mohla byť v zákone zakotvená materiálna stránka, ktorá by ako esenciálnu náležitosť rozsudku pre zmeškanie vyžadovala procesnú pasivitu strany sporu.

V tomto smere sa na margo prílišného formalizmu pri vydávaní rozsudku pre zmeškanie vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 04.06.2019, sp. zn. I. ÚS 233/2019-22, keď uviedol, že formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP skutočne nie je žiaduci, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, počas ktorej žalovaný nebol v konaní nečinný a súd vykonal rozsiahle dokazovanie na návrh strán sporu. V opačnom prípade pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch, môže takéto vydanie rozsudku pre zmeškanie znamenať porušenie práva na spravodlivý proces.

Rozhodne je namieste pred vydaní rozsudku pre zmeškanie skúmať, či v priebehu celého doposiaľ vedeného konania bola strana v neprospech, ktorej sa má rozsudok vydať, skutočne procesne pasívna a či takýto postup bude voči nej v konečnom dôsledku spravodlivý. Je totiž rozdiel posudzovať náležitosti tohto efektívneho nástroja v prípade, ak sa jedná o žalovaného, ktorý sa iba svojim obštrukčným konaním in fraudem legis snaží oddialiť rozhodnutie vo veci samej, v porovnaní s prípadom, keď skutočne aktívny žalobca sa iba z nejakého, ním nechceného dôvodu, výnimočne nedostaví na pojednávanie. V takomto prípade predsa nie je možné a ani správne tvrdiť, že by žalobca nemal záujem o pojednávanie a o rozhodnutie vo veci samej. Veď práve žaloba bol tým, ktorý inicioval civilné konanie a z tohto dôvodu práve on je tým subjektom, ktorý ma najväčší záujem na čo najrýchlejšom ukončení konania rozhodnutím vo veci samej aby boli tým deklarované skutočnosti, ktoré zakladajú jeho hmotnoprávny nárok.

Ústavný súd Českej republiky sa vo svojom náleze zo dňa 23.02.2016, sp. zn. IV. ÚS 3143/15 vyjadril k rozsudku pre zmeškanie tak, že ho opísal ako procesno-sankčný nástroj chrániaci poctivého žalobcu pred nepoctivým žalovaným (alebo naopak poctivého žalovaného pred nepoctivým žalobcom1), ktorý nemá záujem o aktívnu účasť na konaní – často v snahe oddialiť konečné rozhodnutie.

Efektivitu súdneho konania predsa nemôže zabezpečiť vydanie takého rozsudku pre zmeškanie, voči ktorému dotknutá strana využije aj tak všetky opravné prostriedky, resp. prostriedky procesnej obrany. Naopak je potrebné, aby sudca už pri prvom rozhodnutí mal možnosť posúdiť komplexnú genézu z hľadiska formálneho aj materiálneho a až na základe toho mohol dospieť k presvedčeniu, že vydanie rozsudku pre zmeškanie je skutočne oprávnené a spravodlivé a zároveň ním bude dodržané aj ústavné právo na spravodlivé súdne konanie.

Aj samotnou podstatou civilného konania je predsa podľa názoru autorov CSP odstránenie prílišného formalizmu s cieľom zamerania sa na skutočný obsah. Sociálna koncepcia Franza Kleina má rovnako priniesť do konania rýchlosť a zároveň spravodlivosť. Bolo by preto na mieste aby sa naznačeným spôsobom posilnila diskrečna právomoc súdu v súlade s princípom arbitrárneho poriadku a materiálnym právnym štátom.


Prioritou v súdnom konaní musí zostať ochrana práv účastníkov súdneho konania, ktorí na súdnom konaní chcú aktívne participovať. Hlavným poslaním súdneho konania je zaisťovať spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov. Podmienky pre vydanie kontumačného rozsudku musia byť posudzované uvážlivo a zdržanlivo, v sporných a hraničných prípadoch nie je jeho vydanie na mieste2.

Jednotlivé súdy by sa preto pri vydávaní rozsudku pre zmeškanie mali odkloniť od prílišného formalizmu a mali by sa zamerať na skutočnú podstatu práva na spravodlivý proces a iba v prípade, ak sa vydanie rozsudku pre zmeškanie bude javiť ako spravodlivé aj z hľadiska materiálneho by mal byť tento rozsudok vydaný. V opačnom prípade sa budú súdne konania zbytočne predlžovať a zároveň tým môže byť porušené právo strany konania na spravodlivý proces.

Autor: Mgr. Mário Mališ
Advokátsky koncipient
Advokátska kancelária Nagyova Tenkač s.r.o.