Sú orgány členských štátov oprávnené odmietnuť platbu v hotovosti?

 O tom, za akých okolností bude môcť členský štát uložiť správnemu orgánu túto povinnosť a naopak kedy ju bude môcť obmedziť, hovorí prípad Johannes Dietrich a Norbert Häring proti Hessischer Rundfunk, o ktorom rozhodol Súdny dvor EÚ rozsudkom zo dňa 26. januára 2021.

Martina Beňovská 09. 02. 2021 4 min.

Dvaja občania Nemecka (Johannes Dietrich a Norbert Häring) navrhli vysielateľovi spolkovej krajiny Hesensko v Nemecku (Hessischer Rundfunk), aby mohli zaplatiť úhradu za rozhlasové a televízne vysielanie v hotovosti. Vysielateľ tento návrh zamietol z dôvodu, že jeho štatút o spôsobe platby úhrady vylučuje možnosť platenia uvedenej úhrady v hotovosti. Obaja občania podali žalobu na Spolkový správny súd, Nemecko.

Súd uviedol, že vylúčenie možnosti platiť úhradu za rozhlasové a televízne vysielanie prostredníctvom eurobankoviek porušuje ustanovenie spolkového práva vyššej právnej sily, ktoré uvádza, že eurobankovky majú neobmedzené postavenie zákonného platidla. Následne podal Spolkový správny súd návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým sa Súdneho dvora pýtal na súlad tohto ustanovenia spolkového práva s výlučnou právomocou Únie v oblasti menovej politiky pre členské štáty, ktorých menou je euro. Ďalšou otázkou súdu bolo, či postavenie zákonného platidla eurobankoviek zakazuje verejným orgánom členských štátov vylúčiť možnosť splniť peňažnú povinnosť uloženú verejnou mocou platbou v hotovosti, ako je tomu v tomto prípade.

Súdny dvor rozhodol, že členský štát, ktorého menou je euro, môže v rámci organizácie svojej verejnej správy prijať opatrenie, ktoré ukladá povinnosť verejnej správe akceptovať platby v hotovosti alebo zaviesť z dôvodu verejného záujmu a za určitých podmienok výnimku z tejto povinnosti.

Ako rozhodnutie Súdny dvor odôvodnil ?

Súdny dvor spresnil, že pojem „menová politika“ sa neobmedzuje na svoje uskutočňovanie, ale zahŕňa aj regulačný rozmer, ktorého cieľom je zaručiť postavenie eura ako jednotnej meny. Ďalej uviedol, že tým, že iba eurobankovkám sa priznáva postavenie „zákonného platidla“, zakotvuje sa oficiálny charakter týchto bankoviek v eurozóne, pričom je vylúčené, aby iné bankovky mohli mať takýto charakter. V tejto súvislosti Súdny dvor dodal, že pojem „zákonné platidlo“ s postavením platobného prostriedku vyjadreného v menovej jednotke znamená, že tento platobný prostriedok nemôže byť vo všeobecnosti odmietnutý ako úhrada dlhu vyjadreného v tej istej menovej jednotke. Napokon zdôraznil, že skutočnosť, že normotvorca Únie môže prijať opatrenia potrebné na používanie eura ako jednotnej meny, odráža požiadavku stanoviť jednotné zásady pre všetky členské štáty, ktorých menou je euro, a prispieva k sledovaniu hlavného cieľa menovej politiky Únie spočívajúceho v udržaní cenovej stability.

V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že len Únia má právomoc spresniť postavenie zákonného platidla priznané eurobankovkám. Členské štáty preto nemôžu prijať alebo ponechať v platnosti ustanovenie patriace do tejto právomoci, a to ani za okolnosti, že Únia nevykonala svoju výlučnú právomoc.

Súdny dvor uviedol, že na zakotvenie účinnosti postavenia eurobankoviek ako zákonného platidla nie je nevyhnutné uložiť absolútnu povinnosť akceptovať tieto bankovky ako platobný prostriedok. Rovnako nie je nevyhnutné, aby Únia jednotným spôsobom stanovila výnimky z tejto povinnosti, pokiaľ je vo všeobecnosti možné splniť peňažnú povinnosť platbou v hotovosti.

V dôsledku uvedeného dospel Súdny dvor k záveru, že členské štáty, ktorých menou je euro, majú právomoc upravovať spôsoby plnenia peňažných povinností, pokiaľ je vo všeobecnosti možné platiť v hotovosti bankovkami v tejto mene. Členský štát tak môže prijať opatrenie, ktoré ukladá verejnej správe povinnosť akceptovať platby v hotovosti bankovkami v tejto mene.

Postavenie zákonného platidla eurobankoviek a euromincí zahŕňa v zásade povinnosť ich akceptovať. Súdny dvor upresnil, že túto povinnosť môžu členské štáty obmedziť z dôvodov verejného záujmu pod podmienkou, že tieto obmedzenia sú primerané sledovanému cieľu verejného záujmu, čo najmä znamená, že existujú iné zákonné prostriedky na vyrovnávanie peňažných pohľadávok. Je vo verejnom záujme, aby peňažné dlhy voči verejným orgánom mohli byť platené spôsobom, ktorý im nespôsobí neprimerané náklady brániace zabezpečovať poskytovanie služieb pri čo najnižších nákladoch. Dôvod na obmedzenie platieb v hotovosti môže byť daný, ak je počet platiteľov, od ktorých sa má úhrada vybrať, veľmi vysoký, ako tomu bolo v tomto prípade. Vzhľadom na približne 46 miliónov platiteľov úhrady za rozhlasové a televízne vysielanie v Nemecku, má povinnosť platiť túto úhradu bezhotovostným spôsobom za cieľ zabezpečiť účinný výber tejto úhrady a vyhnúť sa značným dodatočným nákladom.

Spolkový správny súd však musí overiť, či je takéto obmedzenie primerané cieľu efektívneho vymáhania úhrady za rozhlasové a televízne vysielanie, nakoľko alternatívne zákonné spôsoby platenia tejto úhrady nemusia byť ľahko dostupné pre všetky osoby.

Zdroj: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=52C6BFCF6A5AA834705AD5D053CEEABF?text=&docid=236962&pageIndex=0&doclang=SK&mode=req&dir=&occ=first&part=1&cid=2678392